Dnešné diskusie o umelom prerušení tehotenstva, interrupciách či potratoch sú príznačné tým, ako selektívne pristupujú k slovenskej minulosti - pravda, pokiaľ sa ňou vôbec zaoberajú.
Nezasvätený pozorovateľ by mohol ľahko získať dojem, že dnes sa tu sporíme o samé nové veci, ktoré naši predkovia "neriešili". Tí, čo trochu sledujú polemiky predovšetkým v konzervatívnych médiách, majú "jasno" aspoň v tom, kto nás vystavil etickej dileme: komunistický režim, lebo práve jeho predstavitelia interrupcie uzákonili.
Keďže umelé prerušenie tehotenstva sa v značnej časti spoločnosti vníma ako "vražda" nenarodeného života, dopĺňa toto obvinenie obraz beztak zločinného systému svojvôle a bezprávia.
Otázku, či takéto chápanie minulosti nie je čierno-biele, si kladie málokto.
Verejná debata o interrupciách sa prekvapujúco vyhýba druhému temnému obdobiu slovenských dejín 20. storočia: vojnovému Slovenskému štátu, ktorý napriek krátkemu trvaniu slovenskú spoločnosť dodnes traumatizuje a rozdeľuje nemenej než komunistická "totalita".
Ba dalo by sa povedať, že tento úsek dejín rezonoval v uplynulých rokoch ešte väčšmi, keďže na slovenskej politickej scéne sa objavil a zmohutnel subjekt, ktorého predstavitelia sa k Slovenskému štátu hlásia otvorene (a menej otvorene aj k jeho patrónovi, nacistickému Nemecku).
No okrem profesionálnych historikov takmer nik nevie, že dnešných pohrobkov Slovenského štátu nespája s ich idolom iba obdiv ku kontroverznému kňazovi a prezidentovi Jozefovi Tisovi alebo k čiernym uniformám a symbolom Hlinkovej gardy, ale napríklad aj odmietavý postoj voči interrupciám.
A práve na tieto historické súvislosti táto kniha vrhá svetlo.
Konkrétne v nej hľadám odpoveď na otázku, akým spôsobom argumentovali odporcovia umelých potratov v prvej polovici 20. storočia a hlavne v rokoch druhej svetovej vojny.
Šlo im od začiatku výlučne o ľudské práva?
A ak nie, na čo sa odvolávali?
Vzhľadom na miesto a váhu katolicizmu v ideológii a propagande režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) sa nezaoberám len myslením publicistov, politikov a ideológov, ale aj expertov katolíckej cirkvi na čele s prominentnými teológmi.
Keďže téma interrupcií je neodlučiteľne spätá s oblasťou medicíny a práva, všímam si aj názory prominentných predstaviteľov týchto vedných odvetví.
Ako naznačuje podtitul knihy, moje úvahy sa odvíjajú na pozadí dnes toľko skloňovaného slovného spojenia "kultúrne vojny".
Kde sú ich korene?
Za čo sa v nich bojovalo?
Prečo dnes znovu vzplanuli?
Formulácia "od Hlinku po Kuffu" môže vyvolávať dojem istej nadväznosti či historickej kontinuity.
Zámerom však nie je zjednodušovanie či anachronické obviňovanie dnešných aktérov, práve naopak.
Odhaľovanie historických súvislostí má protagonistom dnešných kultúrnych vojen ukázať, že bojujú na troskách dávno vybojovaných bitiek, o ktorých rozporuplnosti a temných stránkach mnohí z nich možno ani netušia.
Heslo ľudákov totiž neznelo iba "za Boha", ale aj "za národ" a jeho "vodcu".
Týkalo sa to v neposlednom rade rodinnej politiky a v jej rámci boja proti umelým potratom, ale aj antikoncepcii.
Toto dnes už nezreteľné dedičstvo prekvapujúco prežívalo aj v podmienkach budovania socializmu.
Práva žien už síce neboli podriadené právu nenarodeného života v ich lone, no v konečnom dôsledku nad právami jednotlivcov opäť prevažovali záujmy kolektívu a jeho údajne ohrozeného "zdravia" či dokonca holého prežitia.
Na záver sa preto treba zamyslieť nad tým, prečo a akým právom sa dnešní odporcovia interrupcií - ale aj iných (a inak ideologicky zdôvodňovaných) neprirodzených zásahov do reprodukčných funkcií, teda najmä sterilizácií - dovolávajú analógií s modernými genocídami a najmä s ich reálnym i symbolickým stelesnením: holokaustom.
