Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje neustálu pozornosť, lásku a pochopenie. V dnešnej dobe, keď je svet plný technológií a rýchlych zmien, čoraz viac rodičov hľadá spôsoby, ako svoje deti správne nasmerovať a podporiť ich zdravý rozvoj. Knihy, ako sa ukazuje, zohrávajú v tomto procese neoceniteľnú úlohu.
“Moje dvanásťročné dieťa ma neposlúcha! Je to na porazenie. Neviem, čo mám robiť.” “Naše päťročné dieťa sa v noci stále pocikáva. Viete nám pomôcť?” Tieto otázky, plné frustrácie a bezmocnosti, často smerujú k odborníkom, ktorí sa zaoberajú výchovou a psychológiou detí. V posledných rokoch vyvolala psychologička a spisovateľka Becky Kennedy rodičovskú revolúciu. Obracali sa na ňu rodičia, ktorí sa odrazu ocitli v zložitých situáciách vyvolávajúcich pocity frustrácie, vyčerpanosti a bezmocnosti. Ich spoločná túžba však bola rovnaká: všetci chceli byť lepšími rodičmi.
Autorka zosumarizovala všetky poznatky o vzťahovej väzbe, všímavosti a rodinných konšteláciách, čo boli teoretické prístupy, ktoré boli súčasťou jej súkromnej praxe, a snažila sa pretransformovať tieto myšlienky do metódy práce s rodičmi, ktorá by bola konkrétna, prístupná a zrozumiteľná. Jej výchovný model je efektívny, no zároveň nenarúša blízkosť medzi rodičom a dieťaťom. Je zástankyňou jasne stanovených hraníc, rodičovskej autority a pevného vedenia pri súčasnom zachovaní pozitívneho vzťahu, dôvery a rešpektu.
V knihe Objavte v sebe dobrého rodiča sa s čitateľmi a čitateľkami podelí o svoju výchovnú filozofiu a ponúkne im mnoho užitočných a praktických stratégií a metód, ktorých cieľom je blaho rodiča a súčasne blaho dieťaťa. Autorka zároveň ponúka riešenia konkrétnych situácií v oblastiach ako separačná úzkosť, agresívne emočné výbuchy, súrodenecká rivalita, vzdor či problémy so spánkom. Všetci chceme vnímať naše deti ako dobré deti, seba vnímať ako dobrých rodičov a pracovať na tom, aby sa nám všetkým žilo pokojnejšie. Je to možné. Nemusíme si vyberať. Môžeme mať všetko.
Dr. Becky Kennedy je klinická psychologička a mama troch detí, ktorá sa v rámci súkromnej praxe venuje práci s deťmi a s rodičmi a usiluje sa, aby sme nad výchovou začali uvažovať inak. Vytvorila výchovný model, ktorý sa zakladá na sebarozvoji, aj na vývine dieťaťa. Jej projekt goodinside.com sa okamžite stal celosvetovým fenoménom a kniha Objavte v sebe dobrého rodiča patrí k bestsellerom o výchove. S rodinou žije v New Yorku.
Vplyv čítania na rozvoj detského mozgu
Čítanie je proces, ktorý stimuluje rôzne časti mozgu a podporuje kognitívny rozvoj dieťaťa. Na rozdiel od pasívneho sledovania obrazovky, čítanie si vyžaduje aktívne zapojenie mysle, fantázie a predstavivosti.
Čítanie je vec, ktorá je podmienená sociálnym učením. To znamená, že ak dieťa vo svojom okolí nevidí, že je čítanie potrebné, nevidí čítať svojich rodičov, rovesníkov, nemá dôvod to robiť. Už v škôlkach neuveriteľne zreteľne vidno, ako deti kopírujú naše spoločenské návyky. Čítanie nie je vrodené, musí sa naučiť. Nemyslím tým len techniku čítania s porozumením, ale čítanie sa musí do nás vryť ako nevyhnutná aktivita.
