Príbehy o tajomných morských bytostiach fascinujú ľudí odnepamäti. Morské panny či sirény sa spomínajú v mnohých obdobiach ľudskej histórie. Najmä stredovekí námorníci opisovali prekvapivé stretnutia so zvodnými a niekedy aj nebezpečnými stvoreniami. Sú tajomné morské víly iba výplodom fantázie alebo neprebádaná skutočnosť?
Ich svet sa rozprestiera medzi morským dnom a hrebeňmi jeho spenených vln. Tu v nedoziernych vodách vraj existuje záhadná krajina, ktoré si podmanili spanilé dlhovlasé bytosti s bieloskvúcim ženským poprsím a ladným rybím chvostom. Tak ako zatienili svojich morských mužov v mytológii, tak si udržali prevahu aj v matriarchálnom podmorskom spoločenstve, kde namiesto monogamie pestujú radšej roztopašnosť a nikdy nestarnúcu krásu. Nechápu pozemšťanky, prečo si strihajú kadere a načo si zahaľujú telo do šiat.
Morská panna je mytologický tvor, ktorý je zväčša zobrazovaný ako krásna bytosť, ktorá je do pol pása ženou a od pol pása má rybí chvost. Morské panny sú veľmi krásne a nádherne spievajú. Občas vyplávajú na opustené pláže a svojim spevom okúzľujú mladých mužov, ktorí ich potom hľadajú. Hovorí sa im aj sirény. Väčšinou ich ale pohltí more. Bývajú v krásnych palácoch úplne na dne mora, dosť ďaleko od miest kde plávajú lode. Občas tiež v zachovalých vrakoch veľkých lodí. Niekedy strážia veľké vzácne poklady.
Morská panna je mytická bytost v podobě ženy, jež má namísto nohou rybí ocas. Západní představa mořských panen vychází především ze zobrazování starořeckých sirén, které byly původně zobrazovány jako napůl ženy, napůl ptáci.
Napoly žena. Prečo by bola celá história ľudstva popretkávaná historkami o stretnutiach s tajomnými morskými stvoreniami, ak by na tom nebolo čo i len zrnko pravdy? Spomínajú sa už v starom Babylone či neskôr v antike, no vôbec jeden z prvých opisov týchto stvorení priniesol v 1. storočí nášho letopočtu rímsky spisovateľ Plínius Starší. V spisoch História prírody napísal o ženách so šupinatým telom toto: „Morské panny nie sú výmysel... Videli ich mnohí svedkovia blízko pobrežia. Niektoré zomierali a miestni obyvatelia ich počuli ľútostivo plakať.“
V 5. storočí sa v gréckom texte Physiologus, ktorý opisuje reálne, ale aj mytologické zvieratá, píše toto: „V mori je mnoho zázrakov. Morská panna je ako dievčina. Má hruď aj telo - od pupka dole sa však nepodobá dievčine, ale rybe s plutvou.“
Francúzsky filozof Bartholomeus Anglicus v knihe De Propietatibus Rerum, ktorá sa považuje za jednu z prvých encyklopédií stredoveku, v 13. storočí opísal morskú pannu podobne. „Vrchná časť jej tela sa podobá ženskému telu. Má dlhé ruky a hebké vlasy. Hlava aj krk sa úplne podobajú ľudským. Medzi prstami má plávajúce blany podobné tým, ktoré má na nohách vodné vtáctvo. Dolná polovica tela sa podobá rybe. Je šupinatá a má plutvy.“
Na svojich cestách mal v roku 1493 aj slávny moreplavec Krištof Kolumbus pri brehoch západnej Afriky naraziť na tri takéto stvorenia. „Nie sú také pekné, ako bývajú zobrazované na obrazoch, aj keď sa do istej miery ľuďom podobajú,“ zapísal si do svojho lodného denníka.
Morské panny mal zazrieť na svojej plavbe do Nórska po Beringovom mori aj anglický moreplavec Henry Hudson a neskôr aj mnohí ďalší.
