Náhradné materstvo, ako moderný fenomén, prináša so sebou komplexné sociálne, etické a právne otázky, ktoré sa v minulosti neobjavovali. Hoci starovekí básnici a spisovatelia zdôrazňovali hodnotu jednotlivca nezávisle od jeho pôvodu, súčasné techniky asistovanej reprodukcie menia tradičné chápanie materstva. Nové reprodukčné techniky umožňujú rozdeliť úlohy spojené s počatím, donosením a starostlivosťou o dieťa medzi viaceré ženy, čím vznikajú nové dilemy.
Metóda náhradných matiek sa na svetovej scéne objavila náhle v polovici sedemdesiatych rokov a vyvolala sociálne, mravné a právne problémy, ktoré predtým neboli známe. Niektoré neplodné páry sa dychtivo chopili výhod tohto netradičného spôsobu rozmnožovania. Náhradné alebo zmluvné materstvo je to, keď jedna žena vynosí dieťa počaté umelým oplodnením pre druhú ženu. K takzvanému tradičnému náhradnému materstvu dochádza vtedy, keď je náhradná matka umelo oplodnená spermiami manžela z páru, ktorý s ňou uzavrel zmluvu. Náhradníčka je tak genetickou matkou tohto dieťaťa.
Jedným dôvodom pre nárast počtu náhradných materstiev je pokrok vo vede a technike, ktorý objavil niekoľko spôsobov, ako pomôcť ženám mať deti. Niektoré manželské páry možno zúfalo túžia po dieťati, ale nemôžu ho mať pre neplodnosť či nezlučiteľnosť, alebo preto, že je málo zdravých detí na adopciu. A tak si na vynosenie dieťaťa prenajmú telo inej osoby.
Náhradné materstvo však prináša so sebou množstvo problémov. Jedným z nich je možnosť vzniku nepríjemných súdnych sporov, ak si chce žena, ktorá porodila, ponechať dieťa. Vzniká otázka, čie je to dieťa - ženy, ktorá ho porodila, alebo ženy, ktorá poskytla vajíčko? Narodenie dieťaťa, ktoré obyčajne býva časom radosti, vedie niekedy k súdnym sporom.
Iný problém spočíva v tom, že niektoré ženy, ktoré súhlasia s tým, že sa stanú náhradnými matkami, zisťujú, že s vývojom a narodením zmluvného dieťaťa dochádza u nich k citovým zmenám. Zmluva uzavretá pred niekoľkými mesiacmi sa stáva čoraz ťažšie prijateľnou, pretože medzi matkou a dieťaťom v jej vnútri sa vytvára silné puto. Jedna náhradná matka, ktorá nepredpokladala vznik takéhoto puta, hovorí o svojich pocitoch, keď sa vzdala tohto dieťaťa: „Bolo to, akoby niekto zomrel.“
Ďalšie otázky sa týkajú dlhodobých účinkov takého pôrodu na ostatné deti náhradnej matky, na rodinu, ktorá prijíma toto dieťa, a na samotné dieťa. Čo sa stane, ak dieťa, ktoré sa narodilo náhradnej matke, má vrodenú chybu? Je otec povinný prijať také dieťa? Ak nie, kto bude platiť výživné na dieťa?
Biblické pohľady na manželstvo a rodinu
Božie Slovo nám hovorí, že Boh pozerá na manželstvo ako na niečo sväté. V liste Hebrejom 13:4 sa uvádza: „Manželstvo nech je počestné medzi všetkými a manželské lôžko nech je nepoškvrnené, lebo Boh bude súdiť smilníkov a cudzoložníkov.“ Boh očakáva od všetkých kresťanov, že budú považovať manželstvo za počestné a takým ho aj zachovávať.
