Slovenská kultúra prešla po roku 1989 hlbokými zmenami. Vplyvom masovej komercie sa stala plnou paradoxov a rozporov. Kultúrne prostredie, ktoré obklopuje deti, sa zmenilo rovnako ako samotný prijímateľ literatúry. Čitateľ dneška sa líši od čitateľa minulosti, preto nemožno porovnávať jeho nároky, vkus a očakávania s tými, ktoré mali jeho rodičia v detstve. Tieto a mnohé ďalšie témy rezonujú v knihe "(Ne)zjavné kapitoly v literatúre pre deti a mládež", ktorá ponúka nový pohľad na literatúru pre mladého čitateľa, alternatívny k doterajšej vedeckej diskusii na Slovensku.
V turbulentnom období po roku 1989 sa slovenská kultúra zásadne zmenila. Vplyvom prenikania populárneho, komerčného a konzumného umenia sa stala plnou paradoxov a rozporov. Kultúrne prostredie, ktoré dnes obklopuje deti, sa zmenilo rovnako ako príjemca detskej literatúry. Dnešný čitateľ sa líši od čitateľa spred niekoľkých rokov, preto už nemožno porovnávať nároky, vkus a očakávania súčasných detí s tými, v ktorých vyrastali ich rodičia. Tieto skutočnosti tvoria základ pre nový pohľad na literatúru pre mladého čitateľa, ktorý ponúka kniha "(Ne)zjavné kapitoly v literatúre pre deti a mládež".
Osem prípadov, osem pohľadov
Obsah publikácie je rozdelený do ôsmich kapitol, ktoré sú nazvané "prípady". Tento prístup odráža vnímanie súčasnej detskej kultúry ako hrozby, voči ktorej sú mnohí učitelia, rodičia a vychovávatelia bezmocní. Inštitúcie ako škola a rodina sa často vzdávajú snahy zasiahnuť do týchto procesov, pričom škola ešte nedokáže adekvátne reagovať na súčasnú pluralitu kultúry obklopujúcej dieťa.
Prípad médií a marketingu
Prvá kapitola sa zaoberá prípadom médií a marketingu v kontexte detskej kultúry. Autorka skúma postavenie dieťaťa v ére masmédií a fenomén zbližovania detstva s dospelosťou, ktorý je pre súčasnú masmediálnu kultúru typický. Sleduje kultúru masmédií optikou literatúry pre deti a mládež, pričom poukazuje na zvodnú atraktivitu marketingu a reklamy pre deti.
Prípad gýču
Druhá kapitola sa venuje prípadu gýču v literatúre pre deti. Autorka podrobne skúma charakteristiky vizuálneho gýču a prechádza k menej preskúmanej oblasti literárneho gýču. Analyzuje dôvody prieniku komerčnosti a gýču do slovenskej literatúry pre deti a mládež a reflektuje trash a gýčovú literatúru na Slovensku.
Prípad Walta Disneyho
Tretia kapitola, úzko súvisiaca s predchádzajúcou, je venovaná prípadu Walta Disneyho v kontexte dieťaťa. Autorka sa zameriava na filmovú produkciu štúdií Walta Disneyho pre detské publikum a na zahraničné odborné reflexie tejto produkcie. Skúma aj knižnú produkciu Walta Disneyho vydanú na Slovensku. Pre pochopenie edukačných aspektov Disneyho tvorby odporúča porovnanie filmových a literárnych adaptácií príbehov, čo deťom pomáha pochopiť expresívny "jazyk" dvoch odlišných médií.
Prípad literárnej postavy
Štvrtá kapitola sa zaoberá prípadom literárnej postavy v kontexte detského čitateľa. Autorka prezentuje niekoľko reálnych príhod päťročných detí, aby demonštrovala zvýšenú citlivosť a "vnímanie" súčasných detí, ktoré sa stretli s literárnou tvorbou určenou pre ne. Skúma podstatu literárnej postavy a jej význam pre detského čitateľa.