Kultúrne vojny: Korene a vývoj
Táto kniha je pokusom osvetliť rozpory, ktorým sa vystavovali slovenskí kresťanskí konzervatívci vo fašizujúcej sa Európe, kde sa základným ideologickým princípom stával radikálny nacionalizmus a z neho odvodený rasizmus, zahŕňajúci na jednej strane obavy z národného úpadku alebo dokonca smrti, na strane druhej fantázie o populačnom raste a národnom zdraví.
Príslovečnou červenou niťou nasledujúceho rozprávania budú polemiky proti "potratom".
Tieto polemiky sa od konca prvej svetovej vojny dostali do popredia takzvaných kultúrnych vojen medzi socialistickou ľavicou a konzervatívnou pravicou.
No kultúrne vojny sú staršieho dáta.
Ich korene siahajú do 19. storočia, keď dochádza v európskych štátoch k výrazným centralizačným snahám.
Týkalo sa to jednak starých, dávno konštituovaných národných štátov ako Francúzsko, ale predovšetkým nových štátnych útvarov Talianska a Nemecka.
Taliansko sa zjednocovalo v priamej konfrontácii s pápežským štátom, ktorý postupne redukovalo na malý okrsok v centre novej talianskej metropoly.
Ideológia národného zjednotenia sa odvolávala na heslá o liberalizme, pokroku a oslobodení a mala výrazne antiklerikálny nádych.
Pápežská ideológia zasa zdôrazňovala tradície, konzervativizmus a náboženskú autonómiu.
Tieto ideologické fronty eskalovali na konci 19. storočia do otvorenej konfrontácie, ktorá nadobudla extrémne formy zvlášť v cisárskom Nemecku za vlády Otta von Bismarcka (odtiaľ pomenovanie Kulturkampf, teda "kultúrny", presnejšie kultúrno-politický boj).
Oba tábory, "progresívny" i "spiatočnícky", vyšperkovali svoju argumentáciu morálnymi nárokmi, ktoré odvodzovali z univerzálnych dejín, respektíve z náboženstva.
Diskusia sa odohrávala na pozadí modernizačných procesov a obe strany sa usilovali nájsť východisko z problémov, ktoré doba so sebou prinášala.
"Pokrokári" i "spiatočníci" chceli hovoriť v mene lepšej časti spoločnosti, takže už v dobových prameňoch sa spomínajú "dve Talianska", "dve Francúzska" - a niektorí historici hovoria dokonca o "dvoch Európach".
Jedna z nich strašila súčasníkov predstavami "reakcie", ktorá dusí už v zárodku svieži závan slobody a bráni akejkoľvek osvete.
Druhá Európa odhaľovala sprisahania kapit...
Populačný rast a sexuálne puritánstvo
Niektorí v lete 1940 predstavitelia Slovensko-nemeckej spoločnosti navštívili v delikátnej záležitosti doktora Straku, referenta pre zdravotníctvo na ministerstve vnútra Slovenského štátu.
Slovensko-nemecká spoločnosť, ktorá si kládla za cieľ zverovať spoluprácu medzi Slovákmi a ich "pánmi ochrancami" z nacistického Nemecka, si po svojom vzniku v roku 1939 paradoxne nevedela nájsť pole pôsobnosti.
Novú šancu jej predstavitelia vycítili po rozhovoroch Adolfa Hitlera so slovenskými politikmi na čele s prezidentom Jozefom Tisom v lete 1940, v dôsledku ktorých sa posilnilo takzvané radikálne krídlo okolo zakladateľa Slovensko-nemeckej spoločnosti, ministra-predsedu Vojtecha Tuku, a veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha.
Tuka následne vyhlásil etapu budovania "slovenského národného socializmu", ktorý mal v predstavách ľudáckych ideológov sklbiť predovšetkým sociálne prvky nacizmu s katolicizmom a slovenským nacionalizmom.
Jeden z prejavov tohto úsilia predstavovala spolupráca na poli kultúry a osvety.
Na Slovensko sa chystala úspešná výstava drážďanského Múzea hygieny o podstate ľudského života, v ktorej centre stála vízia zdravím prekypujúceho "nového človeka".
V jej rámci bol prezentovaný slávny exponát "skleneného človeka" (Der gläserne Mensch), pod špeciálnou fóliou vystavujúci na obdiv vypreparované ľudské orgány.
