Rozhadzovanie hračiek a iných predmetov je bežnou súčasťou vývoja batoliat. Hoci to môže byť pre rodičov frustrujúce, je dôležité pochopiť, prečo to deti robia a ako na to reagovať. Tento článok sa zaoberá príčinami takéhoto správania a ponúka rady, ako ho zvládnuť.
Keď je dieťa vo svojom kočíku alebo autosedačke, skúste pripojiť niekoľko hračiek v jeho dosahu na krátku retiazku alebo špagátik. Malý nezbedník zistí, že hádzané predmety sa mu vrátia a môže si ich sám uloviť. Bude to dvojitá zábava pre neho a polovičná práca pre maminu.
Vedci tvrdia, že rozhadzovanie vecí je pre deti veľmi dôležité. My si ani neuvedomujeme, koľko sa toho deti dokážu o svete naučiť len tým, že vysypú obsah škatule na koberec.
Pochopenie príčin rozhadzovania hračiek
Rozhadzovanie vecí je pre deti dôležitou súčasťou ich psychomotorického vývinu a učenia sa o svete. Táto činnosť je potrebná pre správny vývoj nervových spojení a motoriky. Deti sa týmto spôsobom učia o gravitácii, priestore a vlastnostiach predmetov.
Fascinácia svetom a gravitáciou
Deti sú fascinované tým, ako veci padajú na zem. Skúmajú, či fyzikálne zákony platia bez výnimky. Opakovaným púšťaním predmetov na zem si overujú princíp gravitácie a zisťujú, prečo všetko smeruje dolu.
Deti sú úžasné bytosti. Ak sa im lepšie prizrieme, zistíme, že sa neustále máme čo učiť. Dieťa, ktoré počas jedenia na zem púšťa kúsky ryže, to nerobí preto, aby nás rozčúlilo. Je len nekonečne fascinované gravitáciou (ako to, že sa to hýbe, aj keď som to vôbec nehodil?). A skúša, či naozaj tie fyzikálne zákony platia bez výnimky. Preto nestačí na zem pustiť len jednu ryžu. Zaujíma ho to tak veľmi, že niekedy zabudne na prázdne bruško a obetuje aj polovicu obeda na tento zaujímavý pokus.
Skúmanie vlastností predmetov
Rozhadzovanie vecí umožňuje deťom skúmať ich vlastnosti. Deti si potrebujú veci ohmatať, ovoňať, cítiť, či sú studené, teplé, sypké, hebké, či sa drobia alebo sú pevné. Potrebujú kontakt s realitou, fyzikou či chémiou v praxi.
Deti si potrebujú veci ohmatať, ovoňať, cítiť, či sú studené, teplé, sypké, hebké, či sa drobia alebo sú pevné. Potrebujú kontakt s realitou, fyzikou či chémiou v praxi.
Pocit kontroly a zmeny
Vyhadzovanie vecí zo zásuviek, škatúľ či skríň dáva dieťaťu pocit, že dokáže samé urobiť zmenu. Ako pán tvorstva. Pretože takú zmenu dokázalo urobiť úplne samo. Na vytvorenie neporiadku nepotrebuje vôbec pomoc svojej mamy a efekt je veľký za krátky čas - miestnosť sa zmení na nepoznanie.
Ako reagovať na rozhadzovanie hračiek
Hoci je rozhadzovanie hračiek normálne, existujú spôsoby, ako ho usmerniť a naučiť dieťa aj upratovať.
Trpezlivosť a pochopenie
Je dôležité mať trpezlivosť a pochopenie pre toto obdobie vývoja. Dieťa nerozhadzuje hračky preto, aby vás rozčúlilo, ale preto, že sa učí a skúma svet.
Hoci je rozhadzovanie hračiek normálne, existujú spôsoby, ako ho usmerniť a naučiť dieťa aj upratovať. Je dôležité mať trpezlivosť a pochopenie pre toto obdobie vývoja. Dieťa nerozhadzuje hračky preto, aby vás rozčúlilo, ale preto, že sa učí a skúma svet.