Je náhradné materstvo prejavom úcty k manželstvu a zachováva manželské lôžko nepoškvrnené? Krátko povedané, nie. Náhradné materstvo obvykle vyžaduje oplodnenie ženy spermiami darcu. Biblický názor na to možno nájsť v 3. Mojžišovej 18:20, kde sa hovorí: „A nedáš svoj výron ako semeno manželke svojho spoločníka, aby si sa tým neznečistil.“ Neexistuje žiaden biblický podklad pre to, aby sa robil rozdiel medzi oplodnením pomocou pohlavného styku a umelým oplodnením pomocou implantácie od darcu.
Aj náhradné tehotenstvo poškvrňuje manželské lôžko. Je pravda, že oplodnené vajíčko vznikne spojením manžela a jeho manželky, ale potom sa umiestni do maternice inej ženy a v skutočnosti otehotnie ona. Táto ťarchavosť nevznikne následkom pohlavných stykov medzi ženou, náhradnou matkou, a jej vlastným manželom. A tak jej rozmnožovacie orgány používa teraz niekto iný, nie jej vlastný partner. To je nezlučiteľné s biblickými mravnými zásadami, že žena má porodiť dieťa vlastnému manželovi. (Porovnaj 5. Mojžišovu 23:2.) Nebolo by správne, aby rozmnožovacie orgány ženy, náhradnej matky, používal iný muž okrem jej vlastného manžela. Je to nesprávne použitie manželského lôžka.
Historické a legislatívne kontexty náhradného materstva
Samotné počiatky inštitútu náhradného materstva možno nájsť ešte v dávnych historických časoch, kedy bola hlavným cieľom predovšetkým túžba po zachovaní dedičských mocenských dynastií. V prípade, ak žena nemohla dať mužovi dieťa, tento si na pokračovanie svojho rodu našiel pre svoje potomstvo náhradnú matku. Uvedeným spôsobom vznikla tradičná forma náhradného materstva, ktorá sa postupom času modifikovala.
V súčasnosti sa tejto problematike dostáva veľké množstvo pozornosti, predovšetkým so zreteľom na vzrastajúcu neplodnosť párov, ktorí túžia po potomstve s vlastnými priamymi genetickými väzbami. Na problematiku náhradného materstva tak v odborných kruhoch, ako aj v laickej verejnosti neexistuje jednotný ucelený názor. Na jednej strane zástancovia náhradného materstva poukazujú na nevídanú pomoc neplodným párom, avšak na druhej strane odporcovia označujú surogačné materstvo za obchodovanie s ľudským telom, ale aj s deťmi.
Práve z vyššie uvedených dôvodov možno o surogačnom materstve hovoriť ako o alternatívnom riešení neplodnosti, avšak v súčasnosti je stále viac právnym než etickým problémom, pri ktorého riešení nie je v jednotlivých štátoch konsenzus. Za právny rámec náhradného materstva možno pokladať dohodu o surogačnom materstve, na ktorej je založený právny vzťah medzi objednávateľským párom na jednej strane a surogačnou matkou na strane druhej. Jej význam spočíva predovšetkým v presnom vymedzení vzájomných práv a povinností oboch zmluvných strán.
Ani v krajinách, ktoré existenciu náhradného materstva povoľujú, však spravidla nie sú dohody o surogačnom materstve zmluvami pomenovanými, ktoré by pre svoj frekventovaný výskyt a spoločenský význam boli zákonodarcom upravené v osobitnej forme, tak ako sú upravené iné zmluvné typy. Nepochybne možno zvýrazniť, že je nesmierne dôležitá čo najdetailnejšia úprava v rámci dohody o surogačnom materstve. Za žiaduce považujeme, aby v dohodách o náhradnom materstve boli regulované čo najrozličnejšie životné situácie, ktoré môžu počas oplodnenia a v priebehu tehotenstva nastať.
Ako príklad možno uviesť situáciu, kedy by počas tehotenstva nastal dôvod pre jeho umelé prerušenie. V prípade, že by predmetom dohody nebola aj táto situácia, súd by bol následne postavený pred veľmi zložitú otázku, či rozhodnutie o umelom prerušení prináleží objednávateľskému páru alebo surogačnej matke, v tele ktorej sa vyvíja plod. V intenciách dohôd o náhradnom materstve nemožno opomenúť tému ich vynútiteľnosti. Podstatnou sa táto téma stala po prepuknutí prípadu označovaného ako Baby M case.