Prípad rasovej odlišnosti
Piata kapitola informuje o recepcii ďalšej menej zjavnej témy - prípadu rasovej odlišnosti v kontexte detského čitateľa. Táto téma nadobúda na význame v súvislosti s migráciou v Európe a globalizáciou. Pozornosť čitateľa sa sústreďuje na otázky vhodnosti tejto témy vzhľadom na vývinové charakteristiky detského prijímateľa, na podporu recepcie a jej potenciálne bariéry. Ambíciou autoriek je pripraviť učiteľov na prácu s témou multikulturalizmu v detskej literatúre, pričom integrujú poznatky vývinovej psychológie a literárnej vedy s vlastným empirickým výskumom.
Prípad koronavírusu
Šiesta kapitola reaguje na nedávny globálny prípad koronavírusu v kontexte umeleckej kvality textov pre deti. Autori, ktorí sa snažili nájsť rovnováhu medzi estetickou, informatívnou a formatívnou funkciou literárneho textu, sa pohybovali na tenkom ľade. Kapitola ponúka analýzu dvoch odlišných umeleckých spracovaní témy koronavírusu - nízko-kvalitného a vysoko-kvalitného. Táto analýza môže byť užitočná pre učiteľov, knihovníkov a rodičov pri výbere kvalitného umeleckého literárneho textu.
Prípad smrti a straty
Siedma kapitola sa dotýka silne tabuizovaného prípadu smrti a straty v kontexte kultu detstva a mladosti. Autorka zameriava pozornosť čitateľa na faktory ovplyvňujúce chápanie konceptu smrti a analyzuje vývin tzv. pokročilejšieho konceptu smrti u dieťaťa. Tabuizovaná téma smrti a straty v detskom veku je ilustrovaná relevantnou literatúrou, pričom poukazuje na absenciu edukácie v tejto oblasti.
Prípad prekladu
Ôsma a záverečná kapitola sa venuje prípadu prekladu v kontexte efektu prekladu. Hodnotenie umeleckého textu preloženého z originálu do cieľového jazyka je vždy otázkou. Preklad je problematický napriek tomu, že dieťa si neuvedomuje metakomunikačný charakter preloženého textu a vždy ho považuje za originál. Autorka sa zaoberá hodnotovými aspektmi prekladov, ich nástrahami a "druhým životom" preloženého literárneho textu.
Právo na krásu umenia
Cieľom tejto publikácie je zdôrazniť základné právo dieťaťa a čitateľa na umelecky presvedčivú literatúru. Táto literatúra by však nemala viesť k slepej cenzúre. Deti majú právo na krásu umeleckého slova a poznania aj v čase masmédií a množstva pseudokultúrnych ponúk. Obdobie detstva by nemalo byť dôvodom na akékoľvek neopodstatnené redukcie či obmedzenia. Avšak detstvo je v niektorých aspektoch stále špecifické. Dieťa potrebuje pochopiť samé seba, vyjsť zo seba, obísť a vrátiť sa k sebe. Práve táto cesta sa stáva primárnou oblasťou literatúry, ktorej (ne)zjavné kapitoly sú v tejto publikácii sprístupnené.
V kontexte postmoderny a prehlbujúcich sa zmien v spoločnosti a kultúre sa literatúra pre deti a mládež stáva kľúčovým nástrojom na pochopenie sveta a seba samého. Kniha "(Ne)zjavné kapitoly v literatúre pre deti a mládež" ponúka cenný prehľad o aktuálnych témach a výzvach, ktorým čelí súčasná detská literatúra, a povzbudzuje k hlbšiemu zamysleniu sa nad jej úlohou vo formovaní mladých čitateľov.
Literatúra pre mladého čitateľa si pripomína tri desaťročia dynamických premien v spoločenskom a kultúrnom prostredí. Počiatok týchto premien sa spája so spoločenskými udalosťami posledného desaťročia minulého storočia a s vyrovnávaním sa s tradíciou, najmä s tým, čo bolo označované ako "staré" v literatúre pre mladého čitateľa. Napriek obavám a problémom sa táto literatúra nestala opustenou svojimi tvorcami, kritikmi, historikmi ani vydavateľmi. Tvorba, v ktorej sa stretávali osvedčení autori s novou, tínedžerskou tvorbou, pokračovala aj napriek chaosu vo vydavateľskom prostredí a hodnotových súradniciach.