Stanovenie hraníc a pravidiel
Od začiatku ukazujte dieťaťu jednoduché pravidlá - najprv upraceme, až potom ideme jesť. Najprv upraceme, až potom ideme na prechádzku či spať. Ak sa už s týmto nehráš, uprac si to a môžeš si vybrať niečo iné. Už malé deti majú veľmi dobrý senzor na pravidlá a systém a veľmi rýchlo ho pochopia.
Od samého začiatku ukazujte dieťaťu jednoduché pravidlá - najprv upraceme, až potom ideme jesť. Najprv upraceme, až potom ideme na prechádzku či spať. Ak sa už s týmto nehráš, uprac si to a môžeš si vybrať niečo iné. Už malé deti majú veľmi dobrý senzor na pravidlá a systém a veľmi rýchlo ho pochopia.
Ak v tomto sami pôjdete dieťaťu príkladom, veľmi rýchlo pochopí, že takto to skrátka u nás funguje a zaradí sa. Netápe v neistote, má jasne stanovené, aký je svet, v ktorom sa nachádza a vďaka tomu sa môže lepšie rozvíjať.
Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice, a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Ak je dieťa už o niečo staršie, a stále sa správa ako demoličná guľa všade, kade prejde, dohodnite si pravidlá. Povedzte mu, čo nemôže - napríklad hranie sa v kuchyni, alebo skákanie po posteli. Dieťa nepozná svoju vlastnú silu, ani možné následky, preto by ste ho mali chrániť.
Upratovanie ako súčasť hry
Upratovanie by malo byť súčasťou hry. Spočiatku dieťaťu pomáhajte a neskôr ho nechajte skúsiť samé, aby videlo, že mu dôverujete, že to zvládne. Deti vedia byť veľmi šikovné, ak ich nezneisťujeme našou ustavičnou pomocou a kontrolovaním, či to urobili správne.
Kým dieťa neovláda pinzetový úchop, je preň omnoho jednoduchšie neporiadok urobiť než upratať. Napriek tomu upratovanie od neho vždy žiadajte a spočiatku mu pritom asistujte. Neskôr, keď je väčšie, nechajte ho skúsiť samo, aby videlo, že mu dôverujete, že to zvládne. Deti vedia byť veľmi šikovné, ak ich nezneisťujeme našou ustavičnou pomocou a kontrolovaním, či to urobili správne.
Obmedzenie dostupnosti predmetov
Veci, ktoré nechcete, aby dieťa rozhadzovalo, dajte z jeho dosahu.
Skúste sa vžiť do kože vášho dieťaťa a pozrieť si svet z jeho perspektívy malého človiečika. Je v ňom toľko fascinujúcich vecí! Aby bolo všetko v bezpečí, nielen vaše cennosti a televízia v obývačke, ale hlavne vaše dieťa, dajte pozor na to, čo všetko je dieťaťu v jeho výške dostupné. Použite detské poistky na elektrické zásuvky, dajte pozor na to, aby nič elektrické nebolo dieťaťu prístupné. Na zásuvky či skrine je tiež možné dávať pozor. Všetko, čo si dieťa môže samo otvoriť a môže mu to ublížiť, predstavuje riziko. Schovajte farbičky či perá z detského dosahu, pokiaľ nechcete mať pomaľované všetky steny. Taktiež dajte pozor na všetko rozbitné či na káble.
Ponúknutie alternatívnych aktivít
Snažte sa dieťa zaujať niečím iným a vymyslieť inú zábavu, ak je rozhadzovanie už otravné. Môžete mu napríklad nakúpiť stan so 100 loptičkami a nechať ho vyhadzovať loptičky koľko chce.
Penové guľôčky, lopta alebo balónik sú pre deti veľkou zábavou, najmä vtedy, keď sa s nimi hráte aj vy. Deti treba naučiť, že hádzanie vecí, je v poriadku, ak hádže správne veci na správnom mieste v správny čas. Takáto lekcia sa prenáša aj na mnoho ďalších fyzických zručností dieťaťa, ktoré bude postupne zvládať. Na tom nie je nič zlé, ak dieťa kope futbalovú loptu v parku, ale ak kope kamaráta, to už príjemné nie je.