Dieťa si pripravuje svoju hlávku, vnímanie, receptory, psychiku a príslušné oblasti mozgu ďaleko skôr, ako začne reálne čítať. Deje sa to od narodenia. Niektoré výskumy hovoria, že môžeme deťom začať čítať už v embryonálnom štádiu, pretože sluch je jeden z prvých zmyslov, ktorý sa začína rozvíjať a deti čítanie už v tomto štádiu vnímajú. Dokážu vnímať hlas maminky aj rytmus literatúry. Spočiatku to však môže byť komplikované. Pre čitateľa - novorodenca alebo čitateľa - dojča je literárny prejav rodiča iný ako jeho bežná reč. Musí si naň postupne zvyknúť. Hoci rodičov počúva denne celé hodiny a dobre na nich reaguje, ak začnú čítať, je to iné. Ich hlas je úplne iný a dieťa to môže zo začiatku odmietať.
Čo sa trénuje čítaním v predškolskom veku
Počas čítania v predškolskom veku sa trénuje hlavne sluchová senzitivita, schopnosť počúvať s porozumením, schopnosť sústrediť sa na slovo a na počúvaný príbeh, schopnosť spracovávať počuté informácie, tvoriť predstavy. Okrem toho malý poslucháč prudko naberá slovnú zásobu. Keď dieťa príde do prvej triedy a nemá rozvinutú slovnú zásobu, všetko sa preň stáva omnoho ťažšie.
Kniha vs. Obrazovka: Rozdiely v rozvoji mozgu
Pri čítaní knihy a pri sledovaní rozprávky na obrazovke sa zapájajú iné časti mozgu. Ak sledujú deti televíziu, nerozvíja sa u nich napríklad v potrebnej miere reč, pretože sú zapojené hlavne tie časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za spracovanie vizuálnych informácií. Zvuk je tu len doplnok. Pri počúvaní čítaného textu sa mozog zaoberá spracovaním slov. A práve vynikajúca sluchová pozornosť je pre dieťa v škole veľmi dôležitá.
Viac sa vycvičujú zrakové receptory a spracovanie vizuálnych informácií. Ďalšou nevýhodou obrazovky v porovnaní s knihou je množstvo efektov, ktorými sú deti neustále bombardované - výkriky, výbuchy, dramatická hudba, svetelné a iné obrazové efekty, neustály strih - to sú základné prostriedky neustáleho emocionálneho burcovania a upútavania pozornosti detského diváka. Médiá tiež vyvolávajú v dieťati strach až fóbie. Ak o zlom vlkovi počuje pri čítaní a nevie, čo je rozpárané brucho, psychika dieťaťa si to vykreslí tak, ako to znesie. Malý človiečik sa musí naučiť v pokoji a dôsledne vnímať, musí nechať podnetom priestor. Učí sa, aby sa podnet dostal do mozgu až na miesto, kde sa má spracovať. Na to potrebuje čas a nebyť presýtený stále novými podnetmi. Dieťa pozerá na obrazovku a už by sa aj chcelo zamyslieť, spracovať nejakú myšlienku, slovo či obrázok, ale prídu efekty, strih a nové udalosti… a je po všetkom.
Dáva kniha väčší priestor rozvoju myslenia?
Jednoznoznačne áno. Už sme napríklad hovorili o tom, že audiovízia dáva veľmi malý časový priestor na spracovanie podnetov - teda na zamyslenie sa, uvažovanie… Sú tu aj ďalšie nie nevýznamné aspekty. Pri audiovízii napríklad platí, že ak je v rozprávke zobrazené niečo, čo dieťa nepozná, tak to ignoruje. Keď čítate knihu a hovoríte, že vtáčiky leteli na juh, dieťa vás preruší a spýta sa, prečo tam leteli. Pri audiovízii sa to nedeje. Väčšinu informácií a deja vníma divák hlavne zrakom. Dieťa vidí letieť vtáky na juh, ale pokiaľ to nemá verbalizované, tak to v skutočnosti do určitého veku nevníma. Teda, ak mu rozprávač nehovorí, že vtáky museli letieť na juh, tak dieťa túto informáciu ignoruje. Potrebuje výklad príbehu, ktorý pozerá, aj slovom. A to sa pri audiovízii nedeje, alebo len vo veľmi obmedzenej miere. Literatúra má úžasnú schopnosť, že dôsledne popíše, prečo niečo hrdinu bolí, alebo prečo musí ísť za princeznou.
