Už viac ako tri desaťročia sa stará o nevyliečiteľné choré deti, ktoré ich matky nechali v pôrodnici. Často bez toho, aby im stihli dať meno. Pre pestúna Mohameda sa starostlivosť o tieto deti stala životným poslaním. Za ten čas sa staral o osemdesiat detí, z ktorých jedenásť mu zomrelo doma.
Neprestal ani, keď mu sa narodil ťažko chorý syn, ani keď mu zomrela manželka a celá starostlivosť ostala na ňom. Ako sám hovorí: „Tieto deti si nevybrali ani svoju chorobu, ani okolnosti, do ktorých prišli na svet. A ak majú šancu na dôstojný život, musí sa nájsť niekto, kto im podá ruku.“
Osobný príbeh pestúna a jeho odhodlanie
Jeho príbeh sa dostal na verejnosť len pred niekoľkými rokmi. Dovtedy o jeho práci nevedeli ani jeho najbližší. Hovorí, že to robí pre Boha, nie pre uznanie od ľudí. „Ak má prísť odmena, nech príde od Neho,“ vraví. Ako sa stane, že sa človek rozhodne byť pestúnom detí, ktoré sú v terminálnom štádiu choroby? V Kalifornii mi nevedeli povedať o nikom inom, kto by prijímal tieto deti s vedomím, že onedlho zomrú. Začalo sa to v roku 1989, keď som sa oženil. Stal som sa členom rodiny, kde bolo pestúnstvo prirodzenou súčasťou života.
Zároveň som začal dobrovoľníčiť v detskej nemocnici v Los Angeles. Veľmi ma zasiahlo, že niektoré deti tam ležali celé mesiace úplne samé. Rodiny sa ich vzdali a nemali nikoho, kto by ich navštevoval. Pochopil som, že nemocnica nemôže byť ich domovom. Nedokázal by som žiť s vedomím, že niekde vonku je moje dieťa, ktoré trpí, zatiaľ čo ja idem ďalej, akoby sa nič nestalo. A tak sme urobili prvý krok - otvorili sme svoj dom deťom so závažnými zdravotnými problémami.
Denná reality starostlivosti a výzvy
Spočiatku nešlo o deti v terminálnom štádiu. Vedeli sme, že to nebude „normálny“ život a bude si vyžadovať plné nasadenie - 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Niektoré deti berú pätnásť liekov denne, tri-, štyrikrát za deň. Kým dokončíte jeden cyklus starostlivosti, začína sa nový. Musím zbaliť lieky, kyslík, prístroje, jedlo, náhradné oblečenie. Nie je to tak, že poviete: poďme, sadneme do auta. Všetko si musíte naplánovať.
Kým ešte žila manželka, ťahali sme to spolu. Po jej smrti som to musel zvládnuť sám. Za posledných desať rokov som nemal jeden deň voľna. Popri starostlivosti o pestúnske deti vychovávate aj vlastného syna so zriedkavým ochorením? Nie. S manželkou sme sa tejto službe odovzdali a nezmenila to ani choroba nášho syna. Narodil sa s diagnózou osteogenesis imperfecta, známej aj ako „choroba lámavých kostí“.
Spôsobila, že jeho telo je krehké ako porcelán a aj ten najobyčajnejší pohyb preňho znamená nebezpečenstvo. Už pri narodení mal zlomené takmer všetky kosti v tele. Nikdy nechodil ani nestál. Bolo to asi najťažšie obdobie v mojom živote.
Kým bola moja manželka nažive, vedeli sme sa aspoň striedať - keď som musel ísť vybavovať veci ja, zostala s deťmi ona. Keď išla niekam ona, ostal som doma ja. Inak to ani nešlo, pretože pri týchto deťoch nemôžete len tak odísť. Ak sa chcete pohnúť z domu, musíte všetko pripraviť hodinu či dve vopred - lieky, výživu, prístroje, vozík, auto. Zlom nastal, keď sa manželkin zdravotný stav začal zhoršovať. Pri úraze si poškodila mozog a začala dostávať záchvaty. Odvtedy som všetko začal ťahať prakticky sám: starostlivosť o dve pestúnske deti, syna a manželku.
Ako som to zvládal? Niekedy sa sám seba pýtam, ako som to vôbec zvládol. Reálne som bol mamou aj otcom zároveň. Varil som, podával lieky, vybavoval úrady a držal domácnosť pokope. Ani po smrti manželky ste však neprestali prijímať ďalšie terminálne choré deti. Nie. Keď si ich beriem domov, od začiatku viem, že to môžu byť posledné chvíle ich života. Lekári im dávajú mesiac, dva alebo len pár týždňov. Ja im vždy hovorím, že presný čas pozná len Boh. Moja viera ma učí, že ak môžem niekomu pomôcť, mám to urobiť.