Ignorovanie a nepodávanie predmetov
Ak dieťa hodí predmet na zem, jednoducho ho nepodajte. Nechajte ho ležať na zemi a úplne to ignorujte. Ak sa bude zlostiť, vydržte. Potom mu ho skúste dať, ale upozornite ho, že keď ho ešte raz hodí, už ho nedostane.
Ak dieťa hodí predmet na zem, jednoducho ho nepodajte. Nechajte ho ležať na zemi a úplne to ignorujte. Ak sa bude zlostiť, vydržte. Potom mu ho skúste dať, ale upozornite ho, že keď ho ešte raz hodí, už ho nedostane.
Výchova a disciplína
Výchova je dôležitá, ale je potrebné rozlišovať medzi cieľavedomým výchovným prístupom a reakciou v hneve.
Fyzické tresty
Názory na fyzické tresty sa rôznia. Niektorí rodičia ich považujú za krajné riešenie, keď už žiadne iné metódy nezaberajú. Iní ich odmietajú a tvrdia, že existujú účinnejšie spôsoby, ako dieťa usmerniť. Je dôležité zvážiť, či je fyzický trest primeraný veku dieťaťa a situácii.
Pokiaľ vám dieťa v zápale deštrukcie nerozbije naozaj všetky poháre, ktoré ste dostali ako svadobný dar, tak dieťa netrestajte. Radšej skúste narátať do desať a pokiaľ je to možné, nechajte dieťa na chvíľku s partnerom alebo babkou, zatiaľ čo vy si vezmete krátku prestávku. Pokiaľ má dieťa súrodenca, môže to byť pre vás výhoda, lebo ľahšie odvedie jeho pozornosť.
Ak chcete dieťa potrestať, tak si dajte pozor, aby ste nepotrestali aj dieťa, ktoré deštruktívne sklony nemá. Toto dieťa bude mať všetky svoje hračky ako nové, zatiaľ čo deštruktívne dieťa ich bude mať porozbíjané, teda sa s nimi nebude chcieť časom hrať.
Hnev a výčitky
Ak rodičovi prasknú nervy a dieťa capne, je dôležité si uvedomiť, že to nie je správny spôsob riešenia situácie. Výčitky sú prirodzené, ale mali by viesť k tomu, aby sa to už neopakovalo.
Ak rodičovi prasknú nervy a dieťa capne, je dôležité si uvedomiť, že to nie je správny spôsob riešenia situácie. Výčitky sú prirodzené, ale mali by viesť k tomu, aby sa to už neopakovalo.
Ak pri obede spadne, či už nechtiac alebo zámerne dieťaťu trochu strúhaného syra alebo omrvinky chleba, nemá cenu sa rozčuľovať. Priznajme si, že ani po dospelých často neostane čistý stôl alebo podlaha.
Čo radí psychologička? Bol postup mamičky Mirky správny? Je pokoj väčším liekom a záchranou v takýchto situáciách, než hádka, krik či výchovné zaucho? Reakcia rodiča je dôležitá. Keď sa dieťa hádže o zem, ubližuje sebe, iným ľuďom alebo si svoju zlosť vybíja na veciach, má mať rodič dôvod na obavy? Čo naznačujú tieto detské symptómy? „Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová. Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnom záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch. „V takejto situácii je nadľudsky ťažké vedieť reagovať, ale v prvom rade je dôležité, aby rodič zachoval pokoj. Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí,“ radí odborníčka na detskú dušu.
Ak pri obede spadne, či už nechtiac alebo zámerne dieťaťu trochu strúhaného syra alebo omrvinky chleba, nemá cenu sa rozčuľovať. Priznajme si, že ani po dospelých často neostane čistý stôl alebo podlaha.
Na druhej strane, dieťa musí mať jasné hranice. Hádzanie piesku do iných detí alebo obhadzovanie sa hračkami nesmiete dovoliť.