Dieťa má nalepené oči na obrazovke, ale nemusí pri tom o príbehu naozaj rozmýšľať. Máme pocit, že dáva pozor, ale jeho vnútorná psychika čaká len na výbuch, zablysnutie, strih. Na to si jeho mozog zvykne, a potom takéto podnety stále hľadá. Odborníci hovoria o zotrvačnosti vizuálnej pozornosti.
Dôležitosť príbehov pre deti
Dieťa potrebuje čítaný príbeh ako soľ. Hľadá v ňom odpovede na svoje otázky. Dáva mu podnety na rozvoj svojej fantázie. Prežíva tu svoje emócie a spoznáva ich. Hranica medzi príbehom a dieťaťom je do určitého veku veľmi citlivá a nejasná. Dieťa ním žije, ponára sa do neho. Fantázia a skutočnosť majú k sebe veľmi blízko - dieťa stotožňuje skutočné s neskutočným, čo je možné aj vďaka silným emóciám, ktoré prežíva, bujnej obrazotvornosti, ktorou disponuje a schopnosti stotožniť sa s postavou príbehu. Psychológ by povedal, že dieťa je štrukturálnou súčasťou príbehu. Je tu však i ďalší významný efekt literárnych príbehov. V dnešnej dobe sa zbavujeme lineárneho literárneho myslenia v súvislostiach. Denne prečítame more textov, ale efekt literárnych príbehov je práve v tom, že formuje naratívne myslenie. Človek potrebuje naratívne myslenie pre čokoľvek. Príbeh u nás formuje schopnosť hľadať a vidieť súvislosti. Je v ňom príčina a efekt, následok. Detektívky sú v tom pre deti úplne najlepšie. Vysvetľujú, ako a prečo sa niečo stalo, a učia týmto spôsobom mozog fungovať. Ten si navyše aj sám počas čítania tvorí hypotézy. Predvída, vytvára si hypotézy, očakáva a neustále vyhodnocuje a prehodnocuje. Schopnosť dávať si veci do súvislostí, urobiť si nejaký rámec príbehu, sa u detí v predškolskom veku ešte len vynára. V toto obdobie sa formuje kauzálne myslenie. V 3 rokoch sa pýtajú: „Čo?“ a v 5 rokoch „Prečo?“ Príbeh im prináša kauzalitu. Keď sa dieťaťu v predškolskom veku číta, učí sa vnímať makroštruktúru, niektoré nepodstatné detaily sa učí ignorovať a vytvárať si celok príbehu.
Ako podporiť čítanie u detí
Koľko by sme mali predškolákom čítať, aby sme ich dobre pripravili na školu? Koľko vydržia, ale ideálne aspoň 20 minút denne. Nemusí to byť v kuse, ak to nevydrží naraz, ale to by malo byť asi to minimum. Ak každý deň dieťatko príde do kontaktu s počutým slovom, tak si trénuje schopnosť počúvať a vizualizáciu. Dobré je, ak sa číta aj viackrát denne. Napríklad v škôlke a večer doma. Ale pri rozvoji posluchovej pozornosti nemusí ísť vyslovene iba o čítaný text. Môžete si ráno pri raňajkách alebo cestou zo škôlky povedať nejakú básničku, riekanku alebo vymyslený príbeh. Kniha je však vždy zárukou, že ideme dôsledne po príbehu, že je tam bohatá slovná zásoba, že je kvalitne a vhodne spracované posolstvo príbehu.
