Tehotenstvo, pôrod a materstvo našich prastarých mám sa spájali s mágiou, obradmi a poverami, pôrod prebiehal v lepšom prípade doma za pomoci babice, ale známe sú aj prípady, keď žena porodila celkom sama na poli. V tradičnom vidieckom prostredí nebolo ženám - a obzvlášť tým tehotným - čo závidieť. Tehotenstvo neznamenalo pre ženy žiadne úľavy. Až do poslednej chvíle pred pôrodom pracovali na poli a starali sa o hospodárstvo a domácnosť ako obvykle. Navyše, tehotnú ženu v tomto období pokladali za nečistú a dokonca v niektorých prípadoch aj za nositeľku nešťastia. Viedli krok za krokom správanie ženy a jej najbližších. Ustálené rituály, zvyky a tradície dedené z generácie na generáciu sprevádzali obdobie tehotenstva, príchod človeka na svet a aj obdobie po ňom.
Simona Jaššová, kurátorka fondu duchovnej kultúry v Slovenskom národnom múzeu v Martine, uvádza niekoľko príkladov povier, s ktorými sa museli budúce matky bežne vyrovnať: „Takmer na celom území Slovenska bola rozšírená povera o nebezpečenstve pozerania do ohňa či na červené zore pri západe slnka. Ak by sa žena chytila brucha alebo inej časti tela, verilo sa, že dieťa by malo na rovnakom mieste červený fliačik, v ľudovom prostredí nazývaný plameň. Žena sa ani nemala krčiť počas prechádzania popod stromy, lebo dieťa by mohlo mať hrb.“ Pohľad na mrzákov či mŕtvoly mohol spôsobiť poškodenie až smrť dieťaťa.
Už počas svadby sa myslelo na rituály, ktoré mali v budúcnosti zabezpečiť žene bezproblémový pôrod. „V niektorých regiónoch nevesta pri sobáši púšťala na zem kuracie pierko, inde zasa nemala mať na svadobných šatách žiadne uzly. Pri obradoch týkajúcich sa budúceho potomstva niekedy asistoval aj muž. Keď chcel, aby žena ľahko porodila, musel si povoliť remeň o jednu dierku. Ak mladomanželia túžili po prvorodenom synovi, vložili do lona nevesty pri čepčení chlapca,“ približuje svadobné tradície Helena Kotvasová, riaditeľka Kysuckého múzea v Čadci na základe poverenia.
Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Nebolo však nezvyčajné, že babice sa volali len k ťažším pôrodom, inak boli pri rodiacej žene prítomné skúsené ženy z rodiny. Aby príchodu dieťaťa na svet nič nestálo v ceste, rozplietli žene vlasy, na šatách jej rozviazali všetky uzly, odomkli uzatvorené dvere, pálili bylinky, hlavne čistec (Stachys recta).
Občas sa stávalo, že ženy z praktických dôvodov nerodili doma v posteli. V minulosti sa na spanie používali takzvané strožliaky - „matrace“ vyplnené slamou. Slama sa menila raz do roka, a tak znečistenie spôsobovalo pri pôrode problémy. Preto najmä viacnásobné, skúsené rodičky priviedli na svet dieťa niekedy aj v maštali, pričom sa rukami pridŕžali válova.
Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu. Viete, odkedy na našom území prichádzajú na svet deti v pôrodniciach? Nie je to až tak dávno, presnejšie od 50. rokov 20. storočia. Všetci narodení pred týmto dátumom, to znamená, že ešte aj stále žijúci najstarší členovia mnohých rodín, prišli na svet s najväčšou pravdepodobnosťou doma. Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule. Podľa portálu Centra pre tradičnú ľudovú kultúru sa prvé kurzy pre babice na území Slovenska začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite. Od roku 1922 platilo nariadenie, podľa ktorého obec bola povinná platiť pôrodnú babu. Jej úlohami a povinnosťami bolo viesť pôrod, okúpať dieťa, posvätiť a prežehnať ho a ošetriť novorodenca aj rodičku. Babice sa zúčastňovali na krste aj na očistnom rituáli v kostole - na vádzke.
Keďže žena sa v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia považovala za nečistú, musela neskôr absolvovať očistný rituál v kostole, takzvanú vádzku. Počas obradu bola rodička posvätená kňazom a obchádzala oltár s horiacou sviečkou. Na druhý deň po vádzke sa žena mohla opäť zapojiť do bežného spoločenského a pracovného života. Vádzku cirkev zrušila až Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia, dovtedy každá žena, ktorá porodila, musela tento rituál absolvovať.
Za zakladateľa slovenského pôrodníctva sa pokladá Dr. Ján Ambro, rodák z Beckova. Medicínu študoval na univerzite v Budapešti a vo Viedni. Ján Ambro mal pokrokové zmýšľanie a navrhoval zriaďovať osobitné pôrodnícke oddelenia v nemocniciach.
