Smrť dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, aké môže človek zažiť. Tento článok si kladie za cieľ poskytnúť informácie a podporu pre tých, ktorí prechádzajú touto nesmierne náročnou situáciou. Cieľom je uistiť vás, že existujú cesty, ako urobiť túto situáciu znesiteľnejšou a možno dokonca posilňujúcou.
Smrť dieťaťa je snáď najbolestivejším okamihom, aký si dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok - to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom. Tieto pocity môže prežívať otec dieťatka, ale i súrodenci či ďalší príbuzní.
Keď žena príde o dieťa medzi 20. týždňom tehotenstva a pôrodom, je to známe ako mŕtve narodenie. Ak stratí dieťa pred 20. týždňom, zvyčajne sa to nazýva potrat. Mŕtve narodenie môže byť pre rodičov znepokojujúce, pretože mnohé z nich sa vyskytujú počas normálnych tehotenstiev. Príčiny sú neznáme asi v tretine prípadov. Problémy s placentou alebo pupočnou šnúrou, infekcie, vysoká krvný tlak, vrodené postihnutia alebo nesprávna životospráva môžu spôsobiť mŕtvo narodené deti. Mŕtve narodenie je, keď dieťa zomrie po 20. týždňoch tehotenstva. Dieťa mohlo zomrieť v maternici týždne alebo hodiny pred pôrodom. Bábätko pri pôrode umiera len zriedka. K mŕtvo narodeným plodom môže dochádzať aj pri zlepšovaní prenatálnej starostlivosti v priebehu rokov. S ultrazvukom môže lekár určiť srdcový tep dieťaťa v maternici. Lekári kategorizujú mŕtve narodenie do troch typov. Sú to skoré mŕtve narodenie, neskoré mŕtve narodenie alebo termín mŕtve narodenie. Skoré mŕtve narodenie nastáva, ak plod odumrie medzi 20. a 27. týždňom. Neskoré narodenie mŕtveho plodu sa vyskytuje, ak plod odumrie medzi 28. a 36. týždňom. Termín mŕtvo narodenie vzniká, ak plod odumrie v 37. týždni a neskôr.
Narodenie mŕtveho dieťaťa zvyčajne nemá žiadne varovné príznaky. Vaginálne krvácanie, najmä v druhej polovici tehotenstva, môže naznačovať problém s dieťaťom. Ak ženy trpia krvácaním, musia sa okamžite poradiť s lekárom. Lekári musia poznať príčinu mŕtveho narodenia, aby pomohli rodičom s procesom smútenia. Príčiny asi tretiny mŕtvo narodených prípadov nie sú vždy známe. Tehotenské a pôrodné komplikácie takmer spôsobujú jednu tretinu mŕtvo narodených detí. Infekcia - infekcia plodu, placenty alebo tehotnej ženy môže spôsobiť narodenie mŕtveho dieťaťa. Problémy s pupočnou šnúrou môžu spôsobiť približne 1 z 10 mŕtvo narodených detí. Vysoký krvný tlak - niektoré typy hypertenzie môžu prispievať k mŕtvo narodeným deťom.
Trúchlenie ako prirodzený proces
„Cez smútenie prichádza hojenie. Trúchlenie - prežívanie zármutku je NORMÁLNOU A ZDRAVOU odozvou na stratu dieťatka. Udalosť straty môže (ale nevyhnutne nemusí) viesť ku kríze či traume. Keďže ide o PRIRODZENÚ reakciu na neprirodzene náročnú udalosť, má žena potenciál túto stratu spracovať. Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch. Základným predpokladom na to, aby žena dokázala prejsť týmto procesom, je pravdivosť a nepotlačovanie prežívaných emócií.
Fázy trúchlenia
Proces trúchlenia prechádza niekoľkými fázami, ktoré môžu pomôcť pochopiť a spracovať stratu.
- Fáza popretia: Prvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom.
- Fáza prepuknutia emócií: Druhou fázou je prepuknutie emócií. Bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Táto fáza trvá rádovo dni až mesiace po úmrtí dieťatka. Náročnosť situácie sa prejavuje psychicky i fyzicky - môžu sa objaviť poruchy spánku, náchylnosť k infekciám, nejasné bolesti, kolapsy, zhoršenie zdravotného stavu ženy.
