Rozhodnutie mať len jedno dieťa je komplexné a ovplyvnené mnohými faktormi, od osobných skúseností a presvedčení až po ekonomické a spoločenské tlaky. Hoci tradičná predstava o rodine často zahŕňa viac detí, v súčasnosti je čoraz bežnejším javom aj rodina s jedináčikom. Mnohí rodičia sa pre tento krok rozhodnú z rôznych dôvodov a čelia pritom často nepochopeniu okolia.
Faktory ovplyvňujúce rozhodnutie
Výchova detí nie je jednoduchá a mnohí rodičia sa riadia vlastnými skúsenosťami z detstva. Psychologička Mária Kopčíková hovorí: „Tí, ktorí mali súrodencov, mohli sami zažívať, že boli buď uprednostňovaní alebo nie.“ Toto osobné prežívanie môže ovplyvniť ich vlastné rodičovské rozhodnutia.
Každé dieťa je jedinečné a podľa toho sa mení aj prístup rodičov k nim. Rozdiel môže ovplyvniť poradie narodenia, pohlavie, či dokonca povaha a osobnosť dieťaťa. Prvorodené dieťa môže napríklad získať viac pozornosti, pretože rodičia majú menej skúseností a viac obáv. Potvrdiť to vedia aj rodičia jednovaječných dvojičiek: „Každé dieťa sa narodí s nejakou svojou povahou. Naše povahy, v kontexte s očakávaniami a predstavami, sa dostávajú do nejakého stretu.“
Ďalším dôvodom, ktorý môže posilniť pocit utláčaného dieťaťa, je narodenie súrodenca so špeciálnymi potrebami. V takýchto situáciách je nesmierne dôležité o tom s deťmi v určitom veku korektne hovoriť, aby pochopili dôvody, prečo niekedy uprednostníme ich súrodenca. Správnou komunikáciou môžeme nastaviť vyvážený prístup.
V neposlednom rade, aj finančná situácia a ekonomické aspekty zohrávajú významnú úlohu. V minulosti deti predstavovali lacnú pracovnú silu, ktorá pomáhala v domácnosti a hospodárstve. Dnes sú deti výsledkom lásky a túžby, nie nevyhnutnosti. Preto sa občas vynárajú pochybnosti, či by sa situácia nedala zvládnuť aj s ďalším dieťaťom.
Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, tlak spoločnosti na to, aby rodina vyplnila jej ideálnu predstavu o zložení, je stále dosť silný. Mnohí ľudia majú stále predstavu, že správnu rodinu tvorí mama, otec, syn a dcéra. Faktom však je, že aj traja členovia - rodičia plus jedno dieťa, sa stáva u nás bežným javom.
Mýty a fakty o jedináčikoch
V minulosti boli jedináčikovia zriedkavejší, a preto ich zvykli považovať za rozmaznaných, egoistických a neochotných sa prispôsobiť. Tieto stereotypy sa však nepotvrdzujú. Lekárka Toni Falbo z Texaskej univerzity vo svojich štúdiách vyvracia mnohé mýty spojené s jedináčikmi a tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch.
Jeden z najbežnejších mýtov o jedináčikoch je ten, že si ťažko hľadajú priateľov. Niektorí vedci sa zhodli v tom, že deti v škôlke skutočne majú slabšie sociálne schopnosti, čo im v neskoršom živote môže spôsobovať ťažkosti. Avšak, neskoršie výskumy z roku 2010, ktoré sledovali deti bez súrodencov v tínedžerskom veku, ukázali, že jedináčikovia a tínedžeri so súrodencami boli v zoznamoch kamarátov vyberaní úplne rovnako, bez rozdielu. To, či mal tínedžer doma brata alebo sestru, nemalo žiaden dopad na jeho popularitu.
Ďalším problémom, ktorý okolie rado pripomína, je, že jedináčik sa musí cítiť zle. Skutočne? S neutíchajúcou pozornosťou milovanej mamy a otca, o ktorú sa nemusia s nikým deliť? S pohodovými a šťastnými rodičmi a vzájomnou blízkosťou?
Vedci z Inštitútu pre sociálny a ekonomický výskum v Anglicku sa prikláňajú na opačnú stranu. Podľa ich zistení sa deti z viacdetných rodín sťažujú na množstvo problémov. Vyše polovicu opýtaných detí súrodenci šikanovali, jedno z troch priznalo, že ich brat či sestra pravidelne bili, kopali, búchali. Ďalším zase nadávali a kradli im veci.
Ďalší mýtus, ktorému čelia rodičia jedináčikov je, že ich deti sú sebecké. Vedci však uskutočnili množstvo pokusov, ktoré preukázali, že jedináčikovia sú na tom v mnohých aspektoch lepšie, než deti so súrodencami. Sú napríklad sebavedomejší, či akademicky úspešnejší. A pokiaľ ide o sebectvo? Vedci tvrdia, že pocit, že sú stredobodom vesmíru je vlastný väčšine detí, bez ohľadu na to, koľko ich je v domácnosti a súvisí viac s vývojom mozgu, než s počtom bratov a sestier.
Príbehy rodičov
Helena je čerstvá matka štvormesačného syna, no už teraz vie, že jej dieťa bude jedináčik. O dieťa sa neúspešne pokúšali veľa rokov a tehotenstvo jej dalo zabrať. „Za ten čas som dvakrát skončila na PN, už som viac nevládala,“ hovorí Helena. „A predstava toho, že by som si to mala zopakovať ešte raz?“ Hoci je dnes definitívne rozhodnutá, že jej syn bude jedináčik, celé okolie ju od toho odhovára.