S hektickou realitou kultúrneho priestoru sa vyrovnávali nielen autori, ale aj vydavatelia, kritici a literárni vedci. Hodnotiace kritické výpovede o stave, hodnote a funkcii tvorby pre mladého čitateľa významne vstúpili do situácie. Časopis Bibiana a almanach Literika reagovali na zložitú skutočnosť okolo pôvodnej autorskej tvorby a marketingovo rozkolísaného trhu s pôvodnou a prekladovou literatúrou. Tieto kritické reflexie analyzovali, interpretovali a prognózovali vývinové pohyby v literatúre pre mladého čitateľa, reagovali na ekonomické praktiky marketingu a zhodnocovali účinkovanie kultúrnej a literárnej tradície v zmenených spoločenských súvislostiach. Vyhodnocovali sa sociálne premeny ovplyvňujúce typ, náročnosť a orientáciu mladého čitateľa v novej kultúrnej situácii. Hodnota, ktorá sa rešpektovala v edičných programoch vydavateľstiev pre mladého čitateľa od druhej polovice minulého storočia, sa zosúladila s literárnohistorickými sondami do vývinu tohto typu literatúry, osobitosťami autorských generácií a reflexiou o pestovaných druhoch a žánroch, čo smerovalo k typológii čitateľa v súlade s kategóriami vekovosť a medziliterárny kontakt.
Prozaik Peter Glocko glosoval spoločenské nazeranie na zmenenú kultúrnu a tvorivú realitu slovami: "Dnešná počítačová generácia môže mať dojem, že literatúra vlastne ani nejestvuje, že je to len akási virtuálna hra na literatúru." Ján Uličiansky v reakcii na tento postreh zdôraznil funkciu, hodnotu a zmysel čítania pre mladých univerzálnym odkazom: "Zmysel literatúry a predovšetkým literatúry pre dieťa od najútlejšieho veku je vo vytváraní priečinkov na ľudské emócie, na ich chápanie."
Emancipačná a náučná funkcia umeleckého textu pre mladého čitateľa sa prirodzene odvíja, hoci v pozmenených podmienkach, od serióznej rekognoskácie jej statusu a aktuálnych iniciovaných zámerov od posledného desaťročia minulého storočia. Po rokoch, keď sa mladý čitateľ dostával k umeleckému textu prostredníctvom dospelých, leporela, riekanky či improvizácie, s vedome utváraným vzťahom k čítaniu, sa literárna prax v oblasti žánrov spolieha predovšetkým na obľúbenosť žánru rozprávka. Okolnosti, ktoré vedú k záujmu o rozprávku, sú podmienené rôznymi osobnými, spoločenskými a kultúrnymi faktormi. Rudolf Sloboda si o rozprávke myslel: "Rozprávka a detská literatúra všeobecne by mala učiť deti, ako sa obracať v danom svete. Veľa výmyslov a nepravdepodobností postupne zničí mladého čitateľa a keď je väčší, vezme radšej do rúk literatúru faktu - beletria je preňho pridetská. Autori ako by chceli voviesť do textu všetky moderné prístupy a mechanizmy, všetky nové slová. Zabúdajú, že cieľom detskej literatúry nie je len, aby bola svieža, nápaditá, ale a najmä, aby učila deti vnímať prostú krásu."
Autorská rozprávka tvorí výnimočnú kontinuitu v žánrovej línii tvorby a čítania pre mladých čitateľov. Dramatické okolnosti v spoločenskom a kultúrnom živote na konci minulého storočia vyústili do ambície ponúkať genologicky a esteticky invenčné čítanie, ktoré nadväzuje na koncept autorskej rozprávky zo šesťdesiatych rokov a zároveň rešpektuje skutočnosť, že dnešné deti a ich rodičia sa zmenili. Aktuálna hodnota umeleckého slova sa precizuje v priamom kontakte s univerzálnymi reáliami nového tisícročia. Napriek dynamike spoločenského, kultúrneho a literárneho života obstojí presvedčenie Jána Milčáka: "Myslím si, že slovenská literatúra pre deti prežíva čas radosti a nie čas smútku."