Príchod dieťaťa bol v rodine spájaný s radosťou a očakávaním. Žene v minulosti narodenie dieťaťa zabezpečilo lepšie postavenie v rodine. Narodením dieťaťa, ideálne syna, postúpila na pomyselnom rebríčku vyššie. Naopak, ženy, ktoré deti nemali, vnímala vtedajšia spoločnosť veľmi negatívne a ich stav považovala za trest. Keď sa žena vydala, putoval do jej nového domu aj voz naložený perinami a plnými maľovanými truhlicami. Súčasťou výbavy boli osobné veci mladuchy, šperky, ale aj časti nábytku alebo náradie. Narodenie dieťaťa sa považovalo za Boží dar, väčšinou sa však nieslo v očakávaní narodenia mužského potomka, ktorý bude pokračovateľom rodu.
Zora Mintalová Zubercová v knihe Tradície na Slovensku uvádza, že na Slovensku sa v 19. storočí a začiatkom 20. storočia pohyboval priemerný počet detí v rodinách na vidieku od štyroch do piatich. Najpočetnejšie rodiny žili v najchudobnejších oblastiach Slovenska - na Orave, Kysuciach či vo východoslovenských regiónoch. Zaujímavým protikladom boli jedináčikovia - deti kalvínskych a evanjelických rodín žijúcich na južnom Slovensku.
Od pôrodu, počas šestonedelia, až do obradu cirkevnej očisty šestonedieľky (vádzky) bola žena s novorodencom fyzicky oddelená od zvyšného priestoru v dome špeciálnou zástenou, takzvanou kútnou plachtou. Visela zo stropu alebo ju zo zeme prichytili o steny domu a v jednom rohu upevnili o vidly alebo hrable. Ostré hrany náradia ešte znásobili účinok ochrany pred nebezpečnými silami. Za plachtu nemali povolené vstúpiť muži ani deti. Tento chránený priestor umožňoval žene nerušene a naplno venovať sa bábätku v najzraniteľnejšom období jeho života.
„Kútna plachta bola zošitá z dvoch až troch kusov ľanového plátna. Plachty bývali vyšívané, a ak nie, tak sa ozdobovali červenými stužkami. Na kútnu plachtu sa robili kríže posvätenou kriedou a celý kút posvätili svätenou vodou. Zaujímavosťou je, že kútna plachta mohla byť využitá aj ako takzvaná pôlka - štóla, ktorá bola súčasťou svadobného odevu nevesty pri sobáši. Simona Jaššová zo Slovenského národného múzea v Martine uvádza, že niekedy je na starých fotografiách ťažké identifikovať, ktorá zo žien je nevesta, keďže to nemusí byť tá s najhonosnejšou partou. Do pôlky sa často zabalilo aj dieťa pri krste. „Zastieranie postele bolo na území Slovenska všeobecne rozšírené do konca 19. storočia. Neskôr sa tieto plachty začali využívať na zakrývanie truhiel alebo na prekrytie perín na posteľ,“ dodáva Helena Kotvasová a pozýva všetkých do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke, kde je kútna plachta zdobená stužkou vystavená v usadlosti u Hruškuliaka v dome narodenia.
Narodenie nového rodinného prírastku je dodnes veľkou udalosťou plnou sĺz, radosti a úprimných objatí. V minulosti však bolo toto obdobie doslova magickým obdobím opradeným tajomstvami.
Symbolika dreva a stromov v kultúrach
Stromy sú neodmysliteľnou súčasťou sveta a odhodlane sprevádzajú ľudstvo na jeho ceste. Boli, sú a veríme, že aj naďalej zostanú monumentálnymi zástupcami rastlinnej ríše. Dejiny dosvedčujú, že spracovanie dreva zo stromov má odvekú tradíciu. Kedysi patrilo k materiálom s najväčším využitím, pretože jeho dostupnosť a vlastnosti - spracovateľnosť, sila, pevnosť, tvárnosť - ho predurčovali na veľké veci.
Lesy plné statných stromov zohrávajú dôležitú úlohu v mnohých ľudových rozprávkach a legendách. Jednou z nich je legenda o severskom svetovom strome Yggdrasil. Svojimi hlbokými koreňmi, mohutným kmeňom a korunou rozprestierajúcou sa do nebies predstavoval pomyselnú os sveta a života, teda prepojenie medzi týmto svetom, ríšou pod ním aj ríšou nad ním. Jeho zobrazenie sa objavuje predovšetkým v nórskych dejinách, kde mal podobu obrovského jaseňa. O jaseni sa pritom celý antický starovek až do stredoveku hovorilo ako o strome, voči ktorému mali veľký odpor hady a ktorý mal schopnosť odpudiť satanské hadie plemä.