Okrem toho, dobrý autor vie, ako napružiť psychiku dieťaťa. Ak si však myslíte, že viete príbehy rozprávať pekne, tak môžete. Deti tieto zmeny hlasu vítajú, ale niektoré si to nevyžadujú. Tie s veľmi bujnou fantáziou to tak počujú aj bez pričinenia rodiča. Ale hyperaktívnejším neposedom to zase pomáha pri sústredení, ľahšie si dokážu upratať v hlave, ktorá postava čo rozpráva. Majú z čítania lepší pocit, možno viac humoru a radosti, viac si príbeh „užijú“. Mali by ste sa stále deťom pokúšať čítať. Ich nepozornosť môže mať rôzne dôvody. Dieťa môže byť napríklad len temperamentnejšie alebo skúša vašu trpezlivosť. Nenechajte sa však odradiť a čítajte. V tomto období sú deti intenzívne naviazané na rodičov, milujú, ak s nimi rodič robí čokoľvek. Keď budú mať trošku vycvičenú schopnosť počúvať a pozornosť, čítanie odmietať nebudú. To vôbec nemusí byť problém, ak dieťa pri čítaní pobehúva po izbe a mení polohy, dokonca ani keď robí stojky. Ak máte extrovertné deti, tie potrebujú stále nejako komunikovať. To, čo sa im zrodí v hlavičke, potrebujú okamžite riešiť s blízkymi ľuďmi. Takým sa číta možno ťažko, ale treba vydržať a vyberať im vhodné knižky, napr. s veľkými obrázkami, vypytovať sa ich na dej, stimulovať ich k predvídaniu. Dbať však na to, aby sa v nich príbeh vyrozprával celý. Je tiež dobré, keď sa dieťa pýta. Je to znakom, že je zapojené. Nevadí ani to, keď dieťa odbáča od príbehu vlastnou skúsenosťou, napr. v knihe plače psík a dieťa si spomína, ako v lete kňučal psík, keď odchádzali od babky z prázdnin. Konfrontácia príbehu s vlastným životom je veľmi vzácna - dieťa sa tak utvrdzuje v tom, že literatúra patrí do jeho života, lebo dokáže riešiť aj jeho problémy. Treba pokračovať ďalej, povedať, že už máme len pár riadkov a podobne. U niektorých detí na predĺženie udržania pozornosti pomáha predbiehanie deja a práve už spomínané predvídanie. Osvedčuje sa mi, keď im dávam otázky, čo bude nasledovať a privediem ich tým k zamysleniu a zvedavosti. Čím viac človek niečo nevie, tým viac sa napružuje jeho zvedavosť. Na konci sa dostaví AHA efekt, kedy sa vyplavia endorfíny. Introvertnejšiemu dieťaťu, ktoré je zvyknuté čítať, však otázky a prerušovania môžu vadiť. Treba s nimi čo najviac chodiť do knižníc a kníhkupectiev, ale nechať ich tam vybrať si knihu, ktorá ich zaujme. Vziať ich k regálom, kde je pre ne vhodné literatúra, ale nechať ich, aby finálny výber urobili samé. Pre každú vekovú kategóriu je to jeden z výrazných motivačných prvkov pri čítaní. Veľkú rolu zohráva aj vizuálna stránka knihy. Žijeme jednoducho v takej ére a musí sa nám páčiť aj vizuálne, aby sme po nej siahli.
Knihy ako nástroj osobného rozvoja pre rodičov
Okrem toho, že knihy rozvíjajú deti, sú aj cenným zdrojom informácií a podpory pre samotných rodičov. Existuje množstvo kníh zameraných na rodičovstvo, ktoré ponúkajú praktické rady, psychologické poznatky a inšpiráciu pre lepšie zvládanie rodičovských výziev.