Čítanie umeleckej literatúry sa v aktuálnej štruktúre spoločnosti sformovalo do prirodzenej a nezastupiteľnej hodnotovej a poznávacej potreby. Za priaznivých okolností sa k mladému čitateľovi dostávajú poznávacie, vzdelávacie a emancipačné podnety prostredníctvom druhov a žánrov v jemu adresovanej literárnej tvorbe. Tieto sa zúročia v zážitkovej a estetickej, poznávacej a mravnej tvorbe, ktorá je náročná na zrelosť a vyspelosť čitateľa. Formovanie osobnosti a kultúrnej zrelosti mladého čitateľa prebieha ako proces, do ktorého vstupuje viacero spoločenských aj osobných činiteľov. Tieto sa uplatnia v jeho umeleckom a literárnom vkuse, v jeho vyhranenosti a rozhľadenosti zachytenej v druhoch a žánroch, v poetike a v nazeracej adresnosti jemu určenej umeleckej literatúry.
Rozprávka má svoje dejiny a svoju súčasnosť vtedy, keď sa vedome odkazuje na jedinečnosť jej tvorcov a na nezastupiteľnosť estetickej a mravnej rozhľadenosti jej šíriteľov. Po nedávnom pokuse, keď sa na chvíľu ujala predstava, že si na novú či modernú (autorskú) rozprávku môže trúfnuť i ten, kto na to nemal iný predpoklad ako odvahu napísať text, sa vrátila pôvodnej autorskej rozprávke žánrová vážnosť a s ňou aj jej hodnotová závažnosť a zážitková nenahraditeľnosť. Napísať rozprávku tak, aby si bez zaváhania našla svojho mladého čitateľa, nie je rozhodnutie prosté ani ľahké. Mladý čitateľ má s rozprávkou skúsenosť, či už bol, alebo je jej poslucháč aj rozprávač. Preto uspokojiť sa s tvrdením, že rozprávka vzniká iba z výmyslov, je nielen nepresné, ale aj zavádzajúce. O tom, že rozprávka má vzácne osobné a harmonické rodinné zázemie z rodičov a ich detí, že jej príbeh má počiatok v spontánnej pohotovosti rozprávajúceho rodiča, vie jej rozprávač a ona na oplátku uchováva v sebe neopakovateľnú múdrosť a hravosť, ba viac, natrvalo zachytí prítomnosť svojho tvorcu.
Príhody Jeleňatého a Kravatého si uchovali všetko, čím sa Eve Urbanovej prihovárali prostredníctvom ich vtipných aj bláznivých zážitkov práve vtedy, keď sama bola dcérkou svojho "ocina" a on bol jej aj ich rozprávač: "Ako dieťa som na otcovi obdivovala jeho schopnosť vymýšľať si," lenže tie chvíle ukončil čas, preto: "O to viac si na ne spomínam teraz, keď mi ich už ocino rozprávať nemôže, zato ich ja môžem rozprávať svojim a iným deťom." Autorkin "ocino" miloval svoje dieťa, preto príbehom rozprávky reagoval na dcérinu zvedavosť, vážnosť, netrpezlivosť, ale aj na jej neveľký detský smútok. Rozprávač mal vždy dobrý dôvod, aby sa spolu sústredili na nečakané a dobre vymyslené starosti zvieracích postavičiek tak, aby sa do ich rozvíjania zapojila aj malá poslucháčka: "Neviem, ako v skutočnosti Jeleňatý a Kravatý vyzerali. Myslím, že ani otec by nám to nepovedal presne. Alebo by to povedal z každým inak?" Mená postavičiek im určil jelení svet, v ňom mali svoj domov a výstredná vlastnosť nosiť okolo krku kravatu, variť jedlo, oživovať zlozvyky zo sveta ľudí urobili z dvoch jeleňov pre mladého čitateľa prítulné a hravé stvorenia.