V prvom rade treba dodržiavať hranice. To je úplný základ. Keď to nemá rodič v sebe ujasnené a hranicu povolí, lebo mu je dieťaťa ľúto, lebo dnes poslúcha, tak urobím výnimku, lebo niečo… Dieťa sa naučí, že hranica je pohyblivá a začne vyjednávať. Okrem otázky uveďte aj svoje krstné meno a vek. Tiež uveďte, ak si neprajete pod odpoveďou na vašu otázku verejnú diskusiu. Dcéra bude mať o týždeň 2 roky a je veľmi temperamentná. Chcela by som sa opýtať, ako zvládať/usmerňovať jej hnev, keďže to, čo som si o tom našla, na ňu vôbec neplatí. Čítala som, že treba dieťa objať, uznať jeho pocity a podobne. Navyše nás hryzie a bije. zdá sa, že Vaša dcérka je naozaj temperamentná a že ju niekedy jej emócie celkom premôžu. Na silné emócie má nárok, je ešte veľmi maličká a schopnosť sebaovládania sa u nej ešte len postupne vyvíja. V prvom rade je dobré spraviť všetko, čo sa dá, v zmysle prevencie - skúsiť sa postarať o to, aby nebola príliš unavená, hladná, smädná, prestimulovaná. U malého dieťaťa môže senzorická alebo iná fyzická nepohoda veľmi rýchlo viesť k silným emóciám, ktoré sa dieťa snaží „vyventilovať“ okrem iného nevhodným správaním. Píšete, že dcérka nemá v situáciách hnevu rada dotyky a nevníma, keď na ňu rozprávate. To je úplne prirodzené. Keď sme v silných emóciách, nie sme veľmi schopní vnímať obsah toho, čo nám druhí hovoria. Preto sa v situácii najväčšieho hnevu len snažte zabrániť tomu, aby dcérka niekomu ublížila alebo aby niečo zničila. S jasným postojom - vidím, že sa hneváš, ale toto ti nemôžeme dovoliť. Nemá zmysel vtedy na dcérku veľa rozprávať ani sa ju pokúsiť objímať. Je však dôležité, aby ste od nej neodchádzali (ak odíde sama, je to v poriadku, ale ak máte podozrenie, že by pokračovala v deštruktívnom správaní, budete ju musieť nasledovať). Zostaňte pri nej, zamedzte ďalším škodám, pokúste sa zostať čo najpokojnejší. Zhlboka sa nadýchnite, povedzte sami sebe niečo povzbudivé, napríklad že to o chvíľu pominie. Buďte dcérke k dispozícii.
Stanovenie hraníc
Dieťa má mať vo výchove stanovené hranice, za ktoré nesmie v žiadnom prípade ísť. Ak ich prekročí, má nasledovať primeraný trest. Primeraný hlavne veku.
Dieťa má mať vo výchove stanovené hranice, za ktoré nesmie v žiadnom prípade ísť. Ak ich prekročí, má nasledovať primeraný trest. Primeraný hlavne veku.
Nespoznávate ho? Z pokojného bábätka sa postupom času stal malý netrpezlivý človek, ktorý si vydobíja všetko agresívnym správaním. Čo robiť, keď vaše dieťa robí zle sebe samému? Búcha sa o zem, kričí, driape, neváha častovať údermi či nadávkami okolie? Kedy ide o zdravotný problém, a naopak o chybu vo výchove?
Ďalšie aspekty vývoja dieťaťa
Okrem rozhadzovania hračiek existujú aj ďalšie aspekty vývoja dieťaťa, ktoré môžu ovplyvniť jeho správanie.
Spánok
Nekľudný spánok môže ovplyvniť energiu a fungovanie dieťaťa počas dňa. Je dôležité zaviesť pravidelný spánkový režim a zabezpečiť vhodné spánkové prostredie.
Strach
Strach je dôležitá súčasť vývoja dieťaťa. Je dôležité pomôcť dieťaťu prekonať strach a byť mu oporou.
Separačná úzkosť
Separačná úzkosť je psychický stav, ktorý sa prejavuje nadmerným strachom z odlúčenia od blízkych osôb.
Obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa, hoci pre nás, rodičov môže predstavovať veľkú výzvu. Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého, a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom. Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov. Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvatov príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti: Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Ak je kameňom úrazu autíčko v obchode alebo zmrzlina v stánku, pravdepodobne nepôjde o závažný problém psychologického charakteru, ale skôr o “skúšanie“ rodiča dieťaťom. Ak ste mu predsa včera dovolili pozerať rozprávky do desiatej (pritom bežne chodieva spávať o deviatej) alebo hrať sa s tabletom dlhšie ako obvykle, nemôžete predsa očakávať, že keď bude chcieť hračku či sladkosť, po jednom vašom NIE skloní hlavu a bude nečinne sedieť. Raz ste niečo zakázané povolili a dieťa si to zapamätá! Stane sa z neho malý bojovník a vyjednávač, preto je skutočne dôležité myslieť na to, že dieťa nielen zahŕňame láskou a nehou, ale aj vychovávame. Ak dieťa za takéto jeho správanie skritizujeme, znamená to vlastne, že sa vlastne rozčuľujeme nad samým sebou. Myslíte, že keď dieťaťu poviete - ty si zlý, neposlúchaš, iba zle robíš, kto ťa toto učil, spamätaj sa - lepšie pochodíte? Skôr naopak. „To, že dieťa hodnotíme, že je v danom momente zlé, vyvolá u neho negatívny efekt. Každé dieťa má však inú formu obrany. Niektoré sa utiahnu do seba, iné “šaškujú“, ďalšie sú agresívne atď.. Vo všetkých prípadoch však ide o kompenzačný mechanizmus niečoho, čo dieťaťu chýba. Aj agresivita je u detí jedným z častých prejavov toho, že im chýba napríklad pozornosť rodiča. Svojím správaním ju dieťa od rodiča dostane, i keď v negatívnej forme, lebo rodič sa hnevá,“ ozrejmuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová. Oveľa viac teda rodič dosiahne pokojným správaním a uváženým konaním, než výbuchom emócií, hnevom a karhaním.
Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Tenká hranica medzi ADHD a zlou výchovou. Podľa slov odborníčky k nej do ambulancie prichádza veľmi veľa detských pacientov s diagnostikovaným ADHD (porucha správania), často však nie úplne správne. „ADHD sa prejavuje zvýšenou motorickou aktivitou, rýchlymi a často neucelenými pohybmi. Deti sú netrpezlivé, mrvia sa alebo neustále poskakujú, často veľa a hlasno rozprávajú, vydávajú rôzne zvuky. Okrem motorického nepokoja sú prítomné aj poruchy pozornosti. Dieťa nevie vydržať pri jednej činnosti alebo ich rýchlo strieda. Takéto deti sa vedia rýchlo rozrušiť. Častým príznakom je aj to, že sa nudia. Väčšinou sa ADHD dá zistiť už v predškolskom veku,“ ozrejmuje Mgr. Romana Mrázová. Ak má dieťa tieto symptómy, nejde o neposlušnosť dieťaťa, ale diagnózu, ktorú treba riešiť s odborníkom. Medzi zlou výchovou a ADHD existuje skutočne veľmi tenká hranica. Detská psychologička prízvukuje, že ide najmä o určenie si mantinelov, ktoré vy ani dieťa neprekročíte. Práve vtedy možno určiť, či dieťa trpí na ADHD alebo nie. Odborníci najlepšie odhadnú problém, keď ho vidno v interakcii rodiča a dieťaťa. „Pokiaľ ten, čo zadáva pravidlá je dieťa a je to citeľné už od pohľadu, často je to len o povolených hraniciach. Pokiaľ sú hranice pevne nastavené a dodržiavajú sa, treba prihliadať aj na ostatné diagnostické kritériá, a tiež kritériá spojené s výkonom dieťaťa pri zadanej úlohe,“ popisuje odborníčka spôsob, akým zisťuje problém u dieťaťa.
A ako sa cíti, keď môže vyhádzať všetko zo zásuviek, škatúľ či skríň? Ako pán tvorstva. Pretože takú zmenu dokázalo urobiť úplne samo. Na vytvorenie neporiadku nepotrebuje vôbec pomoc svojej mamy a efekt je veľký za krátky čas - miestnosť sa zmení na nepoznanie.
Deti sú prirodzene zvedavé a skúšanie všetkého možného v takomto veku len prospieva ich intelektuálnemu vývinu, fantázii a zvedavosti.