Kniha Tvoje vnútorné dieťa musí nájsť domov vám ukáže, ako získať vzťah k svojmu vnútornému dieťaťu, teda k tej zložke osobnosti, ktorá viac-menej automaticky riadi naše pocity a správanie. Bezpečne vás navedie na cestu, ako nájsť problematické miesto vo vlastnom duševnom svete, ako vyliečiť svoje vnútorné zranenia a ako získať sebadôveru a vnútorný pocit bezpečia. Spriateľte sa so svojím vnútorným dieťaťom a nájdite spôsob, ako sa budete sami so sebou i s inými cítiť šťastne a sebaisto!
Kniha obsahuje aj skvelé cvičenia zamerané na spojenie sa so svojím zamračeným a slnečným dieťaťom. Naše dospelé "JA" sa prihovára obom týmto deťom. Zamračené sa snažíme pochopiť a slnečné podporiť. Knihu nielen čítame, ale s ňou aj pracujeme. Píšeme, kreslíme, zamýšľame sa a veľa vecí v našom živote prehodnotíme. V knihe nechýbajú ani príklady zo života. To, o čom autorka píše na teoretickej úrovni, môžeme pozorovať prakticky na výpovediach rôznych ľudí. Človek si po prečítaní veľa uvedomí. Ja som sa určite posunula vpred. A myslím, že si knihu s radosťou opäť nielen prečítam, ale budem s ňou pracovať na ďalšom rozvoji svojho slnečného dieťaťa a pochopení toho zamračeného.
Jedna z najlepsich knih, ktore som o osobnom rozvoji citala… teda o spoznani sameho seba… ziadne navody na dosahovanie mega cielov a pod… po jej precitani budete mat vacsi sucit sami so sebou i s druhymi a pochopite mnohe veci..
Táto kniha integruje mnozstvo poznatkov, ktore som citala aj v dalsich psychologickych knihach a knihach na osobny rozvoj. Az v tejto som nasla ozajstne prepojenie vsetkeho doteraz nastudovaneho. Odborna, no zrozumitelna. Pre mna jedna vyborna kniha s hodnotnym a prepracovanym obsahom.
Kniha Ako vychovať deti a nezblázniť sa, je praktickou pomôckou, ktorá vás vyvedie zo zmätku. Doktor Kevin Leman v nej ponúka príbehy zo skutočného života a popisuje dobré známe situácie. Byť dobrým rodičom nie je ľahké, ale to, čo preto potrebujete urobiť, je jednoduché a určite to zvládnete.
Gary Demonte Chapman je americký autor série kníh 5 jazykov lásky, poradca pre vzťahy a moderátor. Moderuje rozhlasový program o manželstve a o vzťahoch, ktorý sa vysiela na viac ako 100 rozhlasových staniciach a na internete. Obaja autori už viac ako 30 rokov píšu, rozprávajú o láske a vzájomne obdivujú svoju prácu. Spoločne napísali svetový bestseller z oblasti rodinného poradenstva kde prezentujú, že každé dieťa vyjadruje a prijíma lásku rôznymi komunikačnými štýlmi. Jazyk lásky rodiča môže byť úplne iný ako jazyk lásky dieťaťa. To prináša zranenia a nedorozumenia. So svojimi deťmi môžeme hovoriť nasledujúcimi jazykmi lásky: fyzickým dotykom, slovami uistenia, pozornosťou, darmi a skutkami služby.
