Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti.
Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.
Dieťa potrebuje spoznať čistú lásku
Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované.
Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život
Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený. Stále potrebuje to zrkadlenie - obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie.
Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná.
Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou.
Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti
Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu.
V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie.
Žiadna pestúnka nedokáže nahradiť matku
Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré.
Terapia v dospelosti môže trvať aj roky
Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces.
Kľúčové prvky pre budovanie vzťahu matka-dieťa
Pevné puto medzi mamou a dieťatkom je tou najdôležitejšou vecou v ich spoločnom vzťahu a netreba ho zanedbať. Navyše, prvý rok života ubehne tak rýchlo, že si to ani nestihnete uvedomiť.
8 vecí, ktoré vám pomôžu vybudovať si vzťah s bábätkom:
- Ak môžete, dojčite: Materské mlieko prináša pre dieťa nespočetné množstvo vitamínov. Okrem výhod v oblastiach výživy, je však dojčenie aj o niečom inom. Pomáha vytvoriť neuveriteľné silné puto medzi mamou a dieťaťom. Počas dojčenia je bábätko absolútne závislé na mame. Navyše, kontakt koža na kožu je veľmi dôležitý. Dieťa pri dojčení cíti vôňu matky, rovnako matka cíti vôňu dieťatka. Vďaka tomu vzniká medzi nimi veľké spojenie.
- Dbajte na to, ako kŕmite z fľaše: Ak sa vám nepodarilo dojčiť, skúste si užiť aspoň chvíle, keď dieťa kŕmite z fľaše. Príjemne si sadnite, zoberte dieťa do náručia a pozerajte sa jeden druhému do očí. Rovnako môžete dieťatko nežne pohladiť, prípadne skúste spievať uspávanku.
- Nezabúdajte na masáž: Pre dieťatko je masáž veľmi príjemná. Ak sa naučíte, ako správne dieťatko masírovať, môže sa to stať výborným večerným rituálom.
- Pozerajte sa do zrkadla: Bábätká milujú ľudské tváre. Zoberte preto dieťatko do náručia a spoločne sa na seba pozerajte, môžete sa usmievať alebo robiť rôzne grimasy. Ak už je dieťatko väčšie, nechajte ho, nech pozerá do zrkadla samé a skúma svoju tváričku.
- Spite spolu: Spoločný spánok je pre mamu i dieťatko veľmi prospešný. Ak sa ale bojíte a nie ste zástancom nočného spoločného spánku, nevadí. Doprajte si túto nádhernú chvíľu aspoň počas dňa.
- Nepodceňujte bonding a túlenie: Dieťa je spojené s matkou počas deväť mesiacov a po narodení sa zrazu cíti veľmi neisto. Preto by každá mama, mala aspoň počas prvých dní byť s dieťatkom čo najviac v kontakte koža na kožu, aby sa dieťa lepšie adaptovalo.
- Reagujte na jeho požiadavky: Jediným nástrojom, ako môže dieťa prejaviť svoj nepokoj, je plač. Bábätká neplačú len tak z vypočítavosti. Psychológovia odporúčajú, aspoň počas prvých troch mesiacov reagovať pohotovo na plač dieťaťa. To totiž potrebuje cítiť istotu a musí vedieť, že ak sa cíti nepríjemne, mama mu pomôže. Pomáha to budovať dôveru.
- Prejavujte si nežnosti: Bábätká potrebujú cítiť lásku. Snažte sa prejaviť svojmu dieťatku svoj záujem čo najviac. Veľa sa s ním zhovárajte, vysvetľujte mu, noste ho v náručí.
Byť mamou, je ten najkrajší dar na svete. Zvyknúť si na túto úlohu často nebýva jednoduché, ale ak sa budete snažiť byť s dieťatkom čo najviac, veľmi rýchlo prídete na to, aké sú jeho potreby.
Výchova začína už počas tehotenstva
Svetová zdravotnícka organizácia vydala dokument, v ktorom zdôrazňuje, že prvých 1000 dní života dieťaťa - rané detstvo a dokonca aj prenatálne obdobie - je najdôležitejších pre základ zdravia a je kľúčových pre to, ako bude človek neskôr vnímať vzťahy. Vzory pre vytváranie vzťahov začínajú už pri vytváraní vzťahu s matkou - už počas tehotenstva a následne potom počas prvých mesiacov a rokov života. Pre dieťa je mimoriadne dôležité, aby sa vytvárala takzvaná vzťahová väzba, ktorá po pôrode pochádza z množstva faktorov ako napríklad z kontaktu koža na kožu po pôrode, z dojčenia, z toho, či je dieťa nosené a či spí spoločne s rodičmi. Pre vytvorenie vzťahovej väzby je kľúčový fyzický kontakt koža na kožu s matkou po pôrode, dojčenie, nosenie a spoločné spanie.
Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a takisto receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode. Pôrod je obdobie, keď má človek jedinečnú možnosť vytvoriť si oxytocínové receptory - tieto sú dôležité, pretože neskôr aj keby človek mal v tele množstvo oxytocínu, ktorý je dôležitý pre vytváranie vzťahov, ak človek nemá dostatok receptorov, nevníma vzťahy ako niečo príjemné a má problém udržať si dlhodobé vzťahy.
Často sa hovorí, že deti z detských domovov to majú v dospelosti také ťažké preto, že im v detstve chýbali vzory rodičov. Tieto vzory im samozrejme chýbajú, ale zároveň im chýba fyzický kontakt s rodičmi. Malé dieťa strávi fyzickým kontaktom s matkou celé tehotenstvo a potom v ranom detstve je rozhodujúce, ako dlho je vo fyzickom kontakte s rodičom - ako často je v náručí. Ak si uvedomíme, že dojčenie má potenciál trvať roky, pochopíme, že počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci. Aj preto je dojčenie také dôležité.
Sociálne zručnosti človeka sa odvíjajú z veľkej časti práve od toho, akú interakciu s matkou malo dieťa v detstve, a do veľkej miery na toto vplýva množstvo času, ktoré dieťa strávilo v kontakte s matkou pri dojčení, nosení, spoločnom spaní.
Citlivé obdobie pre začiatok vzťahovej výchovy - „zlatá hodinka po pôrode“
Keď sa bábätko narodí, čas tesne po pôrode je mimoriadne dôležitý. Tento čas je veľmi citlivý na to, akým spôsobom si matka bude budovať vzťah s dieťaťom. Často sa bábätko narodí a strávi prvé dve hodiny po pôrode mimo matky na novorodeneckom oddelení, namiesto toho, aby bolo nahé v kontakte koža na kožu na hrudi matky, aby malo možnosť využiť svoje schopnosti - to, čo je pre bábätko v tomto období také dôležité, je mať kontakt a cítiť čuchom vôňu matky.
Z hľadiska vzťahovej väzby - ak sa kontakt koža na kožu po pôrode uskutoční, matka sa môže spolu s bábätkom vzájomne spoznávať. A poznanie dieťaťa je najkľúčovejšie pre výchovu. Vo výchove sa často hovorí o rôznych stratégiách. Existuje však aj iná výchova než výchova založená na stratégiách a návodoch zvonka. Funguje dokonalé poznanie dieťaťa.
Tí rodičia, ktorí začnú vzťah s dieťaťom takýmto fyzickým spôsobom a potom pokračujú kontaktom v ďalších mesiacoch a rokoch dojčením, nosením, spoločným spaním, môžu mať cielené a individuálne reakcie vzhľadom na to, ako dieťa poznajú. Nebudú používať rôzne stratégie či zaručené recepty z kníh a internetu, ktoré mechanicky opakujú niečo, čo by teoreticky mohlo fungovať pri iných deťoch. Rodičia si tak budú vo výchove oveľa istejší. Oni sami budú najväčší experti vo výchove svojho dieťaťa.
Fyzický kontakt s matkou dokáže dieťaťu zmierniť bolesť, dokáže dieťa zahriať alebo naopak podľa potreby znížiť teplotu, zlepšiť imunitu - deti, ktoré zažijú „zlatú hodinku“ kontaktu koža na kožu s matkou, majú ešte v 6. mesiacoch lepšiu imunitu. Tento kontakt môže potom pokračovať dojčením a nosením, ktorým poznáva bábätko svet z bezpečia náručia rodičov. Bábätká takto spoznávajú svet bezpečným spôsobom, pretože sú s ľuďmi, ktorým dôverujú. Výchovným nástrojom je aj spoločné spanie, pretože rodičmi sme aj v noci, a ak rodičia spia spolu s dieťaťom, trávia s ním ešte čas navyše veľmi fyzickým spôsobom a tým pádom ho ešte lepšie poznajú.
Čo ak matka nemôže dojčiť?