Stredovekí ľudia existencii morských panien silne verili. Mnohé príbehy zo 16. storočia hovoria, že niektoré z nich odchytili, naučili miestnym jazykom, zaradili do spoločnosti a dokonca pokatolíčtili. Tieto príbehy si však podľa odborníkov iba požičali mytologické bytosti, aby ich prostredníctvom poukázali na silu a moc kresťanstva.
Oficiálnym predobrazom niečoho tak rafinovane ženského, ako je morská panna, je údajne morský muž, babylonský boh Oannes. Tento obojživelník sa vynáral s denným svetlom z Erytrejského mora, kedy sa stával učiteľom vied a umení a vracal sa doň zas v noci. Tak tomu verili Babylonania zhruba okolo roku 5000 pr. n. l. Jeho ženským protajškom, najstaršou bohyňou s rybím chvostom, bola bohyňa Mesiaca Atargatis, uctievaná predovšetkým v Malej Ázii. Legenda vraví, že jej dieťa Semiramis sa narodilo ako normálny človek, a týmto faktom zahanbená bohyňa z pomsty zabila svojho milenca. Dieťa opustila čím spečatila svoj osud a stala sa obyčajnou rybou...
Rybie chvosti morských panien sa mihajú takmer vo všetkých mytológiách: medzi indiánskymi bohmi nájdeme skupinku vodných nýmf nebesky hrajúcich na flautu, v japonských a čínskych legendách zasa nachádzame nielen morské panny, ale aj morkých drakov a ich panie manželky. Japonská morská panna Ningyo je unikátna v tom, že ľudskú podobu má iba jej hlava. Polynézska mytológia priniesla zasa svetu kreatúru zvanú Vatea, napoly človeka napoly sviňuchu (aby neprišlo k omylu vašej obrazotvornosti - sviňucha je delfínovitá veľryba).
Prvé literárne zmienky o morských pannách nájdeme v gréckej a rímskej kultúrnej pozostalosti. Britské a írske morské panny žili údajne na morskom pobreží a morských kapitánov síce okúzľovali, ale netopili. Oplývali samozrejme krásou, zatiaľ čo o morských mužov sa povrávalo, že majú červené nosy, prasačie oči, zelené vlasy a zuby a slabosť pre brandy.
Nórska morská panna Havfine sa vyznačovala vrtošivou povahou: raz sa správala vľúdne, inokedy nezvyčajne kruto. V Germánskej mytológii sa zjavuje opäť morský pár: Nix a Nixe - Nixe zvábila človeka do vôd, aby sa utopil, zatiaľ čo Nix sa premieňal na starého trpaslíka či svetlovlasého chlapca, ba na Islande a vo Švédsku aj na kentaura. Nix tiež miloval hudbu a mohol ľudí lákať svojou hrou na harfu. Keď na seba bral podobu koňa, uvádzal smrteľníkov do pokušenia tým, aby ho osedlali a s nimi sa potom vrhal do mora.
Pokojnú plavbu plachetnice naruší spev. Taký vábivý a nádherný, že loď mení svoj kurz a nasleduje sladký hlas k nebezpečným plytčinám, kde stroskotá. Presne takto námorníci opisovali príbehy o zvodných sirénach - bájnych bytostiach, ktoré svojím krásnym spevom dokázali zlákať aj najskúsenejších morských vlkov priamo do náručia smrti...
Legendy o morských pannách sú tak staré, ako najstaršie kultúry. Vždy sú krásne, obykle nešťastné, do polky tela ženy a dole majú rybí chvost. Morské panny sa často zobrazujú sediace na skale, hľadiace do zrkadla a prečesávajúce si zlaté vlasy siahajúce po pás.
Stretnúť morskú pannu nie je tak ťažké, avšak väčšinou to trvá iba pár minút.
Na ostrove Iona na pobreží Škótska sú šedozelené skaly, o ktorých sa hovorí, že sú to slzy morskej panny, ktorá sa zamilovala do jedného svetca, ktorý žil na ostrove. Navštevovala ho každý deň, ale on jej povedal, že ak chce byť s ním musí opustiť more.
Historka rozpráva, že sa v roku 1547 vydala španielska galeona na cestu z Peru do Španielska. Cestou bola napadnutá anglickými pirátmi a medzi plavidlami sa rozpútal krutý boj na život a smrť. Naraz sa stalo niečo neuveriteľného - z hlbín mora sa vynorilo niekoľko desiatok morských rytierov ozbrojených šupinatými panciermi a s hlavami pokrytými špicatými prilbami.