Do desiatich rozprávaní o zážitkoch Jeleňatého a Kravatého sa dostali hravé, ale emotívne a mravne premyslené výmysly dvoch statných zvieratiek tak, aby neodbiehali od reality. Rozprávačovi sa podarilo nešúchaným oslovením dcérkinej pozornosti zapojiť ju do jej raného a formujúceho sa sveta preplneného rodičovskou láskou, vedomím spolupatričnosti, ústretovosti, vnímavosti, hravosti. Navyše premyslenou mierou pre lexiku a štylistiku si čitateľ v úlohe malej dcérky vie azda aj nadlho uchovať prostredníctvom rozprávky ten čas, keď sa všetko v autorkinom budúcom živote formovalo a upevňovalo hravosťou a oddanosťou svojej rodine, konkrétne jej nateraz iba budúce, ale už svojské istoty a hodnoty života.
Náučné Príbehy z prameňa Kataríny Mikolášovej sa upäli na priestor Bojníc a ich okolia, na ich dávne a do faktov uložené regionálne udalosti, ale aj na tie príbehy, ktoré zanechali generácie predkov pre svojich potomkov o dejinných, prírodných či všeľudských zvláštnostiach kraja. Predpokladajme, že sa výberom verifikovateľných udalostí, odkazov na historické postavy a spresňovaním geografických reálií rozhodla autorka jedenásť náučne komponovaných rozprávaní, ktoré si na prechádzke po zámockom okolí obnovujú stará matka vo vozíčku pre zdravotne znevýhodnených s jej rozšantenou vnučkou z dávnej pamäti Bojnického zámku, blízkeho termálneho liečivého prameňa a budúcich vyhľadávaných kúpeľov. Autorka sa sústredila na inú hodnotu uchovanú v minulosti regiónu, ňou naznačuje, aký význam má odveká sentecia v úlohe overenej pravdy - kto nepozná svoju minulosť, ten nemá ani budúcnosť.
Čo môže byť žičlivejšie pri uskutočnení zámeru poznať svoju krajinu a jej minulosť, ako naplniť sentenciu uchovávajúcu zmysel, emóciu, hodnotu a nezameniteľnosť plynúceho času v živote nemalého počtu generácií, alebo ako rozhodnutie sústrediť sa, popri faktografii, predovšetkým na výnimočnú historickú a kultúrnu pamäť dnes vyhľadávaného bojnického regiónu. Autorka textu má naň osobnú väzbu, dokázala do krátkeho príbehu vložiť to, čo v ňom prirodzene pretrváva a žije oddávna a čo sa traduje ako jeho osobitosť až po prítomnosť. Autorka Príbehov z prameňa odkazuje obraznou prítomnosťou na vodu (prameň, jazero, kúpele) a na jej pohyb, vlastne na plynúci čas, na ním utvorenú kompozičnú organizáciu príbehov o zrode Zeme, o živote v praveku a na tie významné udalosti až po súčasnosť.
Literárne utvorené postavičky prírodných živlov svojimi vzťahmi, prekáračkami, dobrými aj im naprotiveň postavenými činmi náučne vystupujú, nie raz odvážne voči aktualizovaným reáliám, ale s prirodzene formovaným emotívnym podložím do čitateľového poznávacieho a emotívneho vzťahu ku krajine a jej krásam. Po objasnení vzniku Zeme tematizujú v regióne dochované udalosti zo staroveku a stredoveku. Pohyb medzi faktom a fikciou ju nenúti uzatvárať sa pri rozprávaní príbehov pred folklórnou tradíciou aj preto, že sa pamäť a skúsenosť predkov aj súčasníkov súbežne odvíjali a nič sa na "jadre" ich spolužitia nemení, pretrváva dôvera v život ochraňujúce živly: vodu, zem, oheň a vietor. Autorské príbehy z regiónov Slovenska majú v čítaní pre mladých čitateľov kultivovanú a hodnotnú literárnu tradíciu, ktorá obľubuje od povier, mýtov po autorskú rozprávku tie žánrové príležitosti, v ktorých sa rozvinie, popri fikcii, povedomie tradovaných obsahov vkladaných do času, priestoru a do tých reálií, ktoré si nenašli svoje miesto v učebniciach dejepisu či v náuke o prírode.