Ak matky nemohli dojčiť svoje dieťatko, mnohé z nich pociťujú celú škálu pocitov ako napríklad ľútosť, smútok, hnev, niekedy netušia, prečo sa to vlastne stalo. Niekedy by chceli poznať vysvetlenie, ale neveria, že by sa so svojimi skutočnými pocitmi mohli niekomu zveriť. V drvivej väčšine prípadov do tejto kategórie spadajú matky, ktoré veľmi dojčiť chceli, a na svojej ceste za dojčením narazili na toľko prekážok, že tieto problémy nedokázali riešiť, mali to veľmi ťažké a náročné, a preto sa s tým pochopiteľne veľmi ťažko vyrovnávajú.
To, čo by mohli okrem iného urobiť, je predísť podobnému scenáru pri ďalšom bábätku. Môže im pomôcť stretnúť sa s poradkyňou pri dojčení ešte pred tým, než budú mať napríklad druhé dieťatko, aby sa poradkyni mohli zveriť so svojimi pocitmi, aby mohli pochopiť, čo sa vlastne stalo, a prejsť stratégie, ako sa v budúcnosti vyhnúť, aby sa toto nezopakovalo. Pretože situácie, v ktorých ženy „nemôžu dojčiť“ sú v podstate veľmi predvídateľné, tieto situácie sú často riešiteľné.
Situácie, ktoré môžu viesť k problémom s dojčením:
- Bábätko, ktoré sa neprisáva alebo odmieta dojčenie
- Bábätko, ktoré nevypije dosť mlieka, nepriberá alebo ktoré je dokrmované umelým mliekom
- Matka, ktorá má bolestivé bradavky alebo prsia
- Bábätko, ktoré veľmi plače
- Matka alebo bábätko sú choré
- Matka, ktorá potrebuje užívať lieky či podstúpiť diagnostiku alebo liečbu.
Je dobré vedieť, že poradkyňa pri dojčení vám dokáže v týchto situáciách poradiť a pomôcť tak, aby dojčenie mohlo pokračovať.
Rola otca vo vývoji dieťaťa
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.
Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa.
Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.
Vplyv vzťahovej väzby na budúcnosť
Teória citovej väzby, ktorej autorom je anglický psychiater John Bowlby, vychádza z poznania, že každý novorodenec prichádza na svet s hlbokou potrebou vzťahu. Dieťa hneď od narodenia špecifickými signálmi prejavuje svoju schopnosť taký hlboký vzťah nadviazať, a to najskôr s osobou, ktorá sa oň primárne stará, teda najčastejšie s matkou. Veľmi záleží na tom, ako je matka k tejto potrebe svojho dieťaťa vnímavá a ako sa v rodine s jeho vrodenou potrebou vzťahu zaobchádza.
Ak je matka na dieťa naladená, jej starostlivosť je primerane láskyplná a jej správanie stabilné, potom sa v mozgu dieťaťa ukladá základná informácia, že byť vo vzťahu s iným človekom je bezpečné a obohacujúce. Náš attachment (citová väzba) predurčuje takmer každú našu životnú situáciu, pretože ide vlastne o základ nášho emočného usporiadania a pociťovania. Zároveň možno attachment vidieť ako nevedomú stratégiu prežitia, ktorá sa automaticky aktivuje, najmä keď sme v strese, fyzicky vyčerpaní, chorí, počas vývojových a iných kríz, v etapách zásadných životných zmien.
Ľudská bytosť sa rodí s nezrelým mozgom a až moderná veda a technické možnosti to do dôsledkov potvrdili: detský mozog po narodení potrebuje ešte určitú dobu a špecifické podmienky, aby sa dotvoril. K žiaducej socializácii a k uspokojivému citovému a mravnému vývoju dochádza až v dôsledku vhodného zaobchádzania dospelých s dieťaťom pri zohľadnení mimoriadnych potrieb raného veku.
Citová väzba sa rozdeľuje na viac typov. Takzvaný istý attachment vzniká u dieťaťa, ktoré od svojich rodičov pociťuje dostatok lásky a náklonnosti a jeho potreby sú primerane napĺňované. Človek dôveruje a nebojí sa, aby aj jemu bolo dôverované. Blízkosť a náklonnosť sú mu prirodzené, zároveň unesie samotu, pretože má pozitívny vzťah k sebe samému.
Neistý vyhýbavý attachment sa vyvíja u dieťaťa, ktorého rodičia sú emočne chladní alebo neprítomní, nepríliš vnímaví k jeho potrebám. Dieťa si postupne zvykne, že mu nezostáva nič iného, iba byť samostatné a sebestačné. Zároveň sa však nenaučí súžitiu v blízkosti a intimite, takže situácie, ktoré v sebe tieto kvality nesú - ide predovšetkým o trvalé vzťahové záväzky emočného rázu - vníma ako nepohodlné a ohrozujúce. Naopak vo výkonnostnej sfére, ako je profesia či šport, títo ľudia nezriedka excelujú.
Neistý úzkostný attachment pozorujeme u ľudí, ktorých rodičia sa nechovali odhadnuteľne a konzistentne. Niekedy boli pre dieťa k dispozícii, inokedy nie. Za jednu a tú istú vec ho niekedy pochválili, inokedy mu vynadali. Rodičia sa k dieťati správali tak, ako sa oni sami v daný okamih cítili. Ich emočné rozpoloženie, potreby alebo závislosti stáli nad tými detskými. V dospelosti potomkovia takých rodičov svoje vzťahy prežívajú ako plné neistoty, ohrozenia, stresu a napätia.
Dezorganizovaný attachment vzniká u opustených, hrubo zanedbávaných alebo zneužívaných detí. Kombinuje to najproblematickejšie z predchádzajúcich dvoch neistých väzieb. Spôsob vzťahovania sa k iným tu nemá žiadnu logiku, ale zodpovedá vnútorným pocitom neistoty a ohrozenia, ktoré cíti v danej chvíli.
"Dostatočne dobrá" matka
Dnešná spoločnosť je nepochybne zložitejšia ako spoločnosť spred niekoľkých desaťročí, a preto možno predpokladať, že aj rola matky je o čosi komplexnejšia. Podľa britského pediatra a psychoanalytika Donalda Winnicotta možno matku považovať za „dostatočne dobrú“: pri narodení dieťa neexistuje ako jednotlivec, ale je súčasťou páru a je zrastené s vonkajšou realitou, pretože si neuvedomuje hranice medzi vnútrom a vonkajškom (symbiotický vzťah). Stručne povedané, všadeprítomná matka, ktorá pozná všetky odpovede skôr, ako dieťa položí otázky, všemocná, pretože má na všetko dosah - a keď sa jej niečo vymkne spod kontroly, cíti sa vinná - nie je dobrou matkou. Dokonalé matky vytvárajú choré deti.
Zrkadlový pohľad, ktorý je potrebný na začiatku života novorodenca, sa mení na „okno do sveta“. Ale potom sa zrkadlo rozbije, musí sa rozbiť. A zo zrkadla sa stáva okno. Matka sa otvára a berie dieťa so sebou: dovoľuje mu objavovať svet, zažívať svoju jedinečnosť, poznávať svojím telom, bez sprostredkovania. Dieťa vkladá predmety do úst, počúva, hýbe sa, padá, nachádza v sebe silu vstať, pýta sa… Dieťa môže kráčať samo bez toho, aby mu v tom dospelý bránil: nové cesty sú priateľstvá, šport, hygienické a stravovacie návyky, školské povinnosti.
Ako byť dostatočne dobrou matkou?
- Byť vždy nablízku: v prvých mesiacoch života dieťaťa ide o fyzickú a emocionálnu prítomnosť, zaručenie starostlivosti o zdravie a čistotu dieťaťa, kŕmenie. Dieťa potrebuje cítiť, že je tu niekto, kto ho chráni a stará sa oň.
- Byť prítomná vo vnútri: v nasledujúcich rokoch sa dieťa naučí zostať aj bez fyzickej prítomnosti matky, pretože si o nej vytvorí trvalý mentálny obraz.
- Byť v úzadí: vo veku 8 - 10 rokov je potrebné, aby sa matka ako všemocná postava, ktorá vie vyriešiť všetky problémy, postupne vytratila a zostala v úzadí. Áno, pretože matka nie je len tá, ktorá dieťa porodí, naučí ho chodiť, prijíma a chráni ho, ale aj tá, ktorá ho v istej chvíli nechá ísť.
Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo s matkou, keby sa nejakým zvláštnym procesom rozhodla, že dieťa, ktoré nosí, neporodí v čase, ktorý má stanovený. Ak matka nedovolí dieťaťu vzdialiť sa, ak mu neumožní odstup a nie je schopná vymaniť sa zo symbiózy, je to cesta k smrti. Z psychologického, nie fyzického hľadiska to vedie k zániku vzťahu. Niektoré matky si svoje deti vo veku 8 až 10 rokov ešte stále držia tesne pripútané. Tieto deti v škole fungujú veľmi dobre, napríklad sa dobre správajú a sú vždy zdvorilé, ale chýba im sebadôvera, potrebujú uznanie dospelých, majú problémy vo vzťahoch s rovesníkmi a boja sa, že nesplnia očakávania rodičov.
Byť matkou je dnes veľmi namáhavé, ale rozhodne krásne a fascinujúce.