- Fáza vyvažovania: Ako tretia prichádza fáza vyvažovania - je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Táto fáza neprichádza automaticky, žena si musí prechod do nej vedome zvoliť. Žena postupne získava kontrolu nad sebou a svojim prežívaním, rozhoduje o tom, aké vnemy k sebe púšťa a ako s nimi nakladá. Vyvažuje - ak ju premkne smútok, dokáže ho spracovať nejakým tvorivým spôsobom.
- Fáza vytvorenia nového vzťahu: Poslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si nanovo preskladáva svoj život. Môže ešte vznikať pnutie medzi túžbou žiť naplno a strachom z bolesti. Žena život vníma z inej perspektívy, triedi, čo už jej neslúži a stavia, na čom jej záleží.
Ako podporiť ženu po strate dieťaťa
Ak ste prítomní pri žene v okamihu, keď prichádza o dieťatko alebo sa práve dozvedá o jeho smrti, jednoducho tam buďte. Vnímajte jej pocity. Vnímajte svoje pocity. Je možné, že sa vy sami v tejto situácii cítite zraniteľní, že ste konfrontovaní s pocitom bezmocnosti či strachu. Pravdivosť a láskavosť pri interpretovaní diagnóz či záverov musia ísť ruka v ruke.
Čomu sa vyhnúť
V snahe ustáť ťarchu celej situácie a smršť zahlcujúcich pocitov nám často napadnú rozličné „racionálne“ argumenty. Nehľadajte v tomto okamihu slová útechy, väčšinou vôbec úľavu neprinášajú. „To prejde, bude to dobré,“ je v tejto chvíli úplne bezobsažné. Rovnako sa pokúste vyhnúť vetám: „Buďte rada, veď už doma jedno zdravé dieťa máte. Veď to ešte ani nebolo dieťa, bol to len plod. Nebuďte hysterická!“
Vytvorenie priestoru pre smútenie
Ženy, ktoré nemali možnosť dostatočne odsmútiť smrť dieťatka, sa môžu obrniť pocitom, že sa vlastne nič nestalo - vrátia sa do práce, do rodiny, kde sa z ohľaduplnosti o smrti nehovorí. Vytvorte žene priestor, aby mohla smútiť tak, ako potrebuje. Ak máte možnosť, doprajte jej bezpečný a osobný priestor. Nezľaknite sa jej sĺz. Nechajte ju kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Prejavte účasť. Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala.
Komunikácia a rozlúčka
Trpezlivo popisujte kroky, ktoré ju čakajú. Môže sa pýtať, kde jej dieťatko a čo je s ním. Vytvorte jej priestor, aby mohla byť s dieťatkom a rozlúčiť sa s ním tak, ako chce. Nie je to žiadne sebatýranie. Neodsudzujte prejavy ženinho smútku - nech majú akúkoľvek podobu - krik, plač, rev, smiech, ticho… Všetky tieto prejavy sú normálne. Ak dokážeme so ženou komunikovať tak, aby jej neostávali v tomto príbehu nepoznané biele miesta, je to veľmi užitočné.
Dieťa patrí k matke. Zvlášť v tejto situácii, keď už žiadne zásahy na záchranu života bábätka nie sú potrebné. V našej kultúre sa stretávame s tým, že kontakt s mŕtvym dieťatkom vnímame ako zbytočné trýznenie. Nie je to tak. Opýtajte sa ženy, či chce stráviť čas so svojim dieťatkom a rešpektujte jej voľbu. Ak žena ostáva v zmeravení, môžete povedať: „Vnímam, že môže byť pre Vás veľmi náročné rozhodovať sa v tejto situácii. Skúsenosť ukazuje, že aj keď je to ťažké, je pre ženy dôležité, aby sa rozlúčili so svojim dieťatkom. Myslíte, že by ste to tiež tak chceli?“ Tieto chvíle žene pomáhajú uznať, že dieťatko bolo súčasťou jej života, jej rodiny. Ženy, ktoré si to v tejto situácii vyberú, to nikdy neľutujú. Nikdy neľutujú, že mali možnosť sa k svojmu dieťatku túliť, hladkať ho, ďakovať mu. Skôr sa stretneme so ženami, ktoré ľutujú, že nemali možnosť vidieť svoje dieťatko a rozlúčiť sa s ním. Ženy, ktoré procesom straty prešli, veľmi ocenili, že sa mohli s dieťatkom rozlúčiť, že mohli byť so svojou rodinou, ktorá im vyjadrovala podporu.
Praktické aspekty strát dieťaťa
Právne aspekty
Iné špecifické prípady (podľa Vyhlášky č. 22/1988 Zb. O vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa musí písomne požiadať rodič dieťaťa. O tejto možnosti má rodiča informovať ošetrujúci zdravotnícky pracovník. Z pohľadu povinností zdravotníckeho zariadenia je dôležité spomenúť, že gynekologicko-pôrodnícke pracovisko má vyplniť žiadosť v spolupráci s rodičom. Zariadenie by teda malo mať k dispozícii tlačivo žiadosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť vydať potratený plod „bezodkladne“ po podaní žiadosti.
Druhým prípadom je pôrod mŕtveho dieťaťa, kedy hovoríme o narodení bez známok života, pričom pôrodná hmotnosť je 1000g a vyššia. Tu sa postupuje podľa Zákona o pohrebníctve - tj. podobne ako napr. pri narodení mŕtveho dieťaťa.
Spomienkové rituály
Opýtajte sa ženy, ako si predstavuje rozlúčku so svojím dieťatkom. Zistite, či si chce uchovať nejakú spomienku na dieťatko. Opäť, nejde o žiadnu sebatrýzeň. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny. Niektoré ženy si nechajú pramienok vláskov. Je praktické, ak je napr. fotografia dieťatka vytvorená profesionálnym fotografom, ktorý je zvyknutý pracovať s deťmi. Ak sa žena rozhodne pre pohreb, buďte jej k dispozícii pri praktických záležitostiach. Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ (v akejkoľvek podobe - krst, rozlúčka, pohreb dieťatka a pod.), sú pre pozostalých nesmierne dôležité.
Starostlivosť o seba
Uvedomte si, ktoré pocity patria vám a ktoré patria žene. Postavte sa nohami pevne na zem. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite. Vytraste si ruky. Buďte úprimní k vlastným hraniciam. Ak je situácia pre vás priveľmi náročná či otvára vaše osobné bolesti, vyhľadajte pomoc - či už v podobe dobrej priateľky/ dobrého priateľa, ideálne však v podobe supervízie. Vytvorte podpornú skupinu kolegov na pracovisku, ktorí zažívajú obdobné situácie.
Smútok: Čo by mal vedieť každý | Tanya Villanueva Tepper | TEDxUMiami
Ďalšie dôležité informácie
Smrť súrodenca
Keď zomrie súrodenec, či už ide o náhle alebo očakávané úmrtie, strata zasiahne všetkých členov rodiny, vrátane detí. Niektorí rodičia si myslia, že ak dieťa budú izolovať a ochraňovať pred faktom, že mu umiera, resp. umrel súrodenec, tak svojho potomka ochránia. Opak je však pravdou. Potvrdzujú to aj slová klinickej psychologičky a psychoterapeutky Márii Andrášiovej: „Zo skúseností viem, že niektoré deti boli v takýchto chvíľach mimo domova, rodičia pred nimi o tejto téme nehovorili vôbec alebo iba povrchne. Boli sme šokovaní, keď dieťa bolo niekoľko dní pred smrťou a jeho súrodenec nevedel čo sa deje“. Deti sú podľa jej slov veľmi citlivé a istým spôsobom niečo vycítia aj vtedy, ak im nič nepoviete. Nepoznajú však realitu a tak si vytvárajú vlastné predstavy, čo sa deje, kde je príčina. Môžu mať pocity viny, aj kvôli situáciám ako sú súrodenecké šarvátky. „Zomiera preto, lebo som mu raz povedal, nech sa mu niečo stane a podobne.“
Ako sa vyhnúť výčitkám?
Rodičia by mali podľa psychologičky urobiť dieťa súčasťou toho, čo sa v rodine deje, aj keď ide o nepríjemné situácie. „Samozrejme primerane veku sa s ním o tom porozprávať, vysvetliť mu čo súrodencovi je, čo všetko sa môže stať. Pýtať sa ho, ako on celú situáciu vníma, prežíva,“ radí Andrášiová. Pokiaľ dieťa chce, tak je dobré ak je v kontakte s umierajúcim súrodencom čo najdlhšie. Je to veľmi dôležité nielen pre dieťa, ktoré umiera, ale aj pre dieťa, ktoré je pri tom.
Keď dieťa situáciu nezvláda
Tak ako dospelí, aj deti môžu byť niektoré slabšou povahou, niektoré silnejšou. Niektoré nemusia situácia zvládnuť, prejavy môžu byť individuálne. Problémy s komunikáciou, so stravovacími návykmi, všeobecným záujmom či agresívne reakcie vás môžu upozorniť na to, že dieťa situáciu nezvláda. V horších prípadoch sa môžu objaviť problémy s pomočovaním, časté ochorenia či tiky. Ak k takýmto stavom dôjde situácia je už podľa psychoterapeutky alarmujúca a rodič by mal v každom prípade vyhľadať pomoc odborníka.
Smrť rodiča
Traumou pre dieťa je aj smrť rodiča. Aj v takomto prípade však platí, že dieťa by malo byť vždy primerane svojmu veku a emočnému rozpoloženiu o celej situácii informované. Či už ide o závažné ochorenie rodiča, očakávanú smrť alebo náhle úmrtie. Aj v prípade umierania rodiča je dobré, ak je dieťa súčasťou tohto procesu. Názory, podľa ktorých by dieťa nemalo chodiť do nemocnice, vidieť človeka umierať nie sú správne. „Naopak pre dieťa je traumatizujúce, keď všetko beží mimo neho a vôbec nevie čo sa deje,“ skonštatovala Andrášiová. Sú deti, ktoré majú hladinu úzkosti takú, že v spomínaných situáciách nemôžu byť, no sami to povedia. „Základ je dať dieťaťu priestor, nechať ho prejaviť to čo cítia a nezľaknúť sa emócií, ktoré prežíva,“ dodala odborníčka.
Deti a pohreby
Smrť patrí ku kolobehu života a pohreb je určitým vyjadrením poslednej rozlúčky. Účasť detí na pohreboch niektorí rodičia striktne odmietajú, nechcú svoje deti zbytočne vystavovať traumatizujúcim zážitkom. Podľa psychologičky je potrebné aj v týchto situáciách postupovať veľmi individuálne. Niektoré deti môžu mať v určitom období prehnaný strach zo smrti a veci s tým súvisiacich. V takých prípadoch dieťa neodporúča nútiť k účasti na poslednej rozlúčke. Dobrý však nie je ani opačný extrém, ak deti pohreby vyslovene vynechávajú. Pohreb je vyvrcholením rozlúčky zo zosnulým. Kniha vychádza zo štúdie psychologičky S.Démuthovej. Obsahuje nové aspekty teoretickej a praktickej tanatologie. Publikácia je členená do troch hlavných kapitol. Prvá kapitola s názvom „Vývin a chápanie pojmu smrti“ sa zaoberá výkladom smrti v poňatí dieťaťa podľa jeho veku. Druhá kapitola s názvom „ Od diagnózy po smrť“ sa venuje prežívaniu dieťaťa a celého okolia, keď sa jedná o posledné dni života dieťaťa. Autorka rozlišuje a opisuje smrť ako následok nečakaných udalostí a smrť ako následok dlhodobého ochorenia. V tejto kapitole rozoberá aj reakcie okolia, spôsob komunikácie s rodinou a podávanie informácií blízkym. Posledná tretia kapitola s názvom „ Následky prežitej straty“ sa venuje smútku rodiny a širšieho okolia. Psychologička svoju štúdiu ukončuje pozitívami, ktoré prináša smrť blízkeho a snaží sa poukázať post-traumatický rast, kde rastom sa rozumie zmena, ktorá vedie človeka nad jeho doterajšiu úroveň fungovania. „Dlhodobý únik pred smútkom nepomáha, pretože zostáva niekde v hĺbke. Ak sa nedokážeme vyjadriť, nedokážeme ho s niekým zdieľať, hromadí sa,“ hovorí zakladateľka Plamienka Mária Jasenková.
| Obdobie | Prístup k smrti | Vplyv na spoločnosť |
|---|---|---|
| Generácia starých rodičov | Prirodzenejšie prijímanie, smrť doma | Otvorenejšia komunikácia, menšia tabuizácia |
| Súčasnosť | Vyhýbanie sa, tabuizácia, presun do inštitúcií | Znížená schopnosť hovoriť o smrti, izolácia jednotlivcov |
Lekárka MÁRIA JASENKOVÁ založila v roku 2002 neziskovú organizáciu Plamienok, ktorá poskytuje bezplatnú domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť pre nevyliečiteľne choré a zomierajúce deti. Detská onkologička stála aj za vznikom Centra pomoci smútiacim deťom a rodinám. Vďaka tomuto projektu dostávajú rodiny po strate dieťaťa bezplatnú psychologickú, terapeutickú a poradenskú pomoc.
S Máriou Jasenkovou sme sa porozprávali o tom, či máme ako spoločnosť zdravý vzťah k smrti, ako a či vôbec sa dá vyrovnať so stratou dieťaťa a prečo je dôležité nehanbiť sa za pocity radosti a šťastia.
Pracujete s rodinami, ktoré majú nevyliečiteľne choré deti. Dá sa pripraviť na smrť dieťaťa?
Myslím si, že sa nedá pripraviť na žiadnu smrť. Človek zistí, čo znamená a čo s ním spraví, až keď sa ho naozaj dotkne. Život a smrť sú prepojené nádoby. Záleží aj od toho, aký vzťah si budujeme k smrti, hoci nám nikto blízky nezomrel. Dôležitá je aj naša schopnosť hovoriť a premýšľať o nej, nevyhýbať sa jej. Náš vnútorný postoj k smrti má dopad na náš aktuálny život a ovplyvní, ako budeme žiť, keď sa nás téma smrti bude bytostne dotýkať. Napríklad, ako budeme žiť záverečnú etapu - či už našu, alebo našich blízkych. Prípadne, ako budeme žiť potom. Slovo pripraviť sa mi neznie dobre, nemám toto slovo veľmi rada. Téma strát sa však dá aspoň „ohmatať“ skôr, ako niekoho reálne stratíme.
Ako sa dá téma smrti „ohmatať“?
Keď sme mladší a bytostne sa nás smrť nedotýka, alebo nám nikto v blízkosti neumiera ani nie je vážne chorý, je prirodzené, že smrť neriešime. Je však dobré o nej z času na čas premýšľať a hovoriť. Keď mi niekto zomiera alebo mám závažnú nevyliečiteľnú chorobu, život ma tlačí, aby som s témou smrti vnútorne pracovala. Nejaký čas sa jej môžem vyhýbať, ale čím dlhšie tak robím, tým sa mám horšie. Pretože smrť znamená stratu láskyplného vzťahu a prináša hlbokú vnútornú bolesť. Môžem ňou prejsť iba tak, že ju zdieľam a premýšľam o nej.
Nemáme ako spoločnosť nezdravý vzťah k smrti? Akoby sme sa téme vyhýbali, tabuizujeme ju a nechceme o nej počuť.
Generácia mojich starých rodičov sa na smrť dívala inak. Súvisí to s vývojom, ktorým si spoločnosť a medicína prešli za posledných 100 až 150 rokov. Hovoríme o nej málo, pretože je bolestnou témou. Je prirodzené, že sa jej vyhýbame. Deti sa učia hovoriť o smrti od svojich rodičov. Tým, že v niektorých rodinách sa o tejto téme nehovorí, deti nemajú šancu pripraviť sa alebo si vytvoriť vzťah k utrpeniu či smrti. Často sa im snažia vnútorne uniknúť ako ich blízki v rodine. Ovplyvňuje to potom aj spôsob, akým žijú bežný život. Náš postoj k smrti teda zmenil aj pokrok medicíny.
Za posledných 150 rokov neuveriteľne pokročila veda, technika aj medicína. Je to fajn, tešíme sa z toho, medicína je predsa o pomoci a pokroku. Ľudia žijú omnoho dlhšie než kedysi. Pokrok má však aj svoje tienisté stránky. Smrť sa presunula do inštitúcií. Kedysi veľká väčšina ľudí zomierala doma, dnes je to inak. Niet divu, že doma sa o smrti toľko nehovorí. Nevidíme ju, nie sme s ňou konfrontovaní. Mali by sme o nej opäť premýšľať a pokúsiť sa tieto úvahy priniesť do spoločnosti.
Dávajú rodičia ohmatať tematiku smrti svojim zomierajúcim deťom?
Ako ktorí. Z pozorovania usudzujem, že veľká väčšina rodičov potrebuje pomoc. Prijať ju však nie je ľahké, lebo sme naučení všetko zvládať sami. Skúsenosť mi však hovorí, že keď sa rodičia otvoria pomoci, dejú sa veľké veci. Keď pomôžeme rodičom v akejkoľvek oblasti, oni následne pomôžu svojim deťom. Ohmatať tému však neznamená, že o smrti treba vždy natvrdo hovoriť. Môže to vyzerať napríklad tak, že keď vám nevyliečiteľne choré dieťa povie: ‚Mama, chcel by som, aby si mala ešte dieťa.‘, mama vytuší, že dieťa hovorí o období, keď tu už nebude. Ak rozhovor vnútorne zvládne, môže pokračovať: ‚A ako sa bude volať?‘ A dieťa si vymyslí meno. ‚Okay, keď budeme mať ďalšie dieťa, bude sa tak volať.‘ Obaja vedia, že hovoria o čase, keď tu dieťa už nebude. Takže choré deti vedia, že sa blíži ich koniec?
Poviem vám môj súkromný názor, hoci keby ste tu mali 10 ľudí, každý by vám zrejme povedal niečo iné. Podľa mňa každé dieťa cíti, že sa blíži smrť ako odlúčenie od tých, ktorých milujú. Aj malé, veľmi malé deti, napríklad kojenci a novorodenci. Zažila som, že niektoré veľmi malé deti boli ku koncu života nepokojné. Myslím si, že sa báli. Vyžadovali prítomnosť najbližších, napríklad nepustili mamu ani na záchod, hoci predtým s tým nemali problém. Pravdepodobne si blížiaci sa koniec neuvedomovali tak, ako ho vnímame my dospelí. Od istého veku si však deti postupne začínajú smrť uvedomovať.
Ak je dieťa mentálne v poriadku, dôležitým faktorom uvedomenia je aj čas, ktorý choroba trvá. Ak trvá dlhšie, deti skôr dozrievajú. Vnútorne sú staršie, než je ich biologický vek. Stretnete napríklad štvorročné dieťa, ktoré sa s vami rozpráva ako šesť či sedemročné.
Deti však uvažujú inak ako dospelí...
Deti vo veku štyri až päť rokov nevnímajú definitívnosť smrti. Keď niekto zomrie, myslia si, že sa môže znovu zobudiť, tak to chodí aj v rozprávkach. Majú magické myslenie. Keď sa na niekoho nahnevajú a pomyslia si, že by mal zomrieť a náhodou sa to stane, sú presvedčené, že spôsobili jeho smrť. Obviňujú sa za ňu. Je dobré vedieť, že tak premýšľajú. Štvorročnému alebo päťročnému dieťaťu potom môžeme povedať, že za smrť jeho sestry či brata alebo rodiča nikto nemôže. Nikto nemôže ani za to, že bolo choré - ani ono, ani mama, ani otec, ani lekári.
Pracujú s ťažko chronicky chorými deťmi aj psychológovia?
Áno, deti ale potrebujú kontakt a rozhovory so všetkými odborníkmi, ktorí sa o nich starajú. Sprevádzanie detí nie je len výsada psychológov, dokonca ani lekárov. Je to úloha pre celý tím, ktorý sa o dieťa stará. Zdravotná sestra je niekedy s dieťaťom 24 hodín denne. Dieťa sa jej viac otvorí, lebo ju pozná a dôveruje jej.
Zažili ste niekedy, že choré dieťa bolo najsilnejším článkom rodiny?
Zažili sme aj také rodiny. Vopred nikdy v rodine nevieme ako budeme reagovať, keby sa nás to, nedajbože, dotýkalo. Nehovorím, že to je časté, ale stáva sa, že dieťa je aspoň v nejakom období vnútorne silnejšie ako jeho rodičia. A časom sa to môže zmeniť. Aj v rodinách so zdravým dieťaťom občas môžeme zažiť obdobia, keď dieťa je chvíľu stabilnejšie ako jeho rodičia. Nepovažujem to za niečo nezvyčajné, ale keď sa jedná o ťažko chronicky choré deti, nemalo by to trvať dlho. Deti potrebujú podporu dospelých. Keď rodič nemá kapacitu byť svojmu dieťaťu oporou, čo je v poriadku, nie každý ju vždy máme, je čas požiadať o pomoc. Byť v pozícii toho, kto prijíma pomoc, nebýva ľahké. Myslím si, že hodnota prijímania pomoci je podobná, ako hodnota ponuky. Keď prijímame pomoc, veľa dávame tomu, kto nám pomáha, aj ľuďom okolo. Dávame pocítiť, že si ich vážime, že ich prijímame, a to je príjemné a napĺňajúce. Ukazujeme, ako sa dá prijímať pomoc, môžeme tak inšpirovať okolie.
Ako sa dá so stratou vyrovnať? Mnohí ľudia si snažia zamestnať myseľ niečím iným...
Smútenie je cesta a smútok prichádza vo vlnách. Nemôžeme smútiť vkuse a hlboko. To nezvládne nikto. To, že niekto občas unikne a robí niečo iné, venuje sa športu či písaniu, alebo funguje akoby sa nič nestalo, je v poriadku, ak to netrvá veľmi dlho. Smútok je práca, ktorá vyčerpáva. A bez tejto práce, bez toho, že o ňom hovoríme, že ho dáme najavo, že si poplačeme a pokúsime sa na náš život s odstupom pozrieť aj z inej perspektívy, sa nemôžeme posunúť dopredu. Dlhodobý únik pred smútkom nepomáha, pretože zostáva v nás niekde v hĺbke. Ak sa nedokážeme dotknúť, nedokážeme ho s niekým zdieľať, hromadí sa. V jednom momente buď ochorieme, alebo sa dostaneme do depresie, do hlbokého smútku, z ktorého sa človek už sám ľahko nedostane. Môžu sa prejaviť alebo prehĺbiť sebadeštruktívne sklony ako je napr. závislosť na alkohole či iných drogách. Smútkom nedokážeme prejsť sami, potrebujeme na to ľudí. Aspoň v určitých etapách cesty. Postoj „ja to zvládnem sám a nikoho nepotrebujem“ zvyčajne nevedie k posunu vpred smerom ku kvalitnému životu.
Je to, že nevieme smútiť, dôvodom, prečo sa nevieme celé roky vyrovnať so smrťou blízkych?
Keď stratíme niekoho veľmi blízkeho, smútime celý život. Smútku sa definitívne nezbavíme, bude sa vracať. Ale nezničí nás a časom sme schopní naplnene žiť. Sme schopní občas sa zaradovať, tešiť sa, nadväzovať nové vzťahy, iniciovať nové projekty, máme chuť robiť aj nové veci.
Nestáva sa, že ľudia, ktorí prišli o dieťa, majú výčitky z toho, že sú šťastní?
Stretávam sa s tým. Verím, že ak by sa k tomu mal vyjadriť zomrelý, určite by nechcel, aby sme boli nešťastní. Šťastní nie sme celý život, tak to už v živote chodí. Prežívame šťastné chvíľky či šťastné životné obdobia. Povedať si, že už nesmieme byť šťastní, lebo to bude známka, že sme človeka, o ktorého sme prišli, nemali radi, nie je v hĺbke prejav lásky. Láska predsa neznamená povinnosť trpieť, keď nemusíme. Prejavom lásky po strate blízkeho z môjho pohľadu je vnútorné rozhodnutie, povolenie k radosti. Na začiatku je to ťažké. Bolesť je veľká. Ale postupom času môžeme dospieť k radosti.