Marta Žilková, autorka publikácie "Dieťa v kontexte postmoderny", pôsobila ako vedecká pracovníčka a neskôr riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prednášala teóriu mediálnej kultúry a metodiku estetiky. Vydala monografie z oblasti mediálnej kultúry a literatúry pre deti a mládež, preklady kníh z oblasti semiotiky a vysokoškolskú učebnicu Praktická estetika. V 90. rokoch založila vysokoškolské divadlo VYDI a časopis Občas-Nečas.
V kontexte postmoderny sa fenomén zábavy posunul do novej významovej roviny, čo spôsobilo pôsobenie masovokomunikačných prostriedkov a komodifikácia spoločnosti. Orientácia na trh, publika na zábavu, masová produkcia a zisk sú hlavné determinanty vývoja mediálneho priemyslu. Recipienti vnímajú mediálnu zábavu rozmanito - ako rituál či katarzný a hedonistický prostriedok. Produkty zábavného mediálneho priemyslu vznikajú v istom čase a kultúrnom priestore, pričom kultúra na nich zanecháva svoju pečať. Jednotlivé žánre generujú témy a hodnoty, ktoré sú príznačné pre kultúrne prostredie tvorcov i recipientov.
Spôsoby uspokojenia potreby zábavy súvisia s úrovňou civilizačného pokroku. Stávame sa svedkami "entertainizácie" alebo "zozábavňovania" produktov a celej spoločnosti. V súčasnom spoločenskom diskurze sa stretávame s neologizmami ako edutainment, infotainment, technotainment, advertainment, politainment a ďalšími. Spoločným menovateľom všetkých "tainmentov" je, že takmer čokoľvek sa nám ponúka ako zábava alebo v kombinácii so zábavou. V prípade infotainmentu sa od spravodajstva očakáva, že bude informovať aj zabávať. Funkcie médií - informovať, vzdelávať, vychovávať a zabávať - sa v súčasnosti ťažko oddeľujú.
Podľa teoretika médií N. Postmana, kultúra, veda, vzdelávanie, náboženstvo a politika sa stali doplnkom zábavy, najmä vďaka televízii. Túto tendenciu využíva marketing (advertainment) na podporu konzumu. Je to spôsobené aj vnímaním súdobej postmodernnej spoločnosti ako "pohodovej", ktorá nechce byť rušená vážnosťou. Zábava kontaminuje informácie a vzdelávanie nevynímajúc, čo vedie k bezprecedentnému spájaniu všetkého so zábavou. Súdobý človek je individualistický, narcistický, hedonistický a chce byť bavený, pretože sa už sám nevie baviť. Priemysel zábavy slúži tomuto účelu.
Zábava ako integrálna súčasť života prináša úskalia. Tvorivosť, ktorá nás poháňa, nie je zlá, ak sa zabávame tvorivo. Problém digitálnej zábavy je, že je bez úsilia. Keď sme bez úsilia, neprekonávame prekážky, nebudujeme si vôľu ani charakter. To je veľké nebezpečenstvo, najmä pre deti. Jedna z duševných potrieb človeka je "byť potrebný, užitočný". Keď sa len zabávame, neuspokojíme túto potrebu a vzniká v nás pocit prázdna.
Nové digitálne médiá (internet, počítač, tablet, smartfón) sú založené na numerickom kódovaní dát a sú symbolom technokratickej spoločnosti. Mladí ľudia a deti sa v online prostredí pohybujú prirodzene a často naň lipnú. Neustále pripojenie k internetu považujú za samozrejmé. Pre dnešné deti a tínedžerov strata wi-fi pripojenia môže byť apokalypsa. Dvadsaťštyrihodinový experiment bez médií ukázal, aké pocity to vyvoláva.