Na požiadavku zástupcov Slovensko-nemeckej spoločnosti, aby návštevu výstavy odporučil slovenským školám, však doktor Straka reagoval odmietavo, pretože "sklenený človek" vraj ukazoval návštevníkom genitálie.
Nepomohlo ani uisťovanie, že pohlavné orgány "nebudú osvetlené", ako cirkevným predstaviteľom sľuboval prednosta zdravotného oddelenia na ministerstve vnútra.
Biskupský zbor vraj nikdy nedovolí, aby výstavu navštevovali školopovinné deti, navyše keď súčasťou výstavy boli okrem genitálií aj obrázky embryí.
Po tom, čo zástupcovia Slovensko-nemeckej spoločnosti nad takýmto "spiatočníckym postojom" vyjadrili počudovanie, doktor Straka ešte doplnil, že tvrdenie oficiálneho sprievodcu po výstave, podľa ktorého "nevieme, odkiaľ pochádza život", predstavuje "herézu" a biskupi preto šírenie brožúrky nikdy nedovolia.
Štát v tomto prípade vyšiel cirkvi v ústrety.
Vydavatelia brožúrky o drážďanskej výstave námietky cirkevných predstaviteľov vskutku zohľadnili: "Pôvod a cieľ života nám jasne určuje náš kresťanský svetonázor a jeho zásady."
Podobne sa vyjadril fejtónista vtedajších novín Slovák, podľa ktorého na otázky o vzniku života "nám odpoveď dáva jedine - Boh".
Na druhej strane, "sklenený človek", hlavná atrakcia výstavy, trónil na čestnom mieste: na zachovanej čiernobielej fotografii je osvetlený zdola a genitálie zakryté nie sú.
Výstava Človek - zázrak života sa z Bratislavy presunula na Spiš, odtiaľ do Žiliny a nakoniec do Zvolena.
Navštívili ju desaťtisíce ľudí.
Školy mali zľavu na železnici a celkovo sa dá povedať, že výstava mala fenomenálny úspech.
V roku 1943 sa výstava Človek - zázrak života dostala aj do ďalších slovenských miest, napríklad do Nitry.
Úspech výstavy na agrárnom a z nemeckého pohľadu zaostalom Slovensku mal nečakanú dohru.
Podobne ako Führer podľa oficiálnej propagandy "daroval Slovákom štát", aj riaditeľ drážďanského Múzea hygieny prejavil nezvyčajnú štedrosť.
Z jeho popudu a na nemecké náklady vzniklo v roku 1941 Slovenské múzeum hygieny, zmenšená kópia drážďanského originálu, ktorá sa nasťahovala do barokovej budovy bývalých kasární na mieste dnešnej Slovenskej národnej galérie na nábreží Dunaja, kde pôsobila až do roku 1945.
Na vtedajšiu dobu technologicky náročné exponáty a simulácie informovali o stave ľudského tela, o fungovaní jednotlivých orgánov, ale aj o telesných poruchách a chorobách, ktorým sa bolo treba vyhýbať.
Nechýbala ani ideológia a propaganda: v hlavnej miestnosti sa nachádzali busty Hlinku, Tisa a Hitlera či gardistické zástavy.
Alexander Mach na výstave Človek - zázrak života v Banskej Bystrici, 1943
Kým tajomstvo života v kresťanskom duchu bolo predmetom sporu a napokon aj úspešnej intervencie jeho správcov, o vlastnom posolstve brožúrky k drážďanskej výstave zjavne panovala zhoda tak medzi katolickými konzervatívcami, ako aj nacionálnymi socialistami z okruhu Slovensko-nemeckej spoločnosti: "Povinnosťou každého človeka je starať sa o svoje zdravie. Tam, kde je zdravý jednotlivec, je zdravá i rodina i obec i národ. Chorý národ chradne, hynie, umiera ako nezdravý strom. Zdravý národ je silný, vyvíja sa, mohutnie. Zdravý národ má i zdravého ducha, vie pracovať, tvoriť, závodiť, a preto sa nestratí pod slnkom a nikto ho nevymaže z dejín. Len čo je zdravé, má právo na život, lebo v tom je elán, odvaha, vôľa. Je povinnosťou každého človeka, každého člena národa, aby si toto uvedomil a aby sa postavil do bojového šíku proti nezdravote a jej zárodkom."