Tvor, ktorý bol vylovený v polovici 20. stor. pri Shetlandských ostrovoch vyzeral ako chlpatá ženská s rybím chvostom a vydával prenikavý krik. Ďalší prípad bol vyhlásený v roku 1830 z Hebrid. Blízko brehu sa hralo malé dievčatko, ktoré náhodou trafili kameňom do hlavy. More potom vyplavilo mŕtvolku asi štvorročného dievčatka z rybím chvostom.
Ale historky o morských pannách nie sú iba z hlbokej histórie. V roku 1997 vyplavila búrka neznámu bytosť do kanálu v Pretorii v Juhoafrickej republike. Svedkovia ju popísali ako bielu ženu s krásnymi ňadrami a šupinatým chvostom.
30. 10. 2018, 16:00 (aktualizované: 30. 4. 2021, 15:47) Príbehy o tajomných morských bytostiach fascinujú ľudí odnepamäti. Morské panny či sirény sa spomínajú v mnohých obdobiach ľudskej histórie.
V africkom Zimbabwe v roku 2012 nastala pomerne vtipná situácia. Projekt výstavby dvoch vodných nádrží Gokwe a Mutare veľmi meškal. Keď kompetentní zisťovali, kde je problém, dočkali sa kurióznej odpovede. Dôvodom bolo, že robotníkov ohrozovali pri výstavbe priehrad morské panny, pre čo sa v strachu odmietali vrátiť na pracoviská. „Dokonca sme najali aj bielych, aby si nemysleli, že naši chlapci nechcú pracovať, no aj oni sa vrátili so slovami, že už sa tam nikdy nevrátia pracovať,“ povedal pre tamojšie noviny minister pre vodné zdroje Sam Sipepa Nkomo. Problém mali vyriešiť až miestni šamani, ktorí rituálmi morské panny z priehrad vyhnali.
V roku 2012 vysielala stanica Animal Planet dokumentárny film - Morské panny: Nové dôkazy, kde vedci skúmali videodôkazy o morských stvoreniach. Dokument sa stal najúspešnejším programom v histórii stanice. Ľudia začali bombardovať Národný úrad pre oceán a atmosféru v Amerike s otázkou, prečo im o existencii morských panien klamali. Úrad bol donútený vydať tlačovú správu, že neexistuje žiadny dôkaz o ich existencii. Ako sa nakoniec ukázalo, videonahrávky v dokumente neboli pravé, rovnako ani vedec, ktorý sa vydával za morského biológa - bol to herec. Fiasko známej stanici, ktorá divákom dovtedy prinášala dôveryhodné vzdelávacie programy zo sveta zvieracej ríše, uškodilo.
Záhadou zostáva, či si stovky námorníkov a obyvateľov prímorských mestečiek pomýlili morské panny napríklad s delfínmi, alebo boli iba výplodom ich fantázie. Mohli byť iba preludom, ktorý sa námorníkom počas dlhých dní na mori prisnil? Na odpoveď si budeme musieť ešte asi počkať, no pravda je, že oceán je ešte stále neprebádaným miestom. Nikto nemôže s istotou povedať, čo sa nachádza v jeho tmavých zákutiach.
Námorníci sa plavili niekoľko týždňov po vzdialených moriach. Na oblohe nebol ani mráčik a more sa zdalo pokojné. Muži pozorovali hladinu, na ktorej sa sem tam vynorili delfíny. Zrazu sa na vodnej hladine objavila žena. Mala zelené vlasy a neobyčajne krásnu tvár. Morská panna svojím nádherným úsmevom všetkých očarila. Keď sa vynorila ešte viac spozorovali, že je do pol pása nahá. Väčšina z nich bola opantaná túžbou po morskej panne a tak skočili za ňou. Následne sa vynorilo kopec ďalších hláv. Po tom, čo k nim námorníci priplávali stiahli ich k sebe pod hladinu a muži sa už nikdy nevynorili.