Blanka mala podobnú skúsenosť. Keď mala jej dcéra pol roka, objavili sa u nej zdravotné problémy, ktoré im výrazne zasiahli do života. Riešia ich dodnes. „Nemáme ešte stanovenú diagnózu, lebo ani špecialisti na Slovensku, ani vo Viedni si s tým zatiaľ nevedia rady,“ hovorí Blanka.
Bruno, otec 17-ročnej dcéry, priznáva: „Myslím, že sme mohli postupovať pri výchove trochu inak.“ S manželkou vraj neplánovali, že budú mať doma jedináčika, ale ďalšie deti už nejako nestihli. Keď bola dcéra menšia, aj oni sa bežne stretávali s názorom, že nie je dobré mať jedináčika a že bude mať smutné detstvo. „Dnes je slušná, úctivá, ale začínam si uvedomovať, že to rešpektovanie súkromia od malička z nej urobilo bordelárku, nemá vo veciach systém a aj pod tlakom je z nej chaotička,“ priznáva Bruno.
Timea mala iný príbeh. „Syna sme počali na prvý šup. Nikdy som nechápala ženy, ktoré si sledujú plodné dni, merajú bazálnu teplotu a robia všetko preto, aby otehotneli. Ich snaženie mi prišlo smiešne.“ Keď mal malý Miško 2 roky, s manželom sa rozhodli, že je najvyšší čas postarať sa mu o brata alebo sestričku. No tá akosi neprichádzala. Počas šiestich rokov snaženia vyskúšala všetko. Najviac jej pomohlo, keď vnútorne prijala túto situáciu. Dnes má Miško 9 rokov a je to šikovný chlapec.
Adrián má 29 rokov a je jedináčik. V spoločnosti o tom sám od seba nezvykne hovoriť, pretože ľudia reagujú trocha zarazene, keď zistia, že je jedináčik. „Výskumy, ktoré boli robené na jedináčikoch v súvislosti s ich stereotypnými vlastnosťami ako egoizmus, rozmaznanosť, nekooperácia, to nepotvrdili. Naozaj do výchovy vstupuje veľmi veľa premenných,“ hovorí psychologička Jana Račková Vyskočil.
7. Strach z konfliktu: Proč se usmíváš, když chceš křičet? (Detox hodné holky #7)
Výhody a nevýhody života s jedináčikom
Mať jedno dieťa je pre rodičov jednoduchšie, než mať ich viac. Pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí. Navyše je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny.
Jedináčikovia sú tiež uchránení od súrodeneckej rivality, nekonečných hádok a sporov. Samota nie je synonymom osamelosti. Naopak, jedináčik sa od mala učí, že stráviť pár chvíľ osamote je v skutočnosti veľká výhoda. Vedia si vymyslieť kadečo a čas osamote nevnímajú ako strašiaka, ale ako prirodzenú súčasť života.
Na druhej strane, jedináčikovia sa niekedy cítia prirodzene v prítomnosti dospelých, no netreba zabúdať, že sú stále dieťaťom. Rodičia potrebujú stráviť aj čas bez dieťaťa, osamote. „Naša dcéra chcela absolútne všetko robiť spolu so mnou a manželom. Pozerať večerný film, chodiť po úradoch či zapájať sa do rozhovorov, ktorých obsah by len zbytočne zaťažoval detskú hlavičku. Stálo nás to veľa síl a vysvetľovania,“ priznáva mamička malej Mišky.
Ďalšou nevýhodou môže byť, že jedináčikovia niekedy nemajú s kým zdieľať svoje zážitky a pocity, najmä ak ich rodičia nie sú vždy k dispozícii. Niektorí dospelí jedináčikovia vnímali ako nevýhodu, že v detstve nemali takých verných parťákov ako ich rovesníci so súrodencami.
„Myslím, že sme mohli postupovať pri výchove trochu inak,“ priznáva Bruno. S manželkou vraj neplánovali, že budú mať doma jedináčika. Keď bola dcéra menšia, aj oni sa bežne stretávali s názorom, že nie je dobré mať jedináčika a že bude mať smutné detstvo. „Dnes je slušná, úctivá, ale začínam si uvedomovať, že to rešpektovanie súkromia od malička z nej urobilo bordelárku, nemá vo veciach systém a aj pod tlakom je z nej chaotička,“ priznáva Bruno. Rovnako ho mrzí, že sa dcéra nerada delí.
Rodičom - nielen jedináčikov - by preto Bruno radil, aby boli pri výchove dôslednejší. „Netreba sa báť dieťaťu riadne prikázať, čo treba, zároveň ho tým nedeptať a okrem základnej slušnosti ho učiť, ako sa rozdeliť s inými, ako si okolo seba udržať poriadok, ako mať systém vo veciach a aktivitách a ako si aspoň trocha ísť za svojimi snami či plánmi.“
Psychologička Jana Račková Vyskočilová upozorňuje, že v rodine s jedináčikom býva v prevahe „dospelácka zložka“, a tak je ľahké pozabudnúť sa a chcieť mať hneď zo svojho dieťaťa malého dospeláka. „Často platí, že jedináčik nepozná pocit „frustrácie“ z čakania ani z delenia pozornosti rodičov medzi seba a ostatných súrodencov.“
Napriek všetkým mýtom a predsudkom, rozhodnutie mať jedno dieťa je hlboko osobné. Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Dôležité je, aby rodičia robili rozhodnutia, ktoré sú pre nich a ich rodinu najlepšie.
tags: #je #zle #ked #chcem #mat #len