Zo osemdesiatich detí, ktoré som za tie roky prijal, mi jedenásť zomrelo doma. Niektorí ľudia si myslia, že som blázon - že pochovám jedno dieťa a o pár týždňov si vezmem ďalšie. Prečo to robím? Mnohé deti ku mne prišli bez toho, aby mali meno. V dokumentoch stálo len „Baby boy“ alebo „Baby girl“. Matky ich nechali v nemocnici a nevenovali im ani pár minút, aby im dali meno. Keď si ich prinesiete domov, nemôžete ich volať „hej, chlapec“. Možno to nie je zapísané v papieroch, ale v mojom dome majú meno. A keď zomrú, pochovám ich ako vlastné. Modlím sa za ne. Na to sa nedá zabudnúť.
Emocionálny a duchovný rozmer starostlivosti
Bolo to mexické dievčatko, ktoré u mňa žilo približne tri a pol roka. Narodilo sa so zriedkavou diagnózou spina bifida. Chrbtica jej vychádzala mimo tela a lebka sa jej úplne neuzavrela. Nosila sadrový korzet od krku až po chodidlá. Dodnes si pamätám na ten deň, keď zomrela. Bol 4. júl, americký Deň nezávislosti.
Smrť je vo vašom živote každodennou realitou. Naša spoločnosť sa ju však snaží čo najviac oddialiť a predĺžiť život za každú cenu. „Myslím, že ľudia nepochopili, že čas smrti nie je v našich rukách. Ani vo vašich, ani v mojich, ani v rukách lekárov.“
Ako moslim verím, že pomoc druhým nie je otázkou pohodlia, ale zodpovednosti. Ak môžem niekomu podať ruku, nemám právo sa otočiť chrbtom. Deti, o ktoré som sa staral, boli väčšinou Američania. V našej kultúre je silné presvedčenie, že rodina sa o dieťa postará za každých okolností - až do konca. Nie v takej podobe ako tu.
Kontext a širší spoločenský dosah
O krste a jeho význame sa píše v kontexte Biblie a teológie. Jánov krst je špecifický, odlišný od starozmluvného očisťovania a od krstu ustanoveného Ježišom. Krst novorodeniatok sa v Novej zmluve spomína málo alebo nie vždy explicitne - texty skôr popisujú spôsob, ako evanjelium oslovuje dospelých a domácnosti (napr. 1K 1:16; Sk 16:14-15).
- Krst ako vstup do spoločenstva Kristovho Tela, ktorý vyjadruje spojenie hriešníka s Kristom a smier jeho starého ja.
- Hydroterapeutický obraz krstu - voda ako viditeľný znak Božieho prísľubu a prítomnosti milosti.
- Problém detí bez mena v nemocniciach ako symbol bezdomovnosti a potreby ľudskej spolupatričnosti.
Krst a jeho teológia sú však len časťou širšieho obrazu. UNICEF, jeho história a aktuálne iniciatívy pripomínajú, že práva detí a ich zdravé prostredie sú kľúčové pre budúcnosť. UNICEF vznikol 11. decembra 1946 a dnes pôsobí vo viac než 190 krajinách a teritóriách.
Správa Innocenti Report Card 17 hodnotí podmienky pre deti v OECD a EÚ, vrátane environmentálnych faktorov a dostupnosti vzdelávania. Správa poukazuje na to, že bohaté krajiny často prispievajú k negatívnym vplyvom na deti v iných častiach sveta a odporúča kroky na zlepšenie prostredia pre deti vo všetkých regiónoch.
Osemdesiat detí, o ktoré sa Mohamed staral, a jeho postoje k viere, milosrdenstvu a súcite ukazujú praktickú stránku teológie krstu a etiky pomoci tým, ktorí sú najzraniteľnejší. Vedľa textov o krste nájdeme aj moderné príbehy - filmy, ocenenia a medzinárodné iniciatívy, ktoré odrážajú túto tému v súčasnej spoločnosti.
Tento muž sa stará o nevyliečiteľne choré deti | Brut
Organizácie ako UNICEF zdôrazňujú, že zníženie znečistenia, zlepšenie bývania a zabezpečenie vzdelávania sú zásadné kroky k ochrane detí. Na Slovensku sa v rámci lokálnych aktivít organizujú podujatia ako Eko Hackathon UNICEF, ktoré podporujú mladých ľudí v hľadaní udržateľných riešení pre prostredie detí.
Praktické dopady a výzvy do budúcnosti
Krst nie je len teologickým aktom, ale aj symbolom nádeje a identifikácie s Božím plánom spásy. V kontexte dnešných otázok o rodine, dieťaťu a spoločenských záväzkoch sa ukazuje, že pomoc druhým má transcendentný aj praktický rozmer. Ak niekto potrebuje pomoc, nie je to len otázka osobnej hrdosti, ale zodpovednosti za súčasnosť a budúcnosť spoločnosti.
tags: #posledne #dieta #na #svete