Prípad novorodenca M predstavoval dramatický vrchol fenoménu náhradného materstva a išlo vôbec o prvý prípad, kedy sa americký súd zaoberal platnosťou surogačnej zmluvy. Išlo o situáciu, kedy Mary Beth Whiteheadová v pozícii náhradnej matky uzavrela s pánom Wiliamom Sternom zmluvu o náhradnom materstve, za ktorú dostala finančnú odmenu. V predmetnom prípade išlo o tradičnú formu surogácie, čiže pani Whiteheadová bola aj biologickou matkou. Vzájomne sa dohodli, že po pôrode sa p. Whiteheadová vzdá svojich materských práv, aby si pani Sternová mohla dieťa následne adoptovať. Avšak v momente ako sa dieťa narodilo, náhradná matka sa rozhodla si dieťa nechať a žiadala o jeho vrátenie späť, a napokon dieťa s manželom uniesla.
Pán Stern sa domáhal svojich práv na súde a žiadal o výkon zmluvy o náhradnom materstve. Najvyšší súd napokon dospel k rozhodnutiu, že zmluvy o náhradnom materstve za odplatu sú protiprávne a nevynútiteľné, a zrušenie rodičovských práv surogačnej matky vyhlásil za neplatné. Za matku označil náhradnú matku a za otca muža z objednávateľského páru, ktorý bol biologickým otcom dieťaťa. Predmetná vec bola ďalej postúpená na Súd prejednávajúci rodinné záležitosti, ktorý mal určiť či surogačná matka má aj nárok na zverenie do osobnej starostlivosti. V tomto prípade súd zobral na zreteľ „najlepší záujem dieťaťa“ a dieťa zveril do osobnej starostlivosti Sternovcov a p. Whitehead boli povolené pravidelné návštevy jej dcéry.
So zreteľom na vyššie uvedený prípad možno zvýrazniť, že surogačné materstvo predstavuje alternatívu k adopcii, avšak na druhej strane je súčasne s ňou prepojené. Za žiaduce považujeme uviesť fundamentálny rozdiel medzi nimi, ktorý spočíva v tom, že adopciou sa poskytuje rodina dieťaťu a nie dieťa rodine, ako je to v prípade náhradného materstva. V týchto intenciách možno uviesť, že v prípade Pini a ostatní proti Rumunsku sa súd jasne priklonil k deklarácii priority najlepšieho záujmu dieťaťa pred záujmami rodičov vo vzťahu založenom na osvojení, čo môžeme aplikovať i na prípad surogačného materstva.
Postoje k náhradnému materstvu vo svete
So zreteľom na zásadné následky, ktoré sú s náhradným materstvom späté nie je vo väčšine štátov výkon tohto inštitútu legalizovaný a prípadné dohody o surogačnom materstve nie sú platné. Na druhej strane však možno skonštatovať, že existujú štáty, ktoré zaujali k tejto forme asistovanej reprodukcie kladný postoj. Vo všeobecnosti však môžeme jednotlivé štáty rozdeliť do troch pomyselných skupín: štáty, kde je náhradné materstvo povolené, štáty zakazujúce surogačné materstvo, a napokon štáty, ktoré sa k surogačnému materstvu nevyjadrujú resp.