Opatrne s trestaním. Pokiaľ vám dieťa v zápale deštrukcie nerozbije naozaj všetky poháre, ktoré ste dostali ako svadobný dar, tak dieťa netrestajte. Radšej skúste narátať do desať a pokiaľ je to možné, nechajte dieťa na chvíľku s partnerom alebo babkou, zatiaľ čo vy si vezmete krátku prestávku. Pokiaľ má dieťa súrodenca, môže to byť pre vás výhoda, lebo ľahšie odvedie jeho pozornosť.
Snažte sa dieťa vyrušiť. Využite fakt, že dieťa sa v tomto veku ľahko začne zaujímať o nové podnety. Ak vidíte, že sa začína venovať aktivite, ktorej výsledkom by bol len veľký neporiadok, prípadne nejaké škody, povedzte nie. V horšom prípade vás dieťa odignoruje, v tom lepšom prípade vám dovolí vysvetliť, prečo by to nemalo robiť a od činnosti sa nechá odhovoriť. Prípadne dieťa iba nenápadne vyrušte a snažte sa presmerovať jeho pozornosť na obľúbenú knižku, hračku, alebo čokoľvek, čo sa neskončí ničením všetkého okolo seba.
Správny výber hračiek. Ak má vaše dieťa obdobie s deštruktívnymi sklonmi, určite nepotrebuje nové hračky, aby ich pokazilo. Buď mu kúpte hračky, ktoré zničiť nedokáže, ako napríklad Lego, ktoré zároveň podporuje kreativitu, alebo plastelínu, s ktorou sa taktiež môže hrať do omrzenia a ničenie jej neublíži. Keď dieťa ničí všetky hračky okolo seba, nechajte ho hrať sa s pokazenými hračkami.
Úmyselná deštrukcia. Raz za čas je správnym rozhodnutím, ak úmyselne necháte dieťa byť deštruktívne. Dokáže to dočasne uspokojiť jeho kreativitu, zvedavosť, zároveň je to istý tréning motorických zručností, ale taktiež sa môže naučiť viac aj o príčinách a dôsledkoch. Túto aktivitu skúste dieťaťu ušiť na mieru. Ak rado kreslí, dajte mu veľké papiere a veľa farbičiek. Ak ho fascinuje trhanie a strihanie papiera, využite staré noviny a nechajte ho, nech si robí čo chce a úplne sa vyblázni. Ak rado stavia, a potom ničí, nechajte ho hrať sa s legom. Opäť platí, určite si pravidlá, napríklad to, že dieťa môže kresliť po novinách, ktoré mu dáte vy, ale po žiadnych iných kresiť nemôže.
Dobrý deň,mám dvojročného syna, ktorý rád hádže vecami. Robí to v dvoch prípadoch. Keď je nahnevaný, tak vtedy od hnevu berie rad radom všetko, čo je poruke. Následne to celou silou hádže po miestnosti. Druhý prípad je, keď to robí z nudy. Resp. vtedy, keď ho prestane niečo baviť. Neodloží to, ale hodí o zem. Robí to odjakživa. Snažím sa mu trpezlivo dohovárať a vysvetlovať. Hovorím mu, že prečo to nesmie robiť. Ukazujem mu ako sa veci majú odkladať. Rozumie mi, ale aj tak to opakovane robí. Skúšali sme aj zobrať veci, ktoré hádzal a nedať mu ich niekoľko dní.
Osvedčilo sa to aj mamičke Mirke: „Keď syn doslova vrieskal ešte aj pred obchodom, povedala som mu, že jednoducho odídem a nechám ho tam. Prešla som pár krokov za roh ulice a odtiaľ som ho sledovala. Ešte pár minút sa nevedel zmestiť do kože, ale potom sa uvedomil, že je tam sám a hľadal mamu. Pozeral sa dookola, videla som, že slzy, ktoré mu išli tentoraz z očí boli úprimné. Keď som vyšla spoza rohu, bol najšťastnejší na svete. Na svoje správanie veľmi rýchlo zabudol a už sa to neopakovalo.“
Čo naznačujú tieto detské symptómy? „Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnom záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch.
„V takejto situácii je nadľudsky ťažké vedieť reagovať, ale v prvom rade je dôležité, aby rodič zachoval pokoj. Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí,“ radí odborníčka na detskú dušu.
tags: #dvojrocne #dieta #rozhadzuje #hracky