Kniha je písaná nenáročným a ľudským štýlom, radí rodičom ako zlepšiť vzťahy s deťmi, ako napĺňať a udržiavať ich emocionálnu nádrž plnú, popisuje jednotlivé jazyky lásky ale aj to ako ich u detí rozpoznať, hovoriť nimi či zvládať hnev, pomôže vám lepšie pochopiť vzťahy nie len medzi rodičmi a deťmi ale aj vzťahy všeobecne. Môže byť veľkým prínosom pre rodičov ale aj učiteľov, vychovávateľov a ľudí pracujúcich s deťmi. Podľa autorov je základom výchovy bezpodmienečná láska, je ľahšie vychovávať dieťa, ktoré má plnú emocionálnu nádrž, z ktorej čerpá aby dokázalo prekonávať náročné obdobia v živote. Emocionálnu nádrž dopĺňame vtedy ak hovoríme jazykom lásky nášho dieťaťa. To či z našich detí vyrastú schopní a šťastní ľudia alebo neistí, neprístupní, zatrpknutí a nezrelí záleží len na nás.
5 jazykov lásky detí - Gary Chapman, Ross Campbell (Zhrnutie)
Steve Biddulph je austrálsky klinický psychológ, ktorý pracuje v Austrálii ako rodinný terapeut. Kniha je pokračovaním úspešnej knihy ,,Prečo sú šťastné deti šťastné“. Táto kniha ma skutočne veľmi zaujala. Autor nepoužíva žiadne odborné slová, naopak, štýl písania je veľmi jednoduchý, takže čitateľ nemá problém porozumieť obsahu. Pre lepšie porozumenie pridáva ku každej svojej myšlienke aj konkrétny príklad alebo krátky príbeh. Navyše, text sprevádzajú jednoduché, ale za to výstižné ilustrácie, ktoré knihe ešte pridávajú na atraktivite. Taktiež jednotlivé kapitoly obsahujú rôzne dotazníky a cvičenia, ktoré si môžu rodičia spolu s deťmi vyskúšať.
Podľa autora je potrebné nájsť rovnováhu medzi nežnou a prísnou láskou. Druhá kapitola je venovaná nežnej láske. Tá by mala u rodičov vzplanúť už vo chvíli, keď sa dozvedia, že čakajú dieťa. Je potrebné, aby dieťa cítilo, že je milované. Aby tomu tak bolo, rodičia musia vedieť svoju lásku prejavovať. Čím sú deti staršie, tým viac je možností, ako im prejaviť lásku. Po narodení je to hlavne dotyk, ku ktorému by mali rodičia vyhľadávať čo najviac príležitostí. Okrem dotyku autor vyzdvihuje aj silu pochvaly. Podľa neho deti od rodičov potrebujú počuť bezpodmienečnú chválu, napr. ,, Mám ťa rada, pretože si “, ale aj podmienečnú chválu: napr. Myslím si, že pochvala je vo výchove dieťaťa naozaj veľmi dôležitá. Netreba to s ňou však preháňať. Podľa mňa by rodičia mali chváliť len to, čo za to naozaj stojí a mali by vedieť povedať, čo sa im nepáči. Samozrejme, treba nájsť na to tie správne slová. Na to, aby deti cítili, že ich rodičia ľúbia nestačia len dotyky alebo slová. Ako píše autor: ,, Nežná láska musí nutne zahŕňať možnosť byť spolu, inak povedané, urobiť si na deti čas.“ V dnešnej dobe je však väčšina rodičov zavalená množstvom povinností a prácou, a svojim deťom sa venujú veľmi málo. Podľa autora stačí urobiť aspoň jednu jednoduchú vec - stretnúť sa spoločne každý deň pri jedle. Autor v tejto kapitole rieši aj jeden veľký problém týkajúci sa dnešných rodičov - aj keď si nájdu čas na svoje dieťa, mysľou sú niekde celkom inde. Buď sa preberajú v minulosti alebo utekajú do budúcnosti. Okrem času, ktorý si rodičia nájdu pre deti, je dôležité, nájsť si čas aj pre seba. Posledná časť kapitoly nesie názov: Dovoľte deťom, aby boli deťmi. Poskytuje niekoľko námetov, ako to dosiahnuť. Mňa najviac zaujala táto: ,, poskytnite deťom dosť času, miesta a materiálu na jednoduché hranie.