V rámci inštitútu náhradného materstva nemožno opomenúť Spojené štáty americké, kde má surogačné materstvo skutočne dlhú históriu, o čom svedčí aj prípad Baby M, ktorému sme sa venovali vyššie. USA predstavujú kolísku náhradného materstva a tento inštitút tu je legálny, avšak zároveň je i veľmi finančne nákladný. Štáty v USA majú vlastné právne úpravy surogačného materstva a teda táto problematika nie je upravená na federálnej úrovni. Podľa nášho názoru by za zváženie stálo prijatie aspoň základného fundamentálneho právneho rámca surogačného materstva práve na úrovni federálnej. Zo štátov USA možno uviesť do popredia predovšetkým Kaliforniu, ktorá predstavuje globálne centrum surogačného turizmu. V týchto súvislostiach nemožno opomenúť známe kalifornské precendensy Calvert proti Johnson z roku 1993 a Buzzanca proti Buzzanca z roku 1998.
V prípade Calvert proti Johnson, súd konštatoval, že objednávateľský pár predstavuje biologických i právnych rodičov v prípade, že vložené embryo do tela surogátky vzniklo z pohlavných buniek objednávateľského páru. V prípade Buzzanca proti Buzzanca išlo o situáciu, kedy genetická väzba medzi objednávateľským párom a dieťaťom neexistovala a v priebehu procesu surogácie došlo k rozvodu objednávateľského páru. Muž z objednávateľského páru zároveň žiadal, aby nebol označený za právneho rodiča dieťaťa. Odvolací súd však konštatoval, že v prípade, ak objednávateľský pár udelil súhlas k oplodneniu surogátky, stáva sa tak aj právnymi rodičmi dieťaťa. Výsledkom daného záveru bola existujúca zákonná úprava, v zmysle ktorej, ak dá muž súhlas na oplodnenie manželky prostredníctvom asistovanej reprodukcie, stáva sa otcom dieťaťa bez ohľadu na to, či bol použitý jeho genetický materiál. Uvedené rozhodnutia boli veľmi pokrokové a zásadným spôsobom napomohli rozvoju surogácie v USA. V súčasnosti je surogačné materstvo v Kalifornii upravené v California Family Code, a možno zvýrazniť, že priorizovaná je gestačná forma surogácie pred altruistickou, nakoľko vynútiteľnými sú v Kalifornii zmluvy o surogácii, len za predpokladu, že ide o gestačnú formu surogácie.
Čo sa týka stanoviska európskych krajín k dohodám o surogačnom materstve možno skonštatovať, že právna úprava samotného inštitútu v jednotlivých európskych krajinách je pomerne rozmanitá a nejednotná. Väčšina z nich stavia dohody o surogačnom materstve mimo zákon z dôvodu ich rozporu s právnymi ako aj etickými princípmi spoločnosti, avšak i v rámci európskych krajín sa nájdu také, kde sú tieto dohody o náhradnom materstve legálne.
Ukrajina predstavuje už dlhodobo jedno z popredných svetových centier pre náhradné materstvo. Jasná a prísne presadzovaná reprodukčná legislatíva, vysoká úroveň reprodukčnej medicíny a rozumné ceny robia z Ukrajiny najspoľahlivejšiu možnosť pre páry, ktoré hľadajú náhradnú matku. V rámci ukrajinskej legislatívy surogačného materstva možno skonštatovať, že má jednu z najpokročilejších právnych regulácií tohto inštitútu. Ukrajinský Zákon o rodine obsahuje čl. 123, ktorého predmetom úpravy je regulácia určenia materstva a otcovstva v prípadoch, kedy dochádza k umelému oplodneniu. V odseku 2 predmetného článku je uvedené, že rodičmi dieťaťa, ktoré bolo porodené ženou, ktorej bolo implantované vajíčko manželského páru, sú muž a žena z objednávateľského páru. Zároveň sa ďalej v odseku 3 uvádza, že manželský pár sa stáva rodičmi dieťaťa aj v prípade, že dieťa bolo počaté implantovaním vajíčka cudzej ženy oplodnenej manželom. Súčasne je žiaduce pre lepšiu ilustráciu dodať, že v Ukrajine ide o komerčnú formu surogačného materstva a odmena surogačnej matky sa pohybuje okolo 5000,- EUR.