Do akej miery boli tieto názory rozšírené v prostredí slovenského katolicizmu, potvrdzuje postoj slovenských biskupov, ktorý sekčný šéf doktor Straka uviedol na ilustráciu zástupcom Slovensko-nemeckej spoločnosti.
Šlo o propagačný plagát Andreja Kováčika pre Slovenské ústredie starostlivosti o mládež zobrazujúci matku, ako dojčí dieťa.
Obe postavy sú oblečené v krojoch, matka má odhalený väčšiu časť prsníka.
V pozadí je mapa Slovenska (bez južných území odstúpených po Viedenskej arbitráži Maďarsku) a pod vyobrazením sa na bielom pozadí skvie červeno-modrý nápis: "Zdravé dieťa v rodine, zdravý občan v dedine, zdravý národ v krajine, taký národ nezhynie!"
Nad nacionalistickým motívom dojčiacej matky bdie v pravom hornom rohu Madona s dieťaťom, vznášajúca sa na obláčiku a vysielajúca blahodarné lúče na svoj národ, zatiaľ čo v pravom hornom rohu tróni dvojkríž na trojvrší.
V tomto prípade však snaha o syntézu katolicizmu s nacionalizmom plody nepriniesla.
Po proteste biskupského úradu v Bratislave bol leták stiahnutý z obehu.
Nie pre principiálny nesúhlas s miešaním náboženstva a politiky, ale pre napoly odhalený prsník dojčiacej matky.
Skutočnosť, ktorá podľa nemeckého agenta vyvolala na Slovensku všeobecné pobavenie.
Od požiadaviek populačného rastu k agende ľudských práv
Iba ľudský život, ľudský bezbranný plod, má sa dostať mimo právnej ochrany a o jeho osude má rozhodovať iba jeho často nezodpovedná alebo nevedomá matka?
Dosiaľ sme naše manželské právo neočistili od špiny, ktorou toto sväté a základné právo zneuctil maďarský židovský liberalizmus.
Kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem.
Najväčšiu zásluhu na populácii národa majú nekompromisní kňazi a lekári.
Až ku koreňom zla.
V Stvoriteľových službách.
Kult matky.
Katolícky modernizmus a eugenika.
Slovensko bez dorastu.
Mladé Židovky a bezzubé frajle.
Spolok československých lekárov v Bratislave proti socialistickým novotám.
Materstvo nanútené policajtmi, moralizátormi a bigotnými kňazmi.
Kliatba nenarodených.
Veľmi krátke všeobecné dejiny interrupcií.
Hľa, palác postavený z krvi našich detí.
Medzilaborce 1914-1915, Zabudnuté denníky
Table: Príznaky blížiaceho sa pôrodu
| Príznak | Popis |
|---|---|
| Odtok plodovej vody | Prasknutím vaku blán sa ohlasuje približne každý desiaty pôrod. K odtoku plodovej vody dochádza väčšinou bez akýchkoľvek predchádzajúcich symptómov. Ženy často tvrdia, že sa ozve „prasknutie“, inokedy spozorujú vytekať teplú tekutinu zo svojich útrob, ktorú na rozdiel od moču nemožno zastaviť zvieračom. Plodová voda môže odtekať silným prúdom, rovnako ako nepatrným pramienkom. Výnimočne sa môže stať, že odtečie pár kvapiek, potom sa situácia upokojí a ďalší odtok nastane až pri prudšom pohybe a podobne. Odtok môže nastať aj v pokojovej polohe v noci, budúcu mamičku obyčajne zobudí pocit vlhka. Po odtečení plodovej vody ešte nemusia nastať pravidelné sťahy, ale vždy je to dôvod prijatia do pôrodnej sály. Hrozí totiž riziko infekcie bábätka. Za normálnych okolností je plodová voda číra tekutina nevýrazného, mierne sladkastého zápachu. Môže byť aj belavá alebo svetloružová. V tom prípade stačí dopraviť sa do pôrodnice do dvoch hodín po jej odtečení. Ak je však skalená, zelenkastá alebo máte pozitívneho Streptokoka agalactie v pošve, vypravte sa do pôrodnice okamžite. Odchod hlienovej zátky sa ohlasuje ružovým až krvavým hlienovitým výtokom a sám osebe nie je dôvodom na odchod do pôrodnice. Iba oznamuje, že dieťa sa už čoskoro narodí, spravidla najneskôr do dvoch až troch dní. |