Tretia kapitola má názov ,,Prísna láska - tajomstvo ukáznených detí“. Podľa autora „kázeň“ (t.j. disciplína) znamená vedieť vychádzať sám so sebou a s ostatnými ľuďmi a spolu s láskou je tým najdôležitejším, čo môžu rodičia poskytnúť svojim deťom. Vníma ju však inak ako by sme si mysleli. V celej kapitole sa autor venuje metódam, vďaka ktorým by sa podľa jeho slov dieťa malo naučiť s rodičmi spolupracovať. Metódy nazýva „stoj a premýšľaj“ a „dohoda“. Ak by som to zhrnula, ide vlastne o metódu, ktorá je nám z detstva veľmi známa a to: „Postav sa do kúta!“ Táto autorova metóda je naozaj založená na tom, že ak dieťa neposlúcha a nespolupracuje, rodičia by ho mali poslať do rohu miestnosti so slovami: ,,Postav sa do kúta a popremýšľaj nad tým, ako si sa správala. Ak sa upokojíš, budeš môcť odísť.“ Dieťa by si malo uvedomiť, čo spravilo zle. Následne by mala nasledovať dohoda medzi ním a rodičom, že to už viac nespraví. Autor odporúča používať túto metódu už od obdobia batoľaťa. Vtedy je ešte potrebné dieťa chytiť, postaviť do kúta a držať ho tam, kým sa neupokojí. Nemalo by to však trvať dlhšie ako 1-2 minúty. Neskôr sa už naučí chodiť do kúta automaticky. Cieľom tejto metódy je prekonať staré metódy ako telesné tresty alebo manipulovanie dieťaťa pomocou pocitov hanby a viny. Autor je zásadne proti telesným trestom - myslím tým obyčajné plesknutie po zadku. Podľa neho majú deti pred tým strach a ponižuje ich to. Ja si ale naopak myslím, že obyčajné poplácanie dieťaťa po zadku mu nemôže nijako ublížiť. Samozrejme, že sa mi metóda ,,stoj a premýšľaj“ a ,,dohoda“ pozdávajú a určite by som ich chcela v budúcnosti pri výchove svojho dieťaťa používať. Ako však priznáva aj autor, v niektorých prípadoch, ako napríklad v daždi na ulici, sa použiť nedá. V tomto prípade autor odporúča metódu - ,,zodvihnúť ho a odniesť“. Ja si však myslím, že v takom prípade by určite nijako nezaškodila ,,jedna výchovná po zadku“. Každopádne, myšlienka vychovávať dieťa bez telesných trestov sa mi veľmi páči.
Kniha tiež upozorňuje na spájanie si pojmov výchova a trest. Aj keď je trest súčasťou výchovy stále je tou najnegatívnejšou. Autori prirovnávajú výchovu bez lásky k používaniu stroja bez oleja. Stroj chvíľu funguje ale potom sa vážne poškodí. Čím viac sa cíti dieťa milované, tým ľahšie je vychovávať ho. Avšak počas ranného veku dieťaťa by mali rodičia presadzovať pravidlá a dbať na ich dodržiavanie. Predtým než ideme svoje dieťa vychovávať mali by sme sa uistiť, že je jeho nádrž lásky plná, ak sa s nami dieťa neidentifikuje bude na všetky požiadavky zo strany rodičov reagovať negatívne.