Vždyzelené stromy boli symbolom nehynúceho života. Listnaté stromy, na ktorých môžeme pozorovať striedanie ročných období, zas poukazovali na obnovu a znovuzrodenie po smrti. V tradičných perzských a slovanských mýtoch môžete objaviť legendu o strome života, ktorý niesol plody všetkých rastlín sveta. Tento strom navonok vyzeral obyčajne, no jeho korunu strážilo mýtické stvorenie Simurgh (Simargl) vyobrazované ako bájny vták Fénix alebo ako spojenie viacerých zvierat, najčastejšie leva, psa a dravého vtáka. Keďže sa nevedelo, o ktorý strom ide, Peržania nevykonávali výrub stromov. Symbolika stromu života ako prepojenia so všetkým vo vesmíre sa zachovala do dnešných čias.
Stromy mali pre starých Keltov zásadný význam a boli pre nich vysoko posvätné. Verili, že v nich sídlia bohovia, a rôzne druhy stromov teda slúžili na rôzne mystické účely, ktoré im pomáhali v živote. Vytvorili dokonca aj vlastný „stromoskop“ - keltský horoskop, v ktorom máte podľa dátumu narodenia priradený strom. Akú symboliku stromom pripisovali?
Príbeh Noemovej archy netreba v našich končinách nikomu zvlášť predstavovať. Vystupuje v ňom muž Noe, jeho rodina, zvieratá, celosvetová potopa a obrovská archa z cyprusového dreva, vymazaná smolou zvonka aj zvnútra, aby odolala sile vodného živlu. Jednoducho najväčší vtedajší „projekt“ z dreva. Loď s údajnou dĺžkou až 150 metrov vraj pristála na vrchu Ararat. Hoci sa už viackrát hovorilo o objavení jej pozostatkov, doteraz jej nález oficiálne potvrdený nebol.
Ešte si pamätáte, ako ste sa v škole učili o takmer nedobytnej Tróji na území dnešného Turecka? Trójska vojna už trvala príliš dlho a Grékom na čele s Odyseom sa nedarilo prekonať hradby Tróje. Prišli s nápadom, ktorý by sme mohli označiť za dokonalú zákernú zradu. Grécki vojaci vyrobili nadrozmerného dreveného koňa, ktorého postavili pred brány Tróje. Keďže sa grécke vojsko medzitým zdanlivo dalo na ústup, zvedaví Trójania sa odvážili pristúpiť ku koňovi a odtiahli ho za hradby. V jeho útrobách však už čakali grécki vojaci spolu s Odyseom, ktorí v noci premohli stráž na bráne a vpustili za hradby ďalších svojich vojakov.
Ako stromy, tak aj rozličné predmety z dreva zohrávajú v rôznych príbehoch nezastupiteľnú rolu. Určite poznáte napríklad povesť, v ktorej si dal kráľ Svätopluk pred smrťou zavolať svojich troch synov. Do rúk im dal zväzok troch drevených prútov, aby ho zlomili, no nepodarilo sa im to. Následne dal zväzok rozviazať a každý zo synov mal zlomiť jeden prút. To bola úloha, samozrejme, ľahká.
Jozef Nazaretský, manžel Panny Márie, bol tesár. Ako svätý sa stal patrónom rezbárov, tesárov, stolárov a robotníkov. V období, keď žil, sa drevo využívalo na výrobu pluhov, nábytku, domov a na typické terasovité strechy. Svojmu remeslu priučil aj dospievajúceho Ježiša. Symbolika stromov a dreva sa v kresťanstve vyskytuje v mnohých podobách - od stromu života v rajskej záhrade až po drevo na kríži, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš. O stromoch a dreve koluje mnoho legiend a sú súčasťou rôznych príbehov. Niektoré pripisujú stromom schopnosť hovoriť, ďalšie ich označujú za sídlo duchov a božstiev.
Máte chuť objať mohutný strom, ktorý ste objavili na prechádzke? Urobte to. Robili to aj naši dávni predkovia. Stromom prúdi veľké množstvo živej energie a v jeho blízkosti sa môžete cítiť pokojnejšie a uvoľnenejšie. Starí Rimania, ale aj Kelti a Indiáni považovali stromy za bojovníkov i ochrancov. Keltský horoskop mal stromy ako symboly znamení, Indiáni oddávna zo stromov získavali energiu a na znak vďaky im ku koreňom dali kúsok tabaku.
