Keď jedno z dvojčiat zomrie počas tehotenstva: Príbeh Ivany a výzvy poľského interrupčného zákona

Keď Ivane v piatom mesiaci tehotenstva povedali, že jedno dvojča v jej tele odumrelo, stála pred ťažkou dilemou. Navrhli jej tehotenstvo ukončiť, napriek tomu, že druhé bolo v úplnom poriadku. „Považovala by som to za vraždu,“ povedala. Rozhodla sa bojovať o živé dieťa s mŕtvym v tele.

Ktovie, ako by na tom bola Ivana Winklerová dnes, keby poslúchla lekárov. Napriek tomu, že sa prejavila ako veľmi statočná žena, to, čo nasledovalo, psychicky nezvládla. Začali sa s ňou diať čudné veci.

Prvá dcéra a túžba po druhom dieťati

Všetko bolo krásne. Ivana s Vladom už jedno dieťa mali. Veronika sa narodila rok po svadbe a obaja boli veľmi šťastní. Zoznámili sa na inzerát a zaľúbili sa do seba na prvý pohľad. Všetko bolo v poriadku. Keď zatúžili po druhom dieťati, netušili, čo ich čaká.

„S otehotnením som nemala nijaké problémy,“ vraví Ivana. „V treťom mesiaci nám povedali, že čakám dvojčatá. To bola neopísateľná radosť. Mala som dvadsaťtri rokov a vôbec som sa nebála, ako sa postarám o tri malé deti. Cítila som sa silná.“

Tragická správa a ťažké rozhodnutie

V piatom mesiaci však Ivane odtiekla plodová voda a jedno z dvojčiat zomrelo. Návrh na interrupciu Ivana tvrdo odmietla. Lekári mladú ženu upozornili, že ak chce pokračovať v tehotenstve, mŕtve dieťa musí ostať v nej. To však bude ohrozovať jej vlastný život. Mŕtvy plod sa bude v bruchu rozkladať.

Boj o život

„Bola som v pasci,“ spomína Ivana. Mladá žena bojovala dva mesiace. „Aj to maličké bojovalo,“ vraví smutne. „Vydržali sme to spolu až do dvadsiateho ôsmeho týždňa tehotenstva. Odvtedy sa príchod dieťaťa na svet ráta ako pôrod. V dvadsiatom šiestom týždni mi znova odtiekla plodová voda. Primár mi povedal, aby som sa s tým zmierila, že je to rozbehnutý potrat. Ale maličká nič, nijaký potrat sa nehlásil. Mala som katastrofálne výsledky, hrozila mi celková sepsa, pretože to mŕtve dieťatko sa celkom rozložilo.“

Vlastne už vtedy, počas tých dvoch mesiacov, čo Ivana nosila v sebe oba plody, sa začali jej psychické problémy. Napriek odhodlaniu situáciu nezvládala. Najhoršie bolo, že sa s problémami nikomu nezverila, potajomky plakávala v kúpeľni. „Strašne som sa bála o dieťatko aj o seba,“ spomína Ivana. „Čo keď zomriem a naša Veronka ostane bez mamy? Bola som ako v pasci, z ktorej niet úniku.“

Zomrela aj Viktória

Dvojča, ktoré prežilo, prišlo na svet s pôrodnou váhou 680 gramov. Všetci sa čudovali, že dýcha samo, pľúca aj srdce malo v poriadku. Iba črevá sa dievčatku nestihli dovyvinúť. „Okrem tých čriev, ktoré sa vždy po podaní mlieka pretrhávali, bola celkom v poriadku. Bola krásna. Za päť mesiacov života ju päťkrát operovali. Infúziami ju vypiplali na krásne trojkilové bábätko.“

Ibaže Ivana netušila, že dcérke niet pomoci. Myslela si, že si ju vezme domov a problém s črevami sa nejako vyrieši. Dieťaťu však začali zlyhávať orgány. Ivana zavolala mužovi, ktorý bol na služobnej ceste v Nemecku, aby prišiel, že Viktória umiera. „Išla som za dcérkou do Bratislavy,“ vraví Ivana. „Musela som sa s ňou rozlúčiť. Bola na konci svojich síl, ale vyzerala plná života. Vraví sa, že každému človeku sa pred smrťou na chvíľu uľaví. Tak to bolo aj s Vikinkou. Prvý raz mi stisla prst, keď som obchádzala postieľku, otáčala hlavičku a usmievala sa na mňa. Lúčila sa. Zomrela 8. októbra 2002.“

Psychické následky

Všetko sa zmenilo. Už keď sa Ivana vrátila domov a malá ešte žila, uvedomila si, že niečo nie je v poriadku. Po dvoch týždňoch nedokázala zvládnuť ani Veroniku, ani domácnosť. „Stále mi bolo do plaču, nervovo som sa zrútila. Vôbec som si nepamätala, čo som robila pred chvíľou a stále som opakovala tie isté úkony. Úplne nezmyselne. Najhoršie to bolo s toaletou. Vyšla som z WC a nepamätala som sa, či som si umyla ruky. Úmyvala som si ich stále dokola. Zrazu mi začal vadiť pocit špiny na rukách, nemohla som sa na ne ani pozrieť, myslela som si, že keď sa niečoho dotknem, zašpiním celý byt.“

Ak si Vlado myslel, že jeho žena sa pomaly upokojí a začne sa venovať dvojročnej Veronke, mýlil sa. Situácia v ich rodine sa stále zhoršovala. Ivana skončila na psychiatrii. Najskôr vo Veľkých Levároch, potom v Pezinku. „Po prvom pobyte na psychiatrii sa jej trochu uľavilo,“ vraví Vlado Winkler, „ale doma sa to znova zhoršilo. Najhoršie je, že v Pezinku jej povedali, že z toho sa už nikdy nedostane a celý život bude musieť brať lieky. Ona tomu absolútne uverila a nemôžem ju presvedčiť o opaku. My sme dovtedy vôbec nevedeli, že existuje choroba nazvaná obsedantno-kompulzívna porucha. Ale na internete som našiel informácie, že sa to dá liečiť aj vyliečiť. Pochodili sme už veľa liečiteľov, pomíňali všetky našetrené peniaze, ale nikto nám zatiaľ nepomohol. V Pezinku jej nadávali, prečo si stále umýva tie ruky, že keď neprestane, dajú ju na uzavreté oddelenie. To ju ešte viac dorazilo. Pritom ona chce byť zdravá, chce sa starať o rodinu, ale nevieme, kde hľadať pomoc.“

Neuveriteľný manžel

Ivanine problémy s hygienou po použití WC sa vyhrotili natoľko, že úplne prestala jesť, aby nemusela vylučovať. „Celé týždne som nedala do úst ani omrvinku. Tak strašne som sa bála chodiť na vecko. Schudla som na 35 kíl. Lekár mi navrhoval riešiť to rukavicami, ale to vôbec neprichádza do úvahy, pre mňa je to to isté, ako keby som sa utierala holou rukou. V Pezinku som pribrala desať kíl, ale doma som zasa schudla. Asi pred pol rokom som povedala manželovi: Keď chceš, aby som žila, aby som jedla, musíš ma utierať ty.“

Vlado s tým nemá problémy. Vraví, že sa rozhodol byť so ženou v dobrom aj v zlom. Má ju rád. Aj keď ich spoločný život je už viac utrpením než radosťou. O dcérku Veroniku sa starajú jeho rodičia, Vlado si vymieňa služby s kolegami podľa potreby, nemôže nechať svoju ženu ani na chvíľu samú. Keď je v práci, musí sa o Ivanu postarať niekto iný. Ale tie najintímnejšie veci robí len on.

Láska a nádej

„Máme sa strašne radi,“ priznáva Ivana. Rozpráva súvislo, inteligentne, všetko si uvedomuje dokonale racionálne. Ale to jej nepomôže. Je smutná, schúlená do seba, úplne bez chuti do života, bez nádeje. Už neverí, že sa to niekedy zmení.

Pýtam sa, či sa pod vplyvom choroby zmenil aj ich sexuálny život. Ivana to rozpačito priznáva. „V tomto smere som úplne ochladla. Nechcem o tom ani len počuť. Veľa ráz sme sa o tom aj rozprávali, povedali sme si, že to skúsime, ale vydržalo to dva dni.“

Zvláštne však je, že Ivana túži po druhom dieťati. „Stále nakúka do cudzích kočíkov,“ vraví Vlado. „Verím, že ďalšie dieťa by jej pomohlo. Ale ako sa k nemu dopracovať, keď všetko odmieta?“ Manželia ostýchavo priznávajú, že sa majú strašne radi. Vlada trápi, že jeho ženu nikto nechápe, dokonca i najbližší si myslia, že jej nič nie je. Rodičia aj svokrovci nedokážu pochopiť, že Ivana sa nedotkne ani vlastnej dcérky. Keď vie, že je stopercentne čistá, okúpaná, ešte si ju trošku pritúli, ale inak sa jej vyhýba.

„Žena mi povedala, ty, Vladko, my sa asi aj budeme musieť rozísť,“ hovorí so smutným úsmevom mladý muž. „Ale to by bolo to najjednoduchšie, hovorím jej. Ivanko, to ako myslíš? Ja ťa mám rád, ako by som ťa mohol opustiť? Snažím sa jej dodať sily, sebadôvery. Veď ona je hrdinka, ako inak nazvať to, keď sa rozhodla nosiť v sebe mŕtve dieťa kvôli živému. Je v nej veľká sila, len ju nevie dostať zo seba von.“

Ivana je vyučená cukrárka, práca ju veľmi bavila. Túži vyzdravieť a vrátiť sa k remeslu. „Teraz ani tie koláče nemôže piecť,“ vraví manžel.

Vlado Winkler sa chytá každej slamky. Nedávno vraj videl v televízii príbeh ženy, ktorej najväčšou túžbou je chytiť kôš na smeti a vysypať ho. Zatiaľ to nedokáže, pretože trpí podobnou poruchou ako Ivana. Ale z jej príbehu pochopil, že už v liečbe výrazne pokročila, pochopil, že sa to dá. „Lekári Ivanke vravia, že jediná cesta sú lieky v kombinácii s psychoterapiou. Ale aká psychoterapia, keď ju objednajú raz za mesiac? To nestačí.“

Hľadajú pomoc

Mladý muž chce žiť, teší sa zo života, z dcérky. Keď je toho naňho veľa, trénuje futbal, organizuje turnaje. „Aj ja mám toho niekedy dosť, musím sa uvoľniť, nabrať sily. Stále rozmýšľam, čo urobím, ako to bude ďalej.“

Vlado a Ivana hľadajú pomoc. Hľadajú ľudí s podobným osudom, niekoho, komu sa z obsedantno-kompulzívnej poruchy podarilo vyliečiť. Iste takí sú. Vlado verí, že človek, ktorý to prekonal, by mohol jeho žene veľmi pomôcť. Obaja sú na konci so silami. Dnes už ťažko posúdiť, čo spustilo Ivaninu chorobu. Či by vôbec ochorela, keby poslúchla lekárov a pristúpila by na prerušenie tehotenstva po smrti jedného z dvojčiat. „To by možno bolo ešte horšie,“ vraví s plačom.

Tragédia v Poľsku: Prísny interrupčný zákon a ľudské životy

Ďalší tragický prípad sa odohral v Poľsku, kde prísna interrupčná politika viedla k úmrtiu tehotnej ženy. Agnieszka T. čakala dvojčatá. Keď jej zomrelo prvé dieťa, lekári čakali týždeň, kým prirodzene zahynulo aj druhé. Následne musela čakať ďalšie dva dni na odstránenie plodov. Počas tejto doby sa jej stav rapídne zhoršil a zomrela na otravu krvi. Rodina obviňuje nemocnicu zo zanedbania starostlivosti a nedostatku komunikácie. Tento prípad vyvolal ďalšie protesty proti prísnemu interrupčnému zákonu.

Rodina Agnieszky žiada spravodlivosť a odškodnenie, pričom tvrdí, že smrť spôsobilo zanedbanie lekárskej starostlivosti v dôsledku prísneho interrupčného zákona. Tento prípad opäť poukázal na tragické dôsledky obmedzenia prístupu k interrupciám, ktoré môžu viesť k ohrozeniu života žien.

tags: #jedno #z #dvojiciek #zomrelo #porodnica #matusko

Populárne príspevky:

• Pohodlie s Pampers Pants 5
• Ako začať s motokrosom pre deti
• Objavte kočíky pre bábiky 2v1
• Bezpečnosť vyhrievaných sedadiel počas tehotenstva
• Doplnky železa a kyseliny listovej počas tehotenstva