Morská panna je mytologický tvor, ktorý je zväčša zobrazovaný ako krásna bytosť, ktorá je do pol pása ženou a od pol pása má rybí chvost. Mýtus o morských pannách pochádza z denníkov námorníkov, ktorí údajne pozorovali morské víly. Dnes vieme, že to, čo videli, boli zrejme lamantíny, tulene alebo dugongy.
Veľký anglický moreplavec Henry Hudson si v roku 1608 zapísal do denníka, že videl morskú pannu. Stvorenie vraj plávalo popri lodi a sledovalo posádku. Posádka tvrdila, že bytosť mala ženský zadok a prsia, bledú pleť, dlhé čierne vlasy a chvost ako delfín. Po tomto sa pozorovanie morských víl stávalo častejším.
Podľa dobových správ boli morské panny predzvesťou nebezpečných udalostí, ako sú záplavy, búrky, stroskotanie lodí a utopenie.
Aj grécka mytológia mala svoje morské panny. Boli to dcéry riečneho boha Acheloa. Na rozdiel od morských panien, aké poznáme dnes, mali ženskú hlavu a vtáčie telo. Vynikali krásnym hlasom. Na svoj hlas boli veľmi pyšné a tak vyzvali na súťaž samotné Múzy. Samozrejme, že prehrali a Múzy ich premenili na pol vtákov. Podľa inej povesti im nechala narásť krídla Afrodita, lebo boli neprístupné láske. Z hanby odleteli na skalnatý ostrov a svojím spevom lákali námorníkov, aby ich zaškrtili a vypili im krv. Ich spev bol tak ľúbezný, že žiaden muž nemohol odolať a skočil za nimi do mora.
Morská panna sa dostala najmä do rozprávkových kníh. Hans Christian Andersen sa v roku 1836 inšpiroval rôznymi príbehmi a rozprávaniami námorníkov a napísal rozprávku Malá morská panna. V jeho podaní šlo o tragický príbeh morskej víly, ktorá sa zamilovala do princa, ale prišla o hlas a tak mu to nemohla povedať. Rozprávka bola viackrát sfilmovaná a to najmä pod taktovkou Walta Disneyho.
V roku 2001 vznikol filmový horor Bytosť z hlbín. Tam bola morská panna zobrazená ako nebezpečná a zákerná bytosť.
V kodanskom prístave v Dánsku sa nachádza socha malej morskej víly. Jej výška je 125 cm. Po celom svete sa však nachádza asi 130 sôch, napríklad v Nórsku, Grónsku alebo Thajsku. V Helsinkách symbolizuje znovuzrodenie mesta. Stala sa obľúbenou figúrou v heraldike. Najznámejším erbom, ktorý má vyobrazenú morskú pannu, je erb mesta Varšava. Žena s rybím chvostom drží v ruke meč a štít. Vedľa nej je nápis Semper invicta, čo znamená navždy neporazená.
HIGHLAND HEIGHS - Múmia morskej panny, ktorú na začiatku minulého storočia priniesol z Japonska americký námorník, je už dlho predmetom skúmania, kedy vedci skúšajú podrobnou analýzou definovať jej pôvod. Romantická predstava o vzhľade morských panien sa okamžite rozplynie pri pohľade na múmiu, ktorá pochádza z Japonska. Americký vojak ju v roku 1960 daroval historickej spoločnosti Clark County v Springfielde v štáte Ohio. Je síce považovaná za morskú pannu, ale jej podoba skôr pripomína príšeru. Má totiž zachmúrenú tvár, zvláštne zuby, nadrozmerné pazúry a spodnú časť tela pripomínajúcu rybu. Nedávno bol prvýkrát podrobený röntgenovej a počítačovej analýze s cieľom definovať jeho skutočný pôvod. "Zdá sa, že zvonka je to zmes najmenej troch rôznych druhov. Hlava, trup opice a ruky akoby patrili obojživelníkovi, takmer ako aligátorovi, krokodílovi alebo nejakej jašterici. A potom je tu ten chvost ryby, čiže opäť neznámy druh.
V samotnom Japonsku niektoré legendy hovoria, že morské panny poskytujú nesmrteľnosť tomu, kto ochutná ich mäso. V jednom chráme v Asakuchi uctievali morskú pannu, hoci sa neskôr zistilo, že bola vyrobená z látky, papiera a bavlny, ozdobená rybími šupinami a zvieracími chlpmi.
V USA sú však takéto morské panny kuriozitou. Koncom 19. Natalie Fritzová z Historickej spoločnosti okresu Clark uviedla, že múmia, ktorá dostala prezývku "morská panna z Fidži, mohla pochádzať zo 70. rokov 19. storočia. CT vyšetrenie umožní expertom spraviť rezy artefaktu, vďaka čomu by mohli zistiť, či niektorá z častí múmie bola kedysi skutočným zvieraťom. Chystajú sa preskúmať všetky časti, nielen oblasti hlavy a tváre, ale aj hrudník a potom koniec chvosta. Údaje budú zaslané odborníkom zo Cincinnati ZOO a Newport Aquarium.
Faraonka (dřevořezba; 19. Mořská panna je mytická bytost v podobě ženy, jež má namísto nohou rybí ocas. Západní představa mořských panen vychází především ze zobrazování starořeckých sirén, které byly původně zobrazovány jako napůl ženy, napůl ptáci. Mořské panny, respektive ženy s rybím ocasem místo nohou (snad nazývané kuliltu - „rybí žena“) se objevují vedle častějších mořských mužů v umění starobabylónského období, později také v umění novoasyrském. Faraonka (фараонка), též faraon, faraončik, faljaron - duchové vody, ženy i muži, mořské panny. Bytosti ruského folklóru. Mají místo nohou rybí ocas, což je spojuje s evropskými, resp. slovanskými mořskými pannami, dcerami mořského krále. Faraonky jsou na rozdíl od nich utonulí, utopenci. Původ mají v Egypťanech, vojácích faraonova vojska, kteří se utopili v Rudém moři při pronásledování Izraelitů vedených Mojžíšem během exodu.[5] Také jejich koně se proměnili ve vodní bytosti - napůl koně, napůl ryby. Všichni jsou odsouzeni zůstat napůl rybami až do konce světa. Faraonky mají chraplavý magický hlas, tak okouzlující, že dokáže zhypnotizovat každého člověka. V provincii Saratov byly popisovány jako nádherné světlovlasé dívky s bílým tělem a rybím ocasem. V provincii Novgorod se věřilo, že měly lidskou pouze hlavu, tělo rybí, ve Smolenské oblasti je popisovali jako podobné lidem, ale jednooké a pokryté rybími šupinami. Mají neobyčejnou sílu, mohou převrhnout loď. Pohádku Malá mořská víla napsal Hans Christian Andersen v roce 1836.[7] Mořská víla se zamiluje do prince a požádá čarodějnici, aby ji změnila v člověka. Čarodějnice souhlasí, změní ji, ale odebere jí řeč a dá jí ultimatum: princ se do ní musí zamilovat do příštího úplňku, jinak ona sama zemře. Princ se však zamiluje do princezny. Když ráno po úplňku vyjde slunce, Malá mořská víla zraněná neopětovanou láskou umírá a mění se v mořskou pěnu. Thessaloniké - podle novořecké pověsti se v mořskou pannu po své smrti proměnila Thessaloniké (Tessalonika z Makedonie), manželka Kassandra a nevlastní sestra Alexandra Velikého. Když potkala v Egejském moři loď, položila námořníkům jedinou otázku: „Je král Alexandr naživu?“ Odpověď „Žije, vládne a dobývá svět“ ji potěšila, uklidnila vody a rozloučila se s lodí. Jiná odpověď ji rozzuřila a vyvolala bouři, která zničila loď i námořníky. Once Upon a Time - Mořská panna neboli Siréna se objevuje v první sérii seriálu. Princ Krasoň se vydává k jezeru Nostos, aby získal kouzelnou vodu, která by zbavila Frederika (milujícího dceru krále Midase) zlatého prokletí. Jezero však hlídá Siréna, která se umí změnit do podoby jakékoli ženy, proto není snadné vodu získat. Piráti z Karibiku: Na vlnách podivna - Mořské panny jsou zobrazeny jako krásné nebezpečné ženy toužící po lidském mase. Pokud opustí vodu, mohou zemřít. Bytost z hlubin - Film pojednávající o lapené královně mořských panen. V nádrži s mřížemi ji tajně drží starý bohatý námořník, kterému před lety zabila ženu. Ukáže ji Angusovi a Lily, kteří cestuji irským venkovem se show podivných tvorů. Ti mu královnu mořských panen ukradnou, naloží na loď a zamíří do Ameriky; plánují na mořské panně vydělat velké peníze. Starý námořník byl při vloupání „nešťastnou náhodou“ zabit. Ponyo z útesu nad mořem - Japonská animovaná pohádka (2008).