Aj v slovanskej kultúre má strom významnú symboliku - najmä znovuzrodenia. Pri narodení dieťaťa bolo totiž zvykom zasadiť strom. Týmto rituálom sa strom akoby spojil so životom nového človeka. Zdravotné a životné problémy dieťaťa sa vraj odrážali na zdravotnom stave stromu. Ak strom rástol, rodičia verili, že ich deťom sa vo svete dobre darí. Dodnes sa hovorí: postav dom, zasaď strom a sploď syna. Stromy však nesú v sebe aj mnoho ďalších symbolov. Počas adventu sa režú vetvičky čerešne - barborky, vŕbové prútiky - bahniatka sú symbolom jari na Veľkú noc. Mnohé národy majú svoje posvätné stromy, napríklad ginkgo, baobab, sakuru či sekvoju. Alebo strom poznania z biblického príbehu, ktorého plody mal prvý ľudský pár zakázané jesť, sa stal symbolom zakázanej múdrosti a hriechu.
Najväčšie množstvo liečebného magnetizmu má breza, dub, lipa, smrek a borovica, málo magnetizmu majú ovocné stromy a agáty. Ľudia so slabým krvným obehom, ktorým je stále zima, sú často unavení a bez nálady, by mali vyhľadať energetické vyžarovanie ihličnatých stromov. Ak sa cítite slabí, nájdite si dub, zdroj vitality a energie. Pri problémoch s láskou vyhľadajte čerešňu. Sebavedomie vám zdvihne smrek a ak ste nešťastní alebo nervózni, pomôže vŕba. Svoje trápenie môžete zveriť olši. Javor zmierňuje horúčkovité stavy a čerešňa chráni pred temnými vplyvmi.
Stromy sú dodnes najmocnejší symbol ľudstva. Korene majú zapustené hlboko v zemi, ich koruna sa týči vysoko a ako anténa nepretržite prijíma energiu. Už staré národy verili, že sú nabité množstvom energie.
So stromom života sa pravdepodobne už stretol každý z nás. Patrí k obľúbeným a hojne využívaným symbolom - a to nielen dnešnej doby, ale aj doby dávno minulej. Tento motív bol totiž aj v minulosti vyobrazovaný na náboženských a mytologických predmetoch, ktoré ľudia uctievali, a cenili si ho pre jeho hlboký duchovný prínos. Viete, aký význam je v strome života ukrytý? Ak by sme pátrali po histórii stromu života, dostali by sme sa pravdepodobne až do obdobia okolo roku 7000 pred naším letopočtom. Pri vykopávkach v tureckej osade Domuztepe totiž bolo nájdené najstaršie známe vyobrazenie stromu života spadajúce práve do tejto doby. O štyri tisíc rokov neskôr bol tento symbol objavený u Acadianov, a to v podobe borovice. Ako vyplýva z predchádzajúcich riadkov, strom života by sme v rôznych obmenách našli v najrôznejších častiach sveta.
V keltskej mytológii platil za jeden z najvýznamnejších symbolov. Kelti si uvedomovali, že bez stromov nemožno žiť, a preto bol chápaný ako vyobrazenie sily prírody, múdrosti a dlhovekosti. Rovnako tak aj slovanská mytológia považuje strom života za jeden z významných symbolov. V jej ponímaní je miestom, kde prebývajú bohovia, a v ktorých koreňoch žije had či iný démonický tvor. V severskej mytológii by sme našli strom života ako symboliku ľudskej psychiky.
V dnešnej dobe, rovnako ako v tej minulej, platí, že strom symbolizuje prepojenie neba (koruna) a zeme (korene) a teda všetkého vo Vesmíre. Je symbolom úplnej previazanosti a môže byť teda chápaný aj ako symbol lásky ku všetkému živému a prepojenosti vzťahov. Strom je znázornením stability - je pevne zakotvený svojimi koreňmi v zemi a aj v časoch búrok či poryvov vetrov pôsobí dojmom vyrovnanosti. Je taktiež symbolom rastu - sám rastie mnoho rokov, počas ktorých musí odolávať nepriaznivým počasím, zmenám ročných období atď. V symbolike stromu života môžeme nájsť aj radosť zo života. Strom totiž znázorňuje kolobeh života - na jeseň zhodí lístie a úplne opadá, na jar opäť vyraší novým životom. Ak nahliadneme na stromy zblízka, zistíme, že každý je jedinečný - a presne túto jedinečnosť symbolizuje aj strom života. Poukazuje teda na unikátnosť každého jednotlivca, a tým pestrosť vo svete.
Tak ako má strom pevné korene, je potrebné, aby sme mali pevné korene aj rodinné. V symbolice stromu života tak nájde silu a stabilitu každý, kto má otvorené srdce. Kolobeh života je neúprosný a práve strom života v ňom pomôže ukotviť stabilné korene a podporí rast.
Študovali sme Strom života v Biblii (toto sme zistili)
tags: #drevene #vyrezy #narodenie #dietata