Vo Francúzku je surogačné materstvo od roku 1991 zakázané rozhodnutím francúzskeho Najvyššieho súdu a neskôr to bolo i potvrdené v Zákone o bioetike z roku 1994. Avšak je tu daná eventualita v podobe možnosti párov vyhľadávať túto možnosť v iných krajinách, lenže problém nastáva neskôr v podobe uznávania týchto detí za francúzskych štátnych príslušníkov. Vo Francúzku neuznávajú ani adopcie týchto detí, ako to je napríklad v Nemecku. Zo strany Francúzska došlo k odmietnutiu registrácie takto narodených detí do registra narodených, aj napriek tomu, že v USA bol objednávateľským párom priznaný status rodičov. Skutočnosť, že došlo k odmietnutiu zápisu v registri spôsobila nemožnosť týmto deťom priznať štátnu príslušnosť Francúzska a tým pádom aj prístup k sociálnemu systému, vzdelaniu a bezpečnosti. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) následne konštatoval porušenie ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) vo vzťahu k súkromnému životu dieťaťa, ale nie porušenie práva na rodinný život sťažovateľov ako objednávateľského páru a dieťaťa.
Zákon č. 40/2004 zakázal surogačné materstvo vo všetkých jeho formách a súčasne zakotvil, že zmluvy, v rámci ktorých je požadovaný súhlas náhradnej matky s následnou adopciou dieťaťa treťou osobou sú zakázané a v rozpore s talianskym právom. Zaujímavé je rozhodnutie ESĽP vo veci Paradiso a Campanelli proti Taliansku. V danom prípade rozhodovala Veľká komora ESĽP (v pomere hlasov 11:6), a jednalo sa o to, či úradné odobratie dieťaťa počatého v rozpore s talianskymi predpismi (prostredníctvom surogačnej matky a asistovanej reprodukcie v Rusku) a jeho následné premiestnenie na územie Talianska je porušením čl. 8 Dohovoru. V danom prípade v pozícii sťažovateľov vystupoval taliansky pár, ktorý sa po mnohých neúspešných pokusoch o založenie rodiny, rozhodol využiť inštitút náhradného materstva v Rusku, kde je surogačné materstvo legalizované. V danom prípade Veľká komora ESĽP dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru - práva na súkromný a rodinný život.
Inštitút náhradného materstva nie je v podmienkach Českej republiky explicitne právne regulovaný, pričom surogačné materstvo sa v Českej republike prvýkrát objavilo už v roku 1993 v Zlíne, kedy išlo o prípad adoptívnej matky, ktorá následkom operácie maternice nemohla vynosiť a porodiť vlastné dieťa. Proces surogácie v danom prípade prebehol utajeným spôsobom. Podľa Ústavy Českej republiky platí, že každý občan môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal to, čo zákon neukladá. V zmysle nového českého Občianskeho zákonníka platí, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila, avšak zákonodarca už nezakotvuje neplatnosť dohôd, ktoré by boli v rozpore s touto zásadou. Možno teda konštatovať, že ak vychádzame z vyššie uvedenej ústavnej zásady, tak v podmienkach Českej republiky prichádza do úvahy možnosť legálneho uzavretia dohody o surogačnom materstve.
Právo na náhradné materstvo – vysvetlené profesorom práva na Yaleovej univerzite
Náhradné materstvo z pohľadu náboženských a etických hodnôt
Náhradné materstvo predstavuje „závažné porušenie dôstojnosti a práv žien i detí“. Medzinárodné spoločenstvo „sa musí cítiť povolané zamyslieť sa nad naliehavosťou zavedenia absolútneho zákazu“ tejto praxe, ako k tomu vyzval pápež František vo svojom prejave k diplomatickému zboru v januári tohto roku. Vatikánska podsekretárka citovala nedávny dokument Dignitas infinita (apríl 2024) Dikastéria Svätej stolice pre náuku viery, ktorý zdôrazňuje, že každé dieťa má právo „mať plne ľudský pôvod a [...] prijať dar života, ktorý by vyjadroval dôstojnosť darcu i prijímateľa“ (č. 49). Ako zároveň zdôraznila, „nie všetky spôsoby plodenia sú legitímne a vo vyslovene právnom zmysle neexistuje žiadne „právo na dieťa“, ktoré by mohlo ospravedlniť akúkoľvek prokreačnú prax“.
