V zahraničí sa deťom, ktoré sa narodia po potrate alebo po strate mŕtveho dieťaťa, hovorí "rainbow babies" - dúhové deti. Toto pomenovanie symbolizuje dúhu, ktorá sa objavuje po búrke a prináša nádej na jasnejšie zajtrajšky. Práve tieto deti znamenajú obrovskú nádej pre svoje matky, ktoré prekonali stratu.
Spontánny potrat môže žena prežiť v akejkoľvek fáze tehotenstva a je pomerne častý, najmä pri prvých tehotenstvách. Často v žene zanechá hlboký smútok a pocit viny, aj keď dieťa ešte ani nenavštívilo tento svet. Nasledujúce tehotenstvo potom sprevádzajú obavy, pocit previnenia a neustály strach o zdravie vyvíjajúceho sa plodu.
Príbehy žien, ktoré prežili potrat, sú často plné bolesti, ale aj nesmiernej nádeje. Jedna z nich opisuje dula, ktorá pracovala s matkou, ktorej plod zomrel v 39. týždni tehotenstva. Bola z toho na dne a túžila byť opäť tehotná. Neustále si merala bazálnu teplotu, počítala plodné dni a podriaďovala im svoj aj manželov režim. Po ruke mala vždy tehotenský test. Trvalo 13 mesiacov, kým sa jej opäť podarilo otehotnieť. Miesto radosti však prišli výčitky: „Narazila na stenu strachu a viny. Mala pocit, že šialenou túžbou po ďalšom otehotnení zradila svoju nenarodenú dcéru, pretože tomu venovala väčšiu energiu než smútku. Potom mala výčitky voči svojmu plodu, že sa o neho nestará tak, ako by si zaslúžil,“ opisuje dula. S klientkou pracovala na odbúraní strachu, výčitiek svedomia a spracovaní smútku. Podarilo sa to o 22 mesiacov, keď sa jej po strate narodil syn.
Cheryl Lothering s manželom z anglického Leedsu svoju štvorročnú dcéru Bo často obliekajú do dúhových farieb. Majú pocit, že tým spomínajú na všetky predchádzajúce tehotenstvá Cheryl, ktoré neskončili šťastne. Po troch potratoch okolo 11. týždňa sa rozhodli snaženie na chvíľu odložiť a dohodli sa na spoločnej dovolenke. Práve tam sa im podarilo splodiť dcérku. „Bo s radosťou všetkým rozpráva, že je dúhové dieťa.“
Na Slovensku je spontánny alebo zamĺknutý potrat stále akési tabu a často o ňom ženy nehovoria ani svojim najbližším. Pritom tak končí 10-15 percent tehotenstiev, vrátane tých, o ktorých vôbec nevieme. Ak sa tak stane vo vysokom štádiu tehotenstva, zanechá to na duši ženy doživotné stopy.
Jedna z prispievateliek na fóre opisuje: „Moja mama predo mnou čakala dievčatko, o ktoré prišla v siedmom mesiaci tehotenstva. V dedine na ňu potom všetci ukazovali prstom: to je tá! Všetko, čo by jej pripomínalo deti, musela babka odložiť na povalu, než mama prišla z nemocnice s prázdnou náručou. Mala veľké problémy zastaviť laktáciu. Niesla to ťažko, ale zvládla to. O rok som sa narodila ja, o ďalšie tri brat. O dieťati predo mnou som sa dozvedela až v puberte.“
Ženy, ktoré niečo podobné zažili, sú po tom na svoje ďalšie deti oveľa úzkostlivejšie. „Stále dohliadam, či je malý dobre oblečený, najedený, niekedy to asi trošku preháňam. Práve preto by som chcela ešte jedno dieťa, aby som sa od syna trochu odpútala,“ píše.
V diskusii na fóre sa jedna z žien pýta: „Chcela by som sa poradiť s niekým, komu sa to stalo (ja som potratila v 20 tt a dôvodom bol oslabený krčok maternice), aby sa so mnou podelil o skúsenosti, ako ďalej, ako dlho ste čakali na ďalšie otehotnenie, či bola zistená aj iná príčina potratu a ako ste to zvládali. Pri mojej smole som zatiaľ nedostala ani MS a to je dnes presne 6 týždňov od čistenia...“
Koncom roka 2020 mala Ivona spontánny potrat. „Doteraz sa čudujem, že som stále medzi živými - pre prístup doktorov, nie vďaka doktorom.“ Týmito slovami uvádza svoju skúsenosť 35-ročná žena, ktorá po návšteve viacerých zdravotníckych zariadení napokon potratila sama doma a následne si privolala záchrannú službu. „Prišli dvaja mladí chlapci. Po tom, ako som im pokojne rozpovedala, čo sa stalo, sa ma spýtali, či som si to spravila sama.“
Ako hovorí psychologička Lucia Záhorcová, priebeh potratu a prístup zdravotníckeho personálu môže významným spôsobom ovplyvniť samotné spracovanie zážitku a následné uzdravenie. „Necitlivý a nedôstojný prístup zdravotníckeho personálu, ktorý neposkytne žene čas a priestor na spracovanie informácie, výber z možností, prípadne skúsenosť ženy bagatelizuje, môže byť veľmi bolestivý.“
Sára potratila v marci a doteraz si pamätá, aký stres zažívala pred vyčistením maternice kyretážou. „Cítila som sa ako na výstave, ibaže ja som bola to dielo, na ktoré sa všetci pozerali. Otrasný zážitok, hoci všetci tam boli veľmi milí. Kým ma uspávali, plakala som.“ Podľa psychologičky je dôležité, či žena v tejto situácii zažije určitý pocit kontroly, teda či si môže vybrať spôsob riešenia spontánneho potratu.
V roku 2022 vtedajší minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský podpísal štandardný postup, v ktorom sa uvádza už aj farmakologická možnosť liečby pre pacientky zažívajúce spontánny potrat. „Jedným vysvetlením môže byť nedostatok samotného Mizoprostolu v danom zdravotníckom zariadení. Druhým môžu byť, žiaľ, zaužívané zvyklosti zdravotníckeho zariadenia.“
„Za včasný sa považuje potrat do ukončenia 12. týždňa tehotnosti. Ide o väčšinu potratov. Ešte však nastávajú prípady, keď plod prejavuje známky života, no jeho pôrodná hmotnosť je do 500 gramov a neprežije 24 hodín.“
Spontánne potratila jedna z prispievateliek tento rok v marci. „O týchto témach by sa malo viac hovoriť, aby si potom tá žena, ten pár nemysleli, že sa to deje len im alebo že sú v tom sami. Tiež by sa malo viac pýtať mužov, ako to berú, vnímajú a prežívajú. Môjho priateľa to veľmi zasiahlo, miestami som mala pocit, že viac ako mňa, preto by sme mali myslieť aj na nich.“
S priateľom boli v stave, keď by najradšej vykričali do celého sveta, že čakajú bábätko, ktoré veľmi chceli. Prvú kontrolu mala 8. marca a doktor jej povedal, že je všetko v poriadku. Aj jej na sone ukázal, ako embryu bije srdiečko. O dva týždne v piatok prišla k doktorovi na krv a na ďalšiu kontrolu. Tam sa to všetko začalo. Doktor jej povedal, že to nevyzerá dobre a bude potrebné urobiť kyretáž. Pýtala sa ho, prečo sa to mohlo stať, či mohla niečo zle spraviť. U neho v ordinácii sa ešte ako-tak držala, no pri sestričke, keď jej brala krv, sa už neudržala. Nedokázala ju úplne vnímať. Keď jej dávala papiere a vravela, že má prísť v utorok ráno, tak sa jej celá uplakaná opýtala, kedy ráno. Veľmi neempaticky jej povedala: „Však vidíte na papieri, že o siedmej ráno tam máte byť!“ Tento prístup jej v tom stave vôbec nepadol dobre.