| Pravidelné sťahy maternice | Boľestivo vnímané sťahy maternice, tzv. pôrodné bolesti, sú tým najtypickejším príznakom pôrodnej činnosti, ale nie vždy podľa nich žena spozná, v akej fáze sa jej pôrod práve nachádza. Zhruba 3 týždne pred pôrodom sa totiž často objavujú nepravé bolesti, nazývané poslíčkovia. Prejavujú sa bolesťami v podbruší a v krížoch. Niekedy sú také bolestivé, že rodičky si ich pomýlia so začiatkom pôrodu. Poslíčkovia sú však sťahy nepravidelné a nezosilňujú svoju intenzitu. Obvykle trvajú krátko a opakujú sa. Rozdiel medzi poslíčkami a pôrodnými sťahmi je ten, že poslíčkovia nemajú otvárací efekt. Dobré je urobiť si teplý kúpeľ. Ak tieto sťahy v teplej vode zoslabnú alebo dokonca prestanú, netreba sa znepokojovať. Pokúste sa nevenovať im prehnanú pozornosť a odpočívajte. Nebojte sa, že môžete niečo zmeškať. Skutočný pôrod sa môže začať napríklad až o niekoľko dní. Pôrodné bolesti, ktoré majú otvárací efekt, sa začínajú pravidelnými sťahmi maternicového svalstva. Budúce mamičky ich vnímajú ako nepríjemné tvrdnutie brucha. Zo začiatku sú sťahy celkom nepravidelné a rodička ich pociťuje ako ťahanie alebo kŕče v krížoch a slabinách. Rovnako je možné, že bolesti sa prejavia v okolí ohanbovej kosti a odtiaľ sa tiahnu cez slabiny do chrbta. Niekedy vystreľujú aj do stehien. Tieto sťahy trvajú asi 40 sekúnd v intervale 15 až 20 minút. Neskôr sa prestávky medzi nimi skracujú a dĺžka a intenzita bolesti sa, naopak, predlžuje. Ak rodíte prvýkrát, mali by ste vyraziť do pôrodnice vo chvíli, keď sú kontrakcie pravidelné po piatich minútach a trvajú takto pravidelne aspoň 2 hodiny. Ak ste už rodili, vyrazte do pôrodnice, ak sú kontrakcie pravidelné a v intervale po 10 minútach. Do pôrodnice sa príliš neponáhľajte. Niektoré naše pôrodnícke zariadenia nie sú prispôsobené poskytnúť rodiacej žene skutočne príjemné a intímne prostredie pre strávenie prvej doby pôrodnej po neobmedzene dlhý čas. |
| Krvácanie | Blížiaci sa pôrod sa môže hlásiť aj slabým krvácaním i špinením. Musíme však posúdiť silu a farbu krvácania. Nezľaknite sa, ak po bežnom vyšetrení u gynekológa budete ľahko špiniť, je to normálny jav. Ak je to stará tmavá krv či svetlá hlienovitá, nič sa nedeje. Problém by nastal pri krvácaní jasnou červenou krvou, to by bol nutný okamžitý odchod do nemocnice. |
| Pochybnosti o pohyboch plodu | Od 22. týždňa už bábätko cíti väčšina mamičiek. Od 28. týždňa tehotenstva by už mali byť pohyby bábätka také zreteľné a časté, že vás možno lekár požiada, aby ste pravidelne sledovali, či sa dieťa hýbe. Aj keď vás o to nepožiada, môžete bábätko sledovať z vlastnej iniciatívy. Sledovanie pohybu plodov je totiž jeden zo spôsobov, ako môže mamička zistiť, že niečo nie je v poriadku (nedostatočná výživa, obmedzený priestor dieťaťa v maternici atď.). Vo chvíli, keď máte pocit, že sa dieťa „nejak málo hýbe“ alebo že ho vôbec necítite, vypravte sa do pôrodnice ihneď. |
| Odoslanie obvodným gynekológom | V poslednom mesiaci tehotenstva navštevujte svojho gynekológa každý týždeň, ten vás bude pozorne sledovať a po vyšetrení vás môže ihneď odoslať na hospitalizáciu do pôrodnice. V tomto prípade neotáľajte. |
Umelé oplodnenie (in vitro fertilizácia - IVF) je laboratórna metóda, ktorá má zabezpečiť otehotnenie, ak to prirodzenou cestou nejde. Patrí k najúspešnejším metódam reprodukčnej medicíny. Umelé oplodnenie je metóda využívaná v reprodukčnej medicíne na docielenie tehotenstva u páru, ktorému sa nedarí alebo nemôže počať dieťa prirodzenou cestou. Vykonáva ho lekár - špecialista na reprodukčnú medicínu, čo je pododbor gynekológie.
- umelé oplodnenie / in vitro fertilizácia (IVF) - pri ktorej sa žene odoberú vajíčka a mužovi spermie. Mimo tela ženy dôjde k oplodneniu vajíčok spermiami a vzniká embryo. Dôležité je podotknúť, že pri IVF je dobrá pohyblivosť spermie dôležitá, keďže musí sama vojsť do vajíčka. Embryo sa vkladá do maternice, kde by sa malo uhniezdiť. Patrí k invazívnejším a časovo aj finančne náročnejším metódam.
- intracytoplazmatická fertilizácia ICSI - sa používa, ak sa pomocou IVF nedarí otehotnieť. Ihlou sa dopomôže spermii vojsť do vajíčka (to sa vykonáva v laboratóriu).
- in vitro inseminácia - je menej invazívnou metódou. Základom je vstreknutie ejakulátu priamo do dutiny maternice počas ovulácie, aby sa čo najviac skrátila cesta, ktorú musia spermia pri oplodnení prekonať. Práve táto metóda je čoraz viac bežná aj v gynekologických ambulanciách.
Ak plánujete dieťa vo vyššom veku, platí rovnaká možnosť úschovy ešte “mladých a zdravých” vajíčok. (Vajíčka ženy vznikajú už počas embryonálneho vývinu, preto ak máte napríklad 36 rokov, vaše vajíčka sú rovnako staré a riziko ich poškodenia počas života je vyššie.
Veľmi častou otázkou je, či žena môže podstúpiť umelé oplodnenie, ak nemá partnera. Odpoveď je nie. Legislatíva to na Slovensku nedovoľuje a partner musí uznať otcovstvo dieťaťa.
Ak je vek matky do 39 rokov a 365 dní. Preplatené sú maximálne 3 cykly umelého oplodnenia. Pokiaľ si pár dokáže cykly IVF uhradiť sám, vek nad 40 rokov nie je kontraindikovaný. Po konzultácii s lekárom je na každom páre, aby sa rozhodol.
Celý cyklus trvá približne 4 až 6 týždňov.
- Vysvetlí vám celý postup a dohodnete sa, ktorá metóda bude pre vás ako pár najvhodnejšia. V závislosti od základných vyšetrení a vášho zdravotného stavu sa rozhodne, či podstúpite menej invazívnu insemináciu alebo IVF - umelé oplodnenie.
- Stimulácia vaječníkov na dozretie vajíčok: 2.-3. Slúži na dozretie viacerých vajíčok, čo je dôležité, ak by sa niektoré v procese oplodnenia neujali.
- Lieky na dozretie čo najväčšieho počtu vajíčok počas odberu - 10. až 12.
- Odber krvi a ultrazvuk ukážu, či sú vajíčka pripravené na odber.
- Odber vajíčok - 12. až 14. Prebieha v celkovej anestézii a trvá 15-20 minút. Zákrok je rýchly a bezbolestný. Na zákrok musíte prísť nalačno a po zákroku si ešte asi cca 2,5 hodiny poležíte na izbe. Potom odchádzate domov.
- Oplodnenie vajíčok spermiou prebehne v laboratóriu ešte v ten istý deň. Stále sa nechá oplodniť viacero vajíčok, aby sa na transfer vybralo to najvitálnejšie embryo.
- Proces prenosu embrya do maternice - 14. až 18. Po 3 až 6 dňoch od oplodnenia sa embryo (môže aj viac) prenesie do maternice. Zákrok trvá asi 1 minútu je neinvazívny a nebolestivý. Ihla s embryom sa zavedie cez krčok maternice do maternice, kde sa embryo usadí.
- Odber krvi a tehotenský test - 26. až 30. Stanovenie tehotenstva sa robí odberom krvi na hladinu HCG a tehotenským testom.
Pred začatím liečby musíte počítať s tým, že žiadna z metód asistovanej reprodukcie nie je stopercentná.
Koľko stojí umelé oplodnenie? Umelé oplodnenie patrí medzi drahšie metódy liečby neplodnosti a jeho ceny sa pohybujú od 800-1500 eur na jeden IVF cyklus.
tags: #oplodnenie #s #krasnou #zenou