Kniha predstavuje niekoľko metód, ktorými môžeme efektívne ovládať správanie svojho dieťaťa. Ak sa naučíme rozumieť jazyku lásky nášho dieťaťa bude pre nás ľahšie zvoliť si aj výchovnú metódu. Doctor Burton White, zakladateľ a riaditeľ Harvardského predškolského projektu, hovorí: „Zdá sa, že k tomu aby človek dosiahol svoj potenciál potrebuje dostať prvotriedne vzdelanie a v prvých troch rokoch života.“ S týmto tvrdením súhlasia aj sociológovia a učitelia, sú presvedčení, že stimulácia malých detí rozvíja ich budúce vzdelávacie schopnosti. Vhodná výchova a podpora detí môže dopomôcť k ich rozvoju inteligencie ako aj sociálnych zručností. V nižšom veku detí je ľahšie viesť ich k učeniu pretože majú vrodenú motiváciu učiť sa, skúmať. Ak dieťa v situácii keď sa niečo učí zažíva nudu odmietne aj tú najlepšiu lekciu. Sú typy rodičov, ktorí sa starajú len o to aby ich deti neboli hladné, boli ošatené atď. Takéto dieťa síce rastie fyzicky ale intelektuálny a sociálny vývin je narušený. Dôležitá je tiež rola otca, čím viac času otec s deťmi strávil tým vyššie vzdelanie dosiahli a čím silnejšie bolo puto tým menej boli deti náchylné k problémovému správaniu. Za kľúčovú motiváciu dieťaťa je pokladané prinútenie dieťaťa aby prevzalo zodpovednosť za svoje činy.
Koreňom väčšiny problémov v spoločnosti je zle zvládnutý hnev, napriek tomu, že má pozitívne miesto v našom živote a tiež vo výchove. Základnou dobrou funkciou hnevu je motivovať nás, nie je ani dobrý ani zlý, záleží len na spôsobe ako s ním zaobchádzame. Kým rodičia samotní nebudú vedieť zvládať hnev nebudú schopní to naučiť ani svoje deti. Ak ich to ale naučia správne majú v živote veľkú výhodu. Budú ho využívať vo svoj prospech. Dobre zvládnutý vlastný hnev nám pomáha rozvinúť si dobrý a pevný charakter. Dôležité je, že hnev sa nám z detí nikdy neporadí vytĺcť, nechajme deti aby hnev verbalizovali, znížite tým riziko pasívno-agresívneho správania.
Napĺňať emocionálnu nádrž láskou býva niekedy ťažké a obzvlášť ak je na to rodič sám. Kniha venuje kapitolu aj tejto problematike a radí ako pomôcť dieťaťu spracovávať žiaľ v prípade, že príde o jedného z rodičov či už smrťou alebo rozvodom rodičov, kedy je emocionálna nádrž vážnou traumou prederavená. Deti deprimované negatívnymi pocitmi len ťažko dokážu jasne premýšľať. Je potrebná pozornosť rodiča, starých rodičov príbuzným alebo psychológa. Osamelý rodič snažiaci sa napĺňať potreby svojho dieťaťa tiež potrebuje lásku ako ktokoľvek iný. Niekto raz povedal: „Najlepší spôsob, ako milovať svoje deti, je milovať ich matku/otca.“ Kvalita manželstva výrazne ovplyvňuje spôsob, akým pristupujete k deťom. Ak je manželstvo zdravé, láskavé a čestné aj na výchove detí budete pracovať ako jeden tím. Budete im dobrým príkladom. Ľudia obyčajne vstupujú do manželstva v období zaľúbenosti no postupne sa život stáva stereotypnejší a otupnejší. Vieme pomenovať rozdiel medzi zaľúbenosťou a pravou láskou. Zaľúbenosť je pocit, ktorý sme prežívali na začiatku vzťahu, je dočasná. Pravá láska je keď potreby druhého kladieme na prvé miesto a túžime aby partner osobne rástol a aby sa mu darilo. Ak budete hovoriť k vášmu dieťaťu piatimi jazykmi lásky, neznamená to automaticky, že pominú všetky problémy ale pravdepodobne do vášho domova vnesú pokoj a stabilitu. Možno ste mladý pár s malými deťmi, možno ste dospelý, možno je na čítanie tejto knihy vo vašom prípade neskoro. Dobrou správou je, že príležitosť je tu vždy, ľudské vzťahy nie sú statické vždy je tu potenciál niečo zlepšovať.
tags: #kniha #ako #posobi #na #dieta