Příběhy o mořských pannách jsou více než jen starověké mýty nebo námořnické legendy; jsou odrazem lidské touhy poznat neznámé a objevovat krásu ve skrytých hlubinách světa kolem nás. I když moderní věda může odhalit pravdu za mnohými z těchto příběhů, fascinace mořskými pannami a touha poznat více o těchto tajemných bytostech zůstává.
Jeden z nejznámějších velšských lidových příběhů se odehrává v malebném prostředí Brecon Beacons v jižním Walesu. Na samotě, obklopené divokou a nespoutanou přírodou, leží jezero Llyn y Fan Fach. Podle legendy se zde jednoho dne, když mladý farmář pásl svá stáda na svazích, které jezero obklopují, vynořila z vod krásná mořská panna. Mořská panna, známá také jako Dívka z jezera, mu položila podmínku pro sňatek: mohl si ji vzít za ženu, pokud se bude schopen vyhnout třem příčinám jejího rozhořčení. Pokud by selhal, vrátila by se zpět do hlubin jezera a navždy by jej opustila. Následovaly šťastné roky, během nichž měli spolu tři syny a farma prosperovala jako nikdy předtím. Avšak osud byl neúprosný. Při třech různých příležitostech farmář, ať už nedopatřením nebo nerozvážností, vyvolal rozhořčení své ženy, jak bylo předpovězeno. Legenda však nekončí zde. Jejich synové se stali zakladateli proslulého rodu lékařů z Myddfai, kteří byli známí svými léčitelskými schopnostmi a moudrostí, které byly podle pověsti předány z generace na generaci. Příběh o mořské panně z Llyn y Fan Fach je více než jen pohádkou; je to příběh o lásce, zradě a odkazu, který překračuje věky.
3 000 rokov stará TEMNÁ história morských panien | SKUTOČNÝ POČIATOK
Morské panny, tyto fascinující a záhadné bytosti, které zaplavují stránky historie a mytologie svými příběhy, jsou od nepaměti zdrojem fascinace i obav. Od starověkých civilizací až po moderní populární kulturu, příběhy o mořských pannách se šíří napříč kulturami a kontinenty, přičemž každá kultura přidává do mozaiky legend svůj jedinečný otisk.
První zmínky o mořských pannách lze nalézt již v starověkých civilizacích, jako je Asýrie, kde legenda o bohyni Atargatis, která se proměnila v mořskou pannu, sahá až do 1000 let př. n. l. Ve starověkém Řecku se mořské panny objevují ve formě nymf, Siren, které svým kouzelným zpěvem lákaly námořníky do zkázy.
Středověk a renesance přinesly nespočet zpráv o setkáních s mořskými pannami, které často pocházely od námořníků vracejících se z dlouhých plavb. Tyto příběhy, plné popisů fascinujících setkání, často připisovaly mořským pannám nadpřirozené schopnosti, jako je proroctví nebo léčení.
V osvícenství a následujících obdobích se k vysvětlení těchto záhadných setkání začaly používat vědecké teorie. Mnoho údajných pozorování mořských panen bylo připsáno omylům nebo nedorozuměním, při kterých námořníci a průzkumníci možná viděli mořské savce, jako jsou lachtani, dugongové nebo mořské krávy, a mylně je považovali za pololidské bytosti.
Mořské panny nadále inspirují umění, literaturu a film, kde jsou často zobrazovány jako bytosti se složitým charakterem, které oscilují mezi milující a nebezpečnou přítomností.