Podsekretárka pripomenula problémy spojené so surogátnym materstvom, od „depersonalizácie a proceduralizácie narodenia“ až po „komercializáciu a vykorisťovanie ženy“ na jednej strane a „považovanie dieťaťa za vec, na strane druhej“. Ide tiež o „formu komercializácie základných ľudských vzťahov, ktorá je predurčená navždy ovplyvniť identitu a život zúčastnených subjektov“.
Byť matkou je veľmi dôležitá úloha, ktorú Pán dáva mnohým ženám. Kresťanskej matke je povedané, aby milovala svoje deti (Títus 2:4-5), z časti preto, aby nepriniesla potupu na Pána a na Spasiteľa, ktorého meno nesie. Deti sú darom od Pána (Žalm 127:3-5). V Títovi 2:4 je grécke slovo phileoteknos, ktoré sa javí, že odkazuje na matky, ktoré majú milovať svoje deti. Toto slovo predstavuje špeciálny druh „materskej lásky“. Myšlienka, ktorá vychádza z tohto slova je tá, že máme sa starať o naše deti, vychovávať ich, láskavo ich objímať, naplniť ich potreby a nežne pomáhať každému jednému ako jedinečnému daru z Božej ruky. Biblia niekde netvrdí, že každá žena by mala byť matkou. No napriek tomu hovorí, že tie, ktoré Pán požehná aby boli matkami by mali vziať túto zodpovednosť vážne.
Matky majú jedinečnú a rozhodujúcu úlohu v živote svojich detí. Materstvo nie je drobnou prácou alebo nepríjemnou úlohou. Presne tak, ako matka nosí svoje dieťa počas tehotenstva a ako ho matka kŕmi a stará sa oň počas ranného detstva, tak isto matky hrajú pretrvávajúcu úlohu v životoch ich detí, či už dospievajú, alebo sú adolescentmi, mladými dospelými, alebo dokonca aj dospelými s ich vlastnými deťmi. Keďže deti predstavujú budúcu generáciu, potom si ženy, ktoré ich vychovávajú, teda ich matky, istotne zaslúžia úctu, česť a podporu. Hoci dnešný svet uvádza rozporuplné názory na materstvo, Biblia nás uisťuje, že deti sú požehnaním od Boha a môžu byť pre rodičov zdrojom šťastia. (Žalm 127:3-5)
Utrpenie kresťanskej matky je vysoko bolestivou súčasťou jej príbehu, ale nie je jej celým príbehom. Trpiaca mama oslávi Boha tým, že mu dôveruje, zatiaľ čo on používa svoje Slovo, aby ju podopieral počas jej trápenia. Božie Slovo nesľubuje, že matka, ktorá dôveruje Bohu nebude v tomto živote trpieť. Naopak: „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14:22).
Ako matka azda niekedy uvažujete, aký veľký vplyv máte na život svojho dieťaťa. Uvažujte o príklade Jochebed, matky Mojžiša. Žila v mimoriadne ťažkých časoch a mala obmedzené možnosti vyjadriť sa k tomu, čo sa má stať s jej synom. Avšak tie možnosti, ktoré mala, využívala na to, aby vplývala na jeho vývin. Predovšetkým prejavila odvážnu vieru, keď nedovolila, aby bol Mojžiš usmrtený. Je zjavné, že Jochebed prispela k formovaniu osobnosti svojho syna. Ako matka máte pravdepodobne viac príležitostí vplývať na svoje dieťa, než mala Jochebed. Využívate krátke obdobie detstva vášho dieťaťa na to, aby ste mu poskytli trvalé, zbožné vedenie?
tags: #surogacne #materstvo #biblia