„Od momentu, ako som sa po návšteve doktora upokojila, som to embryo nechcela mať v sebe. Chcela som to už mať von, už som to celé chcela mať za sebou, bolo to strašné. V utorok ráno ma tam mamina odviezla. Spolu s mojím priateľom si všetkým prechádzali so mnou, stále som ich mala nablízku. Prijali ma na jednodňovej chirurgii a išla som na sálu ako prvá. Sestričky boli veľmi milé, ale pre mňa to bol veľmi stresujúci zážitok. Musela som si vyzliecť nohavičky aj s vložkou, a to hodiť do koša, ktorý bol pri operačnom stole. Bola som ako na výstave, ibaže ja som bola to dielo, na ktoré sa všetci pozerali. Kým ma uspávali, plakala som, lebo to bolo niečo príšerné, a bála som sa všetkého, čo ma čakalo. Celý zákrok mal trvať desať minút, ale u mňa trval vyše hodiny. Aj môj doktor povedal, že som taká „raritka“, až museli skontrolovať laparoskopicky, či je všetko v poriadku, lebo tam nastali komplikácie.“
V roku 2022 podpísal vtedajší minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský štandardný postup, ktorý zahŕňa aj farmakologickú liečbu spontánneho potratu pomocou Mizoprostolu. V prípade kyretáže ide o chirurgický zákrok s rizikami spojenými s celkovou anestéziou, možným poškodením krčka maternice či vznikom Ashermanovho syndrómu.
Ivona opisuje svoju skúsenosť s potratom doma: „Zaparkovala som na parkovisku pod domom, vysadila som psíka, že sa s ním ešte prejdem, no zrazu sa to stalo. Potratila som. Na parkovisku. Nebolelo to, iba trochu ako silnejšie menštruačné kŕče. Nebola som si úplne istá, čo sa stalo, tak si hovorím, že ešte dám psíka vycikať. Vliezla som hneď do vane, všade samá krv. Plod sa ocitol vo vani, bola to taká párcentimetrová zrazenina. Krvácanie ani po hodine neprešlo, naopak, stupňovalo sa a pribudli už neznesiteľné kŕče. Keďže bolo 23 hodín večer a ja som bola doma sama, rozhodla som sa zavolať na 155, aby som si preverila postup, čo ďalej, či stačí ísť k lekárovi na ďalší deň. Hneď po mňa poslali záchrannú službu.“
Pre pár, ktorý sa snaží o bábätko, je potrat veľmi bolestivou skúsenosťou. Avšak neznamená to, že sa už tehotenstvo nikdy nepodarí. Túžbu po potomkovi by žena po potrate nemala vzdávať a podľa odborníkov je dobré snažiť sa otehotnieť čo najskôr. Vtedy je šanca veľmi vysoká.
Samotné embryo - zjednodušene povedané - nemá vhodnú genetickú výbavu. Ak by takáto gravidita pokračovala, mohlo by sa narodiť dieťatko napr. s Downovým syndrómom. Preto to príroda „zariadi“ inak a tehotnosť sa skončí potratom najčastejšie vo veľmi skorom štádiu - v siedmom či ôsmom týždni tehotenstva. Ak sa však spontánny potrat opakuje, na rad prichádzajú lekárske vyšetrenia, pretože príčina môže byť aj na strane matky.
Napriek tomu, že príčin vedúcich k opakovaným potratom môže byť viacero, u väčšiny párov sa dôvod, pre ktorý dochádza k tehotenským stratám, nepodarí zistiť. Avšak pozitívnou informáciou je, že šance na narodenie dieťaťa aj po opakovaných potratoch sa pohybujú v rozmedzí 55 - 80 %.
„Ak budúca mamička spontánne potratila zakrvácaním, či jej v nemocnici vyčistili maternicu, ďalší pokus o dieťatko netreba odkladať. Odporúčam počkať na ďalšiu menštruáciu, ktorá príde po 4 - 6 týždňoch a po nej sa snažiť znova otehotnieť. Zo skúseností vieme, že šanca na otehotnenie je pomerne vysoká v prvých mesiacoch po tehotenskej strate.“
Od 14 řeším anorexii, deprese, OCD a PTSD. Jak to překonávám? | Michaela Sabina Bížová #odvážný
tags: #potrat #a #snazenie #dalej