Kristus se po poslední večeři společně s Petrom, Jakubem a Janem odebral na Olivovou horu, aby se tu modlil. Plný úzkosti a smutku nalezl třikrát své učedníky, jak místo modlitby spí. Nad ránem přišel s oddílem vojáků Jidáš - jeden z dvanácti, aby ho zradil. Tento příběh z Bible se stal námětem Ludwigu van Beethovenovi ke komposici oratoria Kristus na hoře Olivetské. Jedná se o jedinou Beethovenovu skladbu inspirovanou biblickou tématikou. Pokud bychom nahlédli do rukopisu, uviděli bychom, že skladatel mnohokrát škrtal a celé pasáže velmi namáhavě přepracovával. Nakonec vytvořil téměř hodinové oratorium, ve kterém dominují tři postavy: Ježíš, anděl a apoštol Petr.
My dílo uslyšíme ve čtvrtek 24. března 2016 v rámci polední Hudební siesty v nastudování Jamese Andersona, Monicy Pick Hieronimi a Victora von Halema. Tři sólisty doprovodí Národní sbor a orchestr Lyon. Oratorium nastudoval a řídí dirigent Serge Baudo.
Hrdinou této kapitoly je i obrazné vyobrazenie utrpenia a záchrany:
- Hospodinov příběh se stal zdrojom pro Božie slovo i kultúru vizuálnej interpretácie, která ukazuje, jak se biblické témy stávajú súčasťou výtvarného jazyka.
- Chrámové umelecké dílo a ikonografie slúžia ako spôsob, ako diváka vtiahnuť do deja, nie len ho pozorovať.
Historický a teologický kontext kríža a vzkriesenia v ikonografii a hudbe
Християнські сюжети століттями byly не просто součástí umění - byly jeho jazykem. Obrazová komunikace v minulosti slúžila na rozprávanie príbehov ľuďom, ktorí nevedeli čítať. Vizuálna reč sa stala nástrojom vysvetlenia - aj prežívania.
Mирча Еліаде, rómsky historik religijný a filozof, uvádza, že rituál a symbol „obnovujú posvätnú udalosť, robia ju znovu prítomnou v čase“. Teda tieto obrazy nie sú pasívnymi nositeľmi poznania, ale aktívnym pozvaním do deja. Východná kresťanská tradícia - ikonografia - ponúka špecifickú formu tieto myšlienky rozvíjať: ikona neilustruje udalosť, ale vyzýva k účasti na nej.
Súvislosť so Zmŕtvychvstaním a Paschou prechádza cez umelecké epochy: od Vzkriesenia (baroko, renesancia) až po moderné interpretácie, ktoré skúmajú vnútorný a psychologický aspekt utrpenia a nádeje. Vzťah k Paschám je v Európe jednou z najzložitejších a najdlhších vizuálnych diskusií o tom, čo utrpenie robí s človekom a či je možné po ňom nájsť zmysel - nie nevyhnutne návrat do života, ale do hľadania zmyslu.
V Ticiánovom diele je telo ťažké, plné gravitas - v dotykoch, ktoré ukotvujú scenu na zemi. Renesancia otvorila telo ako predmet poznania, no využíva ho inak: bez pretmelenia estetizácie. U Brueghela sa príbeh zrazu stáva prostriedkom poznania reality. Divák rozhoduje, kam upriamiť pozornosť, a tým sa stáva spoluúčastníkom deja. V El Grecom tele takmer netlačí na zem, čo vyvoláva konflikt formy a jej rozpadu.
Rubenova interpretácia sa zdá byť dramatickou v spúšťajúcom momente - spúšťania telesa z kríža, ktoré pôsobí takmer hmatateľne. Baroko preferuje drámu, ktorá nie je teatrálna, ale hmatateľná, zmyslami súdržná. Z hľadiska týchto diel ide o variácie, ktoré často nesú biblický rámec, no interpretujú sa ako príbeh o Vzkriesení. Svetlo je mäkké, telestvé a objímajúce: jedna ruka Otca je silná, druhá jemná. Rembrandt zas preklopí teologický príbeh do ľudského merania - človek sa vracia zlomový a je prijatý, nie odvrhnutý.
Tieto príbehy stále nachádzajú svoj odkaz aj dnes, pretože hovoria nielen o viere ako sústave presvedčení, ale o univerzálnych situáciách, v ktorých sa ocitá človek. Biblické obrazy žijú nielen ako dedičstvo tradície, ale ako otvorený vizuálny a zmyslový kód, ktorý sa vždy číta novým spôsobom.
K veľkonočným sviatkom a paše: tradície na Slovensku a ich hudobná interpretácia
Na Slovensku sú veľkonočné paschálne tradície veľmi výrazné. Pašie sa tradične interpretujú počas liturgie alebo dramatizovaných vystúpení v chrámoch a na uliciach miest. Dlhodobo trvá výrazná tradícia spevu pašií - predstavenia, ktoré majú niekoľkostoročnú históriu a pevné miesto v liturgickom živote.
„Tradícia spievania pašií trvá vyše tisíc rokov, takáto dlhá tradícia má určite svoje opodstatnenie, predovšetkým je to hlbší dosah na poslucháčov,“ hovorí pre Rádio Slovensko Róbert Mésároš, dirigent chrámového zboru Chorus Salvatoris. Pašie prednášajú diakoni v rímskokatolíckych kostoloch počas Kvetnej nedele a Veľkého piatku; v gréckokatolíckych a pravoslávnych chrámoch pašie nezaznievajú.
V prípade scénických a dramatizovaných podujatí sa krížová cesta a pašie často realizujú aj v uliciach. Dramatizovaná krížová cesta sa každoročne odohráva napríklad v Prešove. Termín „pašie“ vychádza z latinského slova passio - utrpenie; demonštrujú ich liturgické zoskupenia a zvyčajne ich prednáša zbor alebo diakoni podľa pokynov Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Na rozdiel od textového podania, pašie v hudobnom svete získavajú formu veľkolepého zoskupenia: najznámejšie paše Jánovské a Matúšovské Johanna Sebastiana Bacha zo začiatku 18. storočia sa stále interpretuje v európskych kostoloch. Pašie ako hudobný žáner sú dôležitým mostom medzi náboženskou praxou a umeleckou reflexiou o utrpení, vernosti a nádeji.
Jánov pašie a ich interpretácia sa líšia od ostatných evanjelistov: „Ján opisuje Ježišovu smrť ako vstup do Božej slávy, hodinu oslavenia, ktorá nastala,“ upozorňuje biblista Jozef Jančovič. V renesancii a kasnejších epochách sa pašie stali aj námetom pre rôznych autorov a ich vizuálne i hudobné diela.
Botticelli a jeho Bolestný Kristus
Medzi významné príbehy náboženskej umeleckej tvorby patrí aj Botticelliho Bolestný Kristus, časovo súvisiaci s rokmi okolo 1500. Spektrum interpretácie ukazuje, že Botticelliho dielo je vplyvom Savonarolskej kultúry, ktorá v meste Florencia formovala umelecký aj duchovný kontext.
Podľa expertov meno vlastníka z dražby a cena diela odrážajú aj hodnotu umeleckej kariéry Botticelliho: obraz sa stal významnou ukážkou neskorej renesančnej tvorby a ukazuje bolestný, introspektívny pohľad na Krista. V súčasnosti je Bolestný Kristus považovaný za dielo, ktoré odráža prechod renesančného myslenia k hlbšiemu mystickému vnímaniu utrpenia a spirituality.
Aj keď Botticelli postupne upúšťa hravé prítomnosti v jeho iných dielach, jeho interpretácie utrpenia a vzkriesenia v čase okolo roku 1500 odrážajú zmenu v západnom myslení o posvätnosti a súdnictve. Táto maľba bola v 20. storočí distribútivne skrytá pred verejnosťou a bola predmetom aukčných transakcií, ktoré potvrdzujú trvalý verejný záujem o renesančné námety a ich spiritualitu.
Najdrahšie diela Botticelliho zostaávajú záznamom ľudskej túžby po kráse a duchovnej forme - napríklad dielo mladého muža s medailou zo sbierok Sheldona Solowa, ktoré korunovalo význam v zberateľskej komunite; Bolestný Kristus je však dôležitým symbolom, ktorý zobrazuje utrpenie a nádej, čo hlbšie rezonuje s témami Veľkej noci a paschálnych tradícií.
Cristus am Ölberge-Cristo en el Monte de los Olivos(Subtitulado)
| Udalosť | Popis |
|---|---|
| Beethovenovo oratorium Kristus na Hore Olivetské | Jedná sa o jeho jedinú skladbu inšpirovanú biblickou tematikou; dominujú postavy Ježiša, anjela a Petra; trvá približne hodinu. |
| Tradícia pašií na Slovensku | Pašie sa tradične prednášajú počas Kvetnej nedele a Veľkého piatku; pašie sú spievané diakonmi alebo chrámovým zborom; existuje dlhoročná tradícia spievania pašií trvajúca vyše tisíc rokov. |
| Botticelli - Bolestný Kristus | Renesančné dielo z okolia roku 1500, ktoré odzrkadľuje prechod od humanistickej k duchovnejšej interpretácii utrpenia; obraz mal silný vplyv na kultúrne myslenie svojej doby. |
tags: #reprodukcia #obrazu #jezis #na #hore #olivovej