Budúcnosť výchovy a vzdelávania je nutné nazerať nielen v kontexte dominancie nových digitálnych médií, ale aj v kontexte zábavy. Informačné pole ovplyvňuje vnímanie okolitého sveta a hodnotenie udalostí. Deti počítačovej generácie, označované ako digitálni domorodci, rozvíjajú svoje intelektuálne schopnosti rýchlejšie a rozmanitejšie, ale v inom sociálno-časovom rozmere. Narastajúca potreba zábavy v edukačnom procese vedie k modifikácii kognitívnych funkcií, najmä čo sa týka pozornosti, čítania a učenia sa.
Procesy v digitálnej ére odrážajú snahu pochopiť meniaci sa svet digitálnych domorodcov. Nadobúdanie vedomostí a poznatkov sa pre najmladších z nich ("google generácia") stáva niečím, čo treba zdieľať okamžite, najmä v kontexte internetu novej generácie (web 2.0 a web 3.0). Hyper-konektivita a konvergencia digitálnych médií vedú k transformácii komunikácie, kde priama, reálna je nahrádzaná virtuálnou, sprostredkovanou. Užívatelia digitálnych médií sa delia o všetko: aktivity, zážitky, intimitu, tabuizované témy, vedomosti a skúsenosti.
Spolkovú kultúru nahradila jej virtuálna podoba vo forme blogov alebo tutoriálov. Na portáli Youtube existuje návod na čokoľvek, čo sa človek potrebuje naučiť. Nečudo, že sa začali vzmáhať videoblogy s edukatívnym obsahom, ktoré používajú vizuálne atraktívny materiál a sú jednoduché a zrozumiteľné. Khan Academy je príkladom vzdelávacieho portálu pre deti a dospelých, ktorý ponúka tisíce online videí z rôznych odborov.
V súvislosti s digitálnou érou, interakciou a kooperáciou na sociálnych sieťach a dominanciou vizuálnej kultúry hovorí kulturologička A. Olejárová o prístupnosti a stabilite informácií na Youtube, ktorý nazýva živým archívom. Rozmanité virtuálne úložiská vedú k oslabovaniu práce s vlastnou pamäťou. M. Spitzer vo svojej publikácii poukazuje na "digitálnu demenciu" - problémy s pamäťou, pozornosťou a koncentráciou u mladých dospelých, ktorí nadmerne využívajú informačné technológie.
Pri používaní digitálnych médií sa znižuje hĺbka spracovania obsahu. Užívateľ texty len povrchne číta (skimmuje), neponára sa do podstaty problematiky. Toto má negatívny dôsledok na učenie. V ére multitaskingu a prokrastinácie je hĺbkový ponor do problému čoraz zložitejší. Čítanie do hĺbky je na internete ťažké, pretože mozog musí vyhodnocovať odkazy a spracovávať rozptýlenia.
Rodičia a učitelia (digitálni prisťahovalci) často nie sú schopní držať krok s novými technológiami. Deti majú čoraz väčší náskok v oblasti technických zručností a vedomostí, čo vedie k medzigeneračnej priepasti. Tendencia k povrchnosti pri hľadaní na sieti sa týka používateľov každého veku.
Britská neurovedkyňa S. Greenfieeldová predpovedá víziu sveta digitálnych technológií, ktoré sa môžu stať životným štýlom. Digitálny svet nám ponúka možnosť, ba dokonca nás zvádza, pojať ho ako svet sám o sebe. Spoločenský život, nákupy, práca, učenie a zábava - všetko, čo dennodenne robíme, je teraz možné uskutočňovať v paralelnom vesmíre.
Digitálne médiá priniesli zmenu v prístupe k vedomostiam a informáciám, čím konkurujú tradičným vzdelávacím inštitúciám pre svoju rýchlosť, dostupnosť a príťažlivosť. "Offline" svet nám môže pripadať ako "príliš pomalý, príliš komplikovaný, príliš šedý a fádny". Internetová generácia by si zaslúžila podrobnejšiu analýzu. Obhajcovia virtuálnych škôl vