Ste rodič, ktorý má pocit, že vás vaše deti nepočúvajú, čo hovoríte a rozmýšľate, ako to zmeniť? Máte pocit, že medzi vami a nimi existuje bariéra, ktorá spôsobuje, že sa stráca úprimnosť? Chcete, aby vám dôverovali, aby ste mali lepší vzťah? Ak ste na niektorú z týchto otázok odpovedali áno, pokračujte v čítaní.
Komunikácia s deťmi, najmä v období dospievania, môže byť náročná. Deti v puberte túžia po nezávislosti, samostatnosti, hľadajú spôsoby vlastného sebavyjadrenia. Z tohto dôvodu sa snažia získať od rodičov odstup. To je zároveň jeden z dôvodov, prečo vaše deti v puberte už nechcú zdieľať všetko s vami, ako tomu bolo až doteraz. Druhým dôvodom je skutočnosť, že vaše dorastajúce deti žijú v kultúre, ktorá sa líši od kultúry dospelých. Deti v puberte uznávajú iné hodnoty, vyznačuje sa iným vkusom, iným zmyslom pre humor ako generácia ich rodičov. Dospievajúca mládež chápe veci inak ako vy a vy zase naopak nedokážete vidieť veci tak ako oni. Z tohto dôvodu je niekedy ťažké nájsť spoločný námet na rozhovor. Tretí dôvod, prečo môžu nastať ťažkosti v komunikácii, spočíva v nesprávnych postupoch pri komunikácii rodičov s deťmi.
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Deti všeobecne chcú spolupracovať, ale niekedy jednoducho nevedia a nemôžu spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim. Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok.
Pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
Ako zlepšiť komunikáciu s deťmi
Venovať deťom svoju plnú pozornosť sa môže zdať ako logické a jednoduché riešenie na budovanie komunikácie a dôvery. Avšak v súvislosti s vysokou mierou rozptýlenia (mobily, internet, sociálne siete), ktoré dnes je úplne bežné, je čoraz ťažšie deťom venovať plnú pozornosť. Jeden z výskumov ukázal, že mať mobilný telefón na očiach, aj keď sa nepoužíva, spôsobuje silné rozptýlenie.
Keď hovoríte s malými deťmi, je dôležité dostať sa fyzicky na ich úroveň. Ak sa napríklad chystáte rozprávať s dvojročným dieťaťom, prikrčte sa na jeho úroveň, aby ste boli tvárou v tvár a na rovnakej úrovni s očami. Potom použite slová, ktorým rozumie dvojročné dieťa. Nepoužívajte odborné slová alebo analógie, ktorým nerozumejú. Používajte základný jazyk, ktorý je primeraný veku a intelektu dieťaťa. Aby ste mali dobrý zrakový kontakt, môžete si aj sadnúť na stoličku oproti dieťaťu. Očným kontaktom naznačujete dieťaťu, že vám na ňom veľmi záleží a že mu chcete venovať veľkú pozornosť. Komunikujte tak, že sa dieťaťu pozeráte do očí a nenecháte sa rozptyľovať ničím iným.
Keď často vyslovujete meno osoby, hovoríte tým, aká je táto osoba pre vás dôležitá. V používaní krstného mena je obrovská sila. Pomáha nadväzovať spojenie a dáva danej osobe najavo, že o ňu má záujem.
Aktívne počúvanie zahŕňa všetky veci, o ktorých sme už hovorili. Ak však chcete posunúť komunikáciu na ďalšiu úroveň, mala by zahŕňať spätnú reflexiu na to, čo vám deti hovoria. Napríklad, ak malo vaše dieťa ťažký deň, pretože sa cez prestávku pohádalo so svojou kamarátkou a bolo z toho smutné, môžete povedať: „Je mi ľúto, že si mala ťažký deň a ani sa nečudujem, že si smutná, veď si sa pohádala s najlepšou priateľkou.“ Takto dávate dieťaťu najavo, že rozumiete tomu, čo povedalo. Odrážanie ich pocitov je veľmi užitočné. Dávate takto tiež najavo, že ste empatickí a rozumiete tomu, čím si dieťa prešlo. Ak dieťa nepovie, čo cíti, môžete sa na to opýtať.
Pozornosť voči deťom je úžasná vec. Ak sú však vzťahy chladné, potom sa dôvera ťažko buduje. Pri interakcii s deťmi by sa nemalo zabúdať na súcit a empatiu. Ak chcete mať zdravé vzťahy s deťmi a mať ich dôveru, musíte im prejaviť empatiu. Empatia je schopnosť vidieť perspektívu toho druhého. V podstate ide o vžitie sa do ich kože. Znie to ako jednoduchá vec. Avšak, žijeme v hektickom svete, môžeme sa cítiť vystresovaní a niekedy nezostáva dostatok energie na tie najdôležitejšie veci. Sú dni, keď je potrebné si cielene plánovať chvíle s deťmi a vymedziť si dostatok priestoru nielen na úprimnú komunikáciu, ale aj na prejavy vrúcnosti a empatie. Len takto sa dajú budovať vzťahy založené na dôvere. Napríklad, ak sa vaše dieťa vráti domov zo školy a tvári sa utrápene, je náladové alebo nahnevané, nájdite si čas a s úprimným záujmom sa ho opýtajte na jeho deň. Opýtajte sa na to, čo spôsobilo, že sa ocitlo v takejto nálade a dajte mu vedieť, že mu chcete pomôcť, ak môžete.
Deťom sa darí v prostredí, keď vedia, čo môžu očakávať. Napríklad, ak ste zaviedli systém odmeňovania za domáce práce a potom sa jedného dňa rozhodnete, že už v tom nechcete pokračovať (bez uvedených dôvodov), potom u dieťaťa vyvolávate zmiešané pocity. Môže to byť pre neho posolstvo, že jeho úsilie nebolo ocenené alebo že si nezaslúži odmenu. Ak hovoríte, že niečo urobíte, musíte dodržať svoje slovo. Takto sa vyjadruje dôslednosť a tiež to z vás robí spoľahlivého dospelého.
Slovné vyhrážanie sa dieťaťu nie je dobrý nápad, rovnako ako používanie hrubých slov. Takáto komunikácia vnáša do vzťahu nedôveru. Tú vytvárajú aj vyhrážky tvrdým a nereálnym trestom. Napríklad, keď dieťaťu poviete, že môže ísť žiť na ulicu, ak si nebude viac vážiť určité veci, nepomáha mu to vybudovať si s vami dôverný vzťah. Môže mať pocit, že ho už doma nechcete alebo že ho môžete kedykoľvek vyhodiť.
Napríklad, ak máte tri deti a vezmete len dve na zmrzlinu, tretie dieťa sa bude cítiť vylúčené. Rodičia by mali neustále myslieť na to, či so všetkými deťmi zaobchádzajú rovnako.
Každý sa chce cítiť akceptovaný. Každý človek je však iný. Na toto treba myslieť aj pri vlastných deťoch. Sú to ľudské bytosti odlišné od rodičov, s vlastnými názormi, myšlienkami a spôsobom života. Rodičia by sa mali učiť akceptovať, že ich deti sú iné ako oni a bez ohľadu na to by ich mali milovať. Keď dávate dieťaťu najavo, že ho akceptujete také, aké je, budujete dôveru vo vašom vzťahu.
Rodič: „Stále si zavretý vo svojej izbe.“ Rodič: „Čo je to s tebou?“ Dieťa: „Čo je na tom zvláštne!“ Dieťa: „Som úplne unavený! Už si spokojná? Budem vo svojej izbe.“ V uvedenom príklade si rodič veľmi praje porozprávať sa s dieťaťom, a preto si začal komunikáciu vymáhať. Veľmi to však nepomáha. Dieťa je ešte viac podráždené. Niekedy to môže skončiť aj tak, že sa začne zamkýňať v izbe, prestane chodiť na večeru či obed, nechce chodiť na rodinné návštevy a podobne. Rodičov to potom, samozrejme, veľmi trápi.
Rodinný terapeut Jamie Raser vo svojej knihe Ako vychovávať deti, s ktorými sa dá žiť odporúča rodičom, aby v takejto situácii dieťa neprosili, ale aby len zaklopali na dvere, keď sa už blížil čas večere a povedali: „Večera bude o päť minút.“ Potom by mali od dverí pokojne odísť. Prvé dva dni sa možno neudeje nič, ale na tretí deň budete možno prekvapení. Väčšinou deti na večeru prídu. Keď rodičia prestanú prosiť, naliehať alebo sa vyhrážať, deti väčšinou prehodnotia situáciu a postupne na večere začnú chodiť. Pri spoločnom stole by potom mala prebiehať prijateľná komunikácia bez posmeškov, vyhrážania, vyzvedania.
Vyhnite sa predčasným ponaučeniam a radám
Hoci sa dospievajúce deti snažia osamostatniť, potrebujú niekoho, s kým by sa mohli úprimne rozprávať, kto by ich so skutočným záujmom počúval. Hlavne z tohto dôvodu sa tak rady rozprávajú s kamarátmi. Tvária sa síce ako samostatné bytosti, ale v skutočnosti si veľmi prajú byť s niekým, komu dôverujú. Najviac zo všetkého túžia po tom, aby mohli dôverovať svojim rodičom a rozprávať sa s nimi o všetkom, čo majú na srdci. Jedným slovom potrebujú niekoho, kto by sa rozprával s nimi, kto by ich skutočne vypočul a nie im len dával príkazy a ponaučenia. Deti, keď rodičom nedôverujú, hovoria im len to, čo vedia, že chcú počuť. V hĺbke duše však túžia po tom, aby mohli hovoriť skutočnú pravdu a to, čo si naozaj myslia a čo cítia. Ak chcete mať v tomto smere úspech, musíte byť pripravení, že budete počuť aj veci, ktoré sa ťažko počúvajú. A musíte byť schopní hovoriť s dieťaťom bez toho, aby malo z rozhovoru pocit, že sa previnilo, že je hlúpe alebo nezrelé.
Rodič: „To som rada.“ Rodič: „To je dobre! Viem, že si mal v minulom polroku trošku problémy s matematikou.“ Rodič: „Vážne?“ Dieťa: „Ja neviem.“ Rodič: „Hm.“ Dieťa: „To mi rozprávaj! Robí problémy kvôli maličkostiam. Napríklad vtedy, keď prinesiem projekt trochu s oneskorením. To je toho!“ Rodič: „Čo s tým budeš robiť?“ Dieťa: „Ja neviem. Mohol by som zostať v triede po škole a poprosiť ho, že či môžem chodiť aj ja na doučovanie. Iní spolužiaci chodia.“ Rodič: „Možno to pomôže. Pripadá mi, že je to veľmi dobrý nápad. Bola by som rada, keby si mi potom povedal, ako to dopadlo a či si tam bol.“ Dieťa: „Dobre, poviem ti.“
Tejto matke sa nepáčilo všetko, čo počula, ale dozvedela sa, čo sa s chlapcom naozaj deje a zariadila to tak, že ho požiadala, aby jej neskôr povedal viac a doplnil tak svoje informácie, ako sa situácia vyvíja. Ešte dôležitejšie však je, že rodič zaujal pozíciu úprimného záujmu a zriekol sa zasahovania do chlapcových záležitostí. Matka ukázala, že jej môže dôverovať a že syna vie aktívne počúvať.
Deti majú mávajú aj svoje náročné dni. Ak majú vykonať náročné úlohy, rodič by to nemal urobiť za nich, ale povedať im: „Vidím, aké to máš dnes ťažké, ale verím ti, že to prekonáš. Som tu preto, aby som ťa podporil(a) a v prípade potreby ti aj pomohol (pomohla).“ Úlohou rodičov je nastaviť svoje deti na úspech i na to, aby sa v budúcnosti vedeli o seba postarať, aby vedeli samy riešiť svoje problémy a mali istotu, že to všetko zvládnu.
Deti majú často pocit, že sú dosť staré, dostatočne silné, dostatočne veľké a dostatočne schopné na to, aby robili veľké veci. Nevadí im rýchla jazda na bicykli, lezenie na vysoké ohrady alebo po stromoch. No rodičia často nie sú pripravení na to, aby nechali deti dostatočne riskovať. Je to samozrejmé, cítia zodpovednosť i strach. Namiesto vyhrážok, zákazov a kriku, povedzte o vašom strachu deťom. Väčšinou ho potom berú na vedomie a viac si premyslia, čo urobia a čo neurobia.
Úlohou dospievania je získať pocit vlastnej totožnosti, nezávislosti a samostatnosti. Dospievajúci patria k inej generácii a tá má aj odlišnú kultúru. Z tohto dôvodu sa najradšej rozprávajú so svojimi rovesníkmi. Ale potrebujú aj rodičov. Potrebujú cítiť, že im rozumejú, že stoja na ich strane a podporujú ich. Kamaráti sú často jediní, ktorí ich naozaj počúvajú a berú ich vážne. Deti v puberte túžia veľa vecí povedať aj rodičom, ale boja sa, že spanikária, keď sa im zveria s niečím, čo ich veľmi nepoteší. Nechcú počúvať dlhé výchovné prednášky. Chcú, aby ich rodičia hlavne počúvali, rešpektovali a až potom ponúkali svoje rady a nápady.
Kedy dieťa nechce spolupracovať
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim. Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok.
Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť! Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať.
Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy. „Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.“ Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
Ako postupovať, keď dieťa nespolupracuje:
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa. To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby. Všetko, čo robíte vy je správne a dostačujúce, že nie je vina na vašej strane. Smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania (napr. následky vášho neskorého príchodu do práce). Je tiež kopa ďalších situácií s deťmi, ktoré sú pre nás rodičov výzvou. Pokiaľ chcete zlepšiť komunikáciu s vašimi deťmi, pridajte sa ku komunite ľudí, zaoberajúcich sa nenásilnou komunikáciou.
Je veľmi dôležité s dieťaťom navštevovať centrum pre rozvoj detí a skúšať rôzne terapie. Každému sadne niečo iné, je to finančne náročné, ale výsledky podľa mňa stoja za to. Dieťaťu sa treba venovať aj doma. Netvrdím, že od rána do večera sa s ním treba za stolom učiť. To sa ani nedá. Náš syn, keď je to už naňho moc, tak ho treba nechať na pokoji, v kľude a tichu. Nakoľko je hypersenzitívny, vníma veci okolo seba intenzívnejšie a rýchlo sa vyčerpá. Treba mu dať čas, aby svoje zážitky spracoval. Po čase budete vedieť, koľko dokáže vaša dcérka prijať, aby ju to príliš nevyčerpalo a aby mala radosť z toho, že dokázala sama spraviť niečo nové.
Logopedička mi vravela, že čím bude syn starší, tým viac sa mutizmus bude menej prejavovať, len je dôležité sa mu venovať viac, nakoľko má svoje vlastné tempo učenia sa. A zdá sa mi, že má pravdu. Vekom sa to zlepšuje. Je stále viac samostatnejší a odvážnejší. Držte sa.
tags: #ked #dieta #nechce #komunikovat