Trestná zodpovednosť je právny koncept, ktorý vyjadruje nevyhnutnosť osoby niesť následky za svoje protiprávne konanie. Základom trestnej zodpovednosti je existencia trestnoprávneho vzťahu medzi štátom a subjektom, ktorý sa dopustil konania, ktoré je trestným činom. Obsahom trestnej zodpovednosti je predovšetkým možnosť uloženia trestnoprávnej sankcie osobe, ktorá trestný čin spáchala.
Na to, aby bolo možné voči páchateľovi trestného činu vyvodiť trestnú zodpovednosť, musí spĺňať určité podmienky, ktoré upravuje Trestný zákon, konkrétne podmienku veku a príčetnosti. Neexistencia týchto podmienok sa označuje ako "okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť".
V kontexte trestného práva existujú špecifické okolnosti, ktoré vylučujú trestnú zodpovednosť páchateľa. Tieto okolnosti sú upravené v Trestnom zákone a týkajú sa najmä veku a príčetnosti páchateľa. V prípade, že páchateľ nespĺňa podmienky veku alebo príčetnosti, nemožno ho za daný čin trestne stíhať.
Vek páchateľa a trestná zodpovednosť
Trestný zákon stanovuje, že osoba, ktorá v čase spáchania činu nedovŕšila štrnásty rok svojho veku, nie je trestne zodpovedná. V slovenskom právnom poriadku sa hranica trestnej zodpovednosti znížila z pätnásť na štrnásť rokov. Osoby mladšie ako štrnásť rokov nie sú trestne zodpovedné za svoje konanie, a ak sa dopustia skutku, ktorý napĺňa znaky trestného činu, ide o čin inak trestný. Pre vznik trestnej zodpovednosti je dôležitá doba konania, a nie doba vzniku následkov.
Dosiahnutím určitej vekovej hranice ale môžu v niektorých prípadoch nastať psychické zmeny vedúce k zmenšenej príčetnosti, alebo dokonca k nepríčetnosti. Ak ale nie je v jednotlivých prípadoch zistená nepríčetnosť vyvolaná výraznými stareckými zmenami, tak v takom prípade trestná zodpovednosť pretrváva. Hranica dosiahnutia veku šesťdesiat rokov sa v trestnom práve považuje za všeobecnú poľahčujúcu okolnosť.
Ustanovenie § 22 Trestného zákona upravuje všeobecnú hranicu trestnej zodpovednosti dosiahnutím štrnásteho roku veku. Z toho vyplýva, že osoby mladšie ako štrnásť rokov nie sú za svoje konanie trestne zodpovedné. V prípade ak sa aj takáto osoba dopustila skutku, ktorý napĺňa znaky trestného činu, nie je zaňho trestne zodpovedná. Takýto čin sa označuje ako čin inak trestný, keďže nejde o trestný čin, nakoľko neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu (vek páchateľa). Trestná zodpovednosť sa vzhľadom na výkladové ustanovenie § 136 Trestného zákona začína až dňom nasledujúcim po dni štrnásť narodenín. Fakticky je to teda od 00:01 hodiny dňa, ktorý nasleduje po samotnom dni narodenín. Ak sa osoba dopustí trestného činu presne v deň, keď dosiahne 14 rokov, tak nie je za tento čin trestne zodpovedná.
Pre vznik trestnej zodpovednosti je dôležitá doba konania a nie doba vzniku následkov. Ak sa takáto osoba dopustí pokračovacieho trestného činu (§ 123 ods. 10 TZ) alebo trváceho trestného činu (§ 123 ods. 12 TZ), trestná zodpovednosť je obmedzená iba na činy spáchané po dosiahnutí štrnásť narodenín.
V súvislosti s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť činu treba vysvetliť podobný pojem, ktorý sa ale významne odlišuje od predchádzajúceho nielen názvom, ale aj obsahom. Týmto pojmom sú „okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť“. Práve skúmaniu a popisovaniu zákonnej právnej úpravy okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť páchateľa trestného činu sa prioritne venuje tento článok. Zásadný rozdiel medzi týmito inštitútmi trestného práva hmotného je v tom, že v prípade okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, čin nie je trestným činom. V prípade, ak nastane niektorá okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť, tak čin má spravidla charakter trestného činu, ale vzhľadom na absenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť, nemožno za neho vyvodiť trestnú zodpovednosť. Slovenská právna úprava zoskupuje pod týmto pojmom len dve okolnosti a to konkrétne situácie, pri ktorých nebude páchateľ trestne zodpovedný vzhľadom na svoj vek alebo nepríčetnosť. Aj v prípade, že páchateľove konanie teda nie je na základe týchto dôvodov možné trestne stíhať, stále sa jedná, ako už bolo spomenuté, o trestný čin.
Cieľom tohto článku bolo zamerať sa na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť z pohľadu trestnoprávnej teórie. Aby článok naplnil stanovený cieľ, bude sa v ňom autor venovať predovšetkým skúmaniu a popisovaniu ich zákonnej právnej úpravy. Podkladom pre spracovanie článku bola predovšetkým odborná literatúra ako aj platná legislatíva.
Trestný zákon pojem „trestná zodpovednosť“ síce používa, no neupravuje jeho definíciu. Definovať ho tak možno odvodením od všeobecného pojmu „zodpovednosť“ a takisto „právna zodpovednosť“. Oba tieto pojmy však vymedzuje právna teória. Pod zodpovednosťou sa celkovo myslí nevyhnutnosť osoby byť zodpovedná za svoje vlastné správanie. Do úvahy prichádzajú viaceré druhy zodpovednosti. Môže ísť o zodpovednosť politickú, morálnu, spoločenskú a, v neposlednom rade, aj právnu zodpovednosť. Právnu zodpovednosť môžeme chápať vo viacerých podobách. Je to napríklad v občianskoprávnej, pracovnoprávnej, disciplinárnej zodpovednosti a taktiež už nami spomínanej trestnej zodpovednosti. V užšom zmysle sa pod právnou zodpovednosťou rozumie taká zodpovednosť, ktorá vzniká až v okamihu porušenia práva určitým subjektom a jej podstata spočíva v povinnosti subjektu niesť následky tohto porušenia. Právnou zodpovednosťou založenou na subjektívnej zodpovednosti je aj trestná zodpovednosť.
Základom trestnej zodpovednosti je existencia trestnoprávneho vzťahu. Takýto vzťah nastáva medzi štátom (súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní) a subjektom (fyzická alebo právnická osoba), ak sa subjekt dopustí takého konania, ktoré je protiprávne a spĺňa znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Tomuto subjektu tak vzniká trestná zodpovednosť. Obsahom trestnej zodpovednosti je predovšetkým možnosť uložiť trestnoprávnu sankciu trestne zodpovednej osobe, alebo takisto možnosť potrestania osoby, ktorá trestný čin spáchala.
Páchateľ trestného činu však musí spĺňať určité podmienky. Na to, aby bolo možné voči páchateľovi trestného činu vyvodiť trestnú zodpovednosť, musí spĺňať určité podmienky. Tieto podmienky upravuje Trestný zákon. Konkrétne ide o podmienku veku subjektu, ktorá je uvedená v ustanovení § 22 Trestného zákona a o podmienku príčetnosti subjektu, ktorá je uvedená v § 23 Trestného zákona. V prípade, že je páchateľom činu fyzická osoba, ktorá nespĺňa tieto obligatórne podmienky, tak nie je za tento čin trestne zodpovedná, a to ani v prípade, že jej konanie inak spĺňa znaky trestného činu. Trestný zákon nazýva neexistenciu týchto podmienok pojmom „okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť“.
Osoby, ktoré nedosiahli určitý vek nemôžu za svoje konanie niesť trestnú zodpovednosť. Toto konštatovanie vychádza z toho, že trestná zodpovednosť sa má uplatňovať len voči osobám, ktoré sú dostatočne sociálne vyzreté a takisto osobám schopným niesť následok trestnej zodpovednosti. Človek sa nestáva sociálne vyzretou osobnosťou v momente svojho narodenia, ale až postupným procesom dospievania. Trestne zodpovednou teda nemôže byť osoba, ktorá nedosahuje určitý stupeň zrelosti svojho biologického a psycho-sociálneho vývoja.
V podmienkach európskych štátov sa hranice vzniku trestnej zodpovednosti s ohľadom na vek výrazne odlišujú. V podmienkach Slovenskej republiky pri definovaní veku trestne zodpovedného páchateľa došlo v rámci rekodifikácie Trestného zákona v roku 2005 k mimoriadne závažnej zmene, kedy sa hranica trestnej zodpovednosti znížila z pätnásť na štrnásť rokov. Príznačné pre rozvoj modernej civilizácie je akcelerácia vývoja mládeže. Týka sa to ale oveľa viac fyzickej vyspelosti, a menej už mentálnej zrelosti. Na druhej strane nie je možné poprieť ani to, že aj po tejto stránke súčasná mládež dospieva rýchlejšie, ako tomu bolo v minulosti. Podmienené je to hlavne celkovým životným štýlom, materiálnymi podmienkami, úrovňou a tempom jej vzdelávania, prístupom k informáciám prostredníctvom médií a informačnej techniky. V rámci vekovej hranice mládeže je dôležité, že niet pochybností o tom, že sa u mládeže znižuje veková hranica tých, ktorí sa podieľajú, a to aj opakovane v súčinnosti s dospelými páchateľmi na páchaní mnohokrát závažnejšej predovšetkým násilnej, mravnostnej a majetkovej kriminality. V mnohých prípadoch sa tak deje v spojení s užívaním návykových látok alebo drog.
Zánik trestnej zodpovednosti, čo sa týka veku, v Trestnom zákone nie je určený. V podstate platí, že fyzická osoba je trestne zodpovedná až do okamihu svojej smrti.
Pre porovnanie, v iných krajinách EÚ sa hranice trestnej zodpovednosti líšia - v Anglicku a Walese platí už od 10 rokov, zatiaľ čo vo Švédsku až od 15 rokov.
Podmienená trestná zodpovednosť mladistvých
Vzhľadom na to, že vývoj osobnosti mladistvej osoby nie je ukončený, Trestný zákon uvádza špecifiká trestnej zodpovednosti mladistvých. Mladistvým je osoba vo vekovom rozmedzí od štrnásť do osemnásť rokov. Pre vekovú kategóriu štrnásťročných páchateľov platia isté obmedzenia týkajúce sa trestnej zodpovednosti. Ak mladistvý vo veku štrnásť rokov vykonal svoj čin a nebol natoľko mravne a rozumovo vyspelý, že by bol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo svoje konanie ovládať, nie je za tento čin trestne zodpovedný. Táto skutočnosť sa označuje ako "podmienená trestná zodpovednosť".
Podmienená zodpovednosť závisí od dosiahnutého stupňa intelektuálneho a mravného vývoja mladistvého v čase kedy tento spáchal daný čin.
Mladistvým je osoba pohybujúca sa vo vekovom rozmedzí medzi dovŕšenými štrnástimi rokmi života až do dňa prekročenia osemnásteho roku svojho veku. S ohľadom na ustanovenie § 136 Trestného zákona možno osobu, ktorá sa dopustila konania, ktoré má znaky trestného činu, považovať za mladistvého až dňom, ktorý nasleduje po dni, keď páchateľ dovŕšil štrnásty rok svojho veku.
Trestný zákon síce spája vznik trestnej zodpovednosti s dovŕšením štrnásteho roku veku, avšak nie každá osoba je v tomto veku dostatočne rozumovo a mravne vyspelá. Z toho dôvodu právna úprava zaviedla pre vekovú kategóriu štrnásťročných páchateľov isté obmedzenia týkajúce sa trestnej zodpovednosti mladistvých páchateľov, ktorí ešte neprekročili vek pätnásť rokov. V prípade, že mladistvý v tomto veku vykonal svoj čin a nebol natoľko mravne a rozumovo vyspelý, že by bol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo svoje konanie ovládať, nie je za tento čin trestne zodpovedný (§ 95 ods. 1 TZ). Tieto skutočnosti trestnoprávna teória nazýva pojmom „podmienená trestná zodpovednosť“.
V prípade, že obdobná situácia skutočne nastane, obligatórne sa vykoná...
Príčetnosť páchateľa a trestná zodpovednosť
Ďalšou okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť je nepríčetnosť páchateľa. Trestný zákon definuje, že kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.
Príčetnosť sa vo všeobecnej rovine chápe ako stav fyzickej osoby, ktorý jej umožňuje v čase spáchania činu ovládať svoje konanie a rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Platná právna úprava definuje v ustanovení § 23 Trestného zákona takzvanú nezavinenú nepríčetnosť.
Psychiatrickým kritériom je duševná porucha, ktorá má za následok neschopnosť osoby rozpoznať protiprávnosť činu alebo neschopnosť ovládať svoje konanie. Na to, aby bola nejaká osoba označená za nepríčetnú, je kľúčové preukázanie súvislosti medzi existenciou duševnej poruchy a absenciou schopnosti rozpoznať protiprávny charakter činu, respektíve schopnosti ovládať svoje konanie.
Pod pojmom príčetnosť sa rozumie úroveň duševných schopností páchateľa, ktoré zakladajú jeho spôsobilosť stať sa páchateľom trestného činu. Vo všeobecnej rovine možno pod príčetnosťou rozumieť taký stav fyzickej osoby, ktorý jej umožňuje v čase spáchania činu ovládať svoje konanie a takisto rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Príčetnosť páchateľa je taktiež podmienená jeho schopnosťou uvedomiť si negatívny význam svojho trestného činu v spoločnosti.
Psychiatrickým (biologickým) kritériom je duševná porucha, ktorá má za následok neschopnosť osoby rozpoznať protiprávnosť činu alebo neschopnosť ovládať svoje konanie. Duševnou poruchou sa v psychiatrickej náuke rozumie výrazná odchýlka od úplného stavu sociálnej a duševnej pohody. Duševná porucha sa prejavuje ako duševnými tak aj telesnými príznakmi. Obe sú však zapríčinené pôsobením psychických činiteľov.
Na to, aby bola nejaká osoba označená za nepríčetnú nestačí konštatovanie znalca z odboru psychiatrie, že táto osoba trpela duševnou poruchou už v čase spáchania daného činu. Kľúčové je totiž preukázanie súvislosti medzi existenciou duševnej poruchy a absenciou schopnosti rozpoznať protiprávny charakter činu (rozpoznávacia schopnosť) respektíve schopnosti ovládať svoje konanie. Absencia alebo nedostatok rozpoznávacej schopnosti sú založené na tom, že páchateľ nie je schopný rozpoznať, že jeho konanie je protiprávne.
Nepožaduje sa schopnosť presne odhadnúť stupeň závažnosti činu. Páchateľ činu inak trestného si na jednej strane uvedomuje, že jeho konanie je protiprávne avšak následkom duševnej poruchy nie je schopný odolať určitým impulzom a konaniu.
Zmenšená príčetnosť
Pre potreby právnej teórie a aplikačnej praxe je dôležité rozlišovať nepríčetnosť a stav zmenšenej príčetnosti (v dôsledku duševnej poruchy je znížená rozpoznávacia resp. ovládacia schopnosť). Zmenšená nepríčetnosť je stav osoby, v ktorom pôsobením duševnej poruchy bola vo výraznej miere zoslabená jej schopnosť rozpoznať protiprávnosť jej konania alebo obmedzená schopnosť ovládať svoje konanie.
Pri porovnaní pojmov nepríčetnosť a stav zmenšenej príčetnosti je jasné, že pri druhom pojme nenastane celková strata rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti, ale len výrazné oslabenie jednej z týchto schopností, alebo aj obidvoch. Ak konal páchateľ v stave zmenšenej príčetnosti, neznamená to ešte automaticky uloženie miernejšieho trestu. Konanie v stave zmenšenej príčetnosti totiž nie je povinne poľahčujúcou okolnosťou. Okrem toho stav zmenšenej príčetnosti nemusí byť nevyhnutne výsledkom pôsobenia duševnej choroby. Dostatočnou je aj krátkodobá duševná porucha, ako je porucha duševných funkcii, ktorá sa vyznačuje tým, že v jej dôsledku došlo v čase spáchania činu ku zmenšenej schopnosti páchateľa rozpoznať protiprávnosť činu, prípadne ovládať svoje konanie.
Ak vplyvom alkoholických nápojov alebo inej návykovej látky nenastane u páchateľa nepríčetnosť, ale iba stav zmenšenej príčetnosti, tak páchateľ môže niesť trestnú zodpovednosť za trestný čin, ktorý spáchal. Neplatí to však v prípade trestného činu opilstva. Trestná zodpovednosť páchateľa nie je teda v prípade zmenšenej príčetnosti úplne vylúčená.
V prípade, že mladistvý vo veku štrnásť rokov vykonal svoj čin a nebol natoľko mravne a rozumovo vyspelý, že by bol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo svoje konanie ovládať, nie je za tento čin trestne zodpovedný (§ 95 ods. 1 TZ).
Osobitosti trestnej zodpovednosti mladistvých
Trestné právo mladistvých sa riadi zákonom č. 218/2003 Z.z. o trestnej zodpovednosti mladistvých. Tento zákon upravuje trestné konanie vo vzťahu k mladistvým osobám, ktoré dovŕšili štrnásty rok veku a neprekročili osemnásty rok svojho veku. Cieľom tohto zákona je zabezpečiť, aby sa pri trestnom konaní s mladistvými zohľadňovali ich osobitosti vyplývajúce z ich veku a stupňa vývoja.
Pri mladistvých sa kladie dôraz na nápravu a prevenciu opakovania, nie na prísny trest. Súd pri rozhodovaní o opatreniach zohľadňuje povahu skutku, doterajší život mladistvého a rodinné zázemie. Vždy sa uplatňuje zásada najlepšieho záujmu dieťaťa aj ochrany spoločnosti. Konanie má osobitný režim a dôraz na výchovu.
Špecifikom trestnej zodpovednosti mladistvých je aj úprava spáchania prečinu - ak prečin spáchal mladistvý a jeho závažnosť je malá, taký čin nie je trestným činom. Trestná zodpovednosť mladistvých sa teda aplikuje len pri prečinoch vykazujúcich vyššiu závažnosť, na rozdiel od dospelých osôb - pri nich musí byť závažnosť konania vyššia ako nepatrná (tzv. Rozdiel oproti úprave trestnej zodpovednosti dospelých spočíva aj v premlčaní trestnosti činu (s výnimkou tých, kde tak ustanovuje zákon).
Súd môže mladistvému uložiť rôzne ochranné opatrenia, ako napríklad:
- Ochranné liečenie (napr. protialkoholické, protidrogové)
- Výchovné opatrenia
Výsluch mladistvého prebieha s osobitným poučením. Spravidla je prítomný rodič alebo zákonný zástupca a orgán sociálnoprávnej ochrany.
Konanie s mladistvým je spravidla neverejné a kladie dôraz na ochranu jeho budúcnosti - aj preto zákon umožňuje rýchle zahladenie odsúdenia po splnení podmienok.
Advokát chráni mladistvého od prvého úkonu. Zabezpečí, aby výsluchy prebiehali korektne, bez nátlaku a s dodržaním všetkých práv (vrátane práva nevypovedať). Aktívne vyjednáva miernejšie alebo alternatívne riešenia - zmier, mediáciu, podmienečné zastavenie, dohodu o vine a treste či probačný dohľad. Dbá aj na ochranu záznamu v registri trestov, aby neobmedzil ďalšie štúdium či zamestnanie mladistvého.
Trestná zodpovednosť za ohrozovanie dieťaťa
Samotný pojem trestného činu ohrozovania dieťaťa nie je priamo definovaný vyššie uvedenými všeobecnými ustanoveniami o trestnej zodpovednosti. Je nutné vychádzať z definície trestného činu ako takého. Trestným činom je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone.
Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.
Trestná zodpovednosť za ohrozovanie dieťaťa sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery. Pri ukladaní ochranných opatrení sa súd neriadi zásadou úmernosti k spáchanému činu, ale potrebou ochrany spoločnosti, pričom prihliada aj na potrebu liečenia, výchovy alebo dovŕšenia nápravy páchateľa alebo inej osoby.
V niektorých prípadoch, ak maloletý spácha protiprávny čin alebo priestupok, môže byť za jeho konanie zodpovedný rodič alebo zákonný zástupca. Napríklad, ak rodičia zanedbajú svoju povinnosť dbať o výchovu a výživu dieťaťa a umožnia mu dopúšťať sa protiprávnych konaní, môžu byť stíhaní pre prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže.
V slovenskom právnom poriadku sa rozlišujú dve základné kategórie osôb z hľadiska trestnej zodpovednosti: Maloletý (do 14 rokov) a Mladistvý (14 až 18 rokov). Dieťa do 14 rokov nenesie trestnú zodpovednosť. Ak spácha protiprávny čin, rieši sa to prostredníctvom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, výchovných opatrení alebo opatrení školy. Mladistvý (14 až 18 rokov) môže byť trestne stíhaný, pričom sa uplatňujú osobitné ustanovenia Trestného práva.
Započítanie väzby a trestu
Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné stíhanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu, prípadne do úhrnného trestu, spoločného trestu alebo súhrnného trestu, ak je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.
tags: #kedy #je #dieta #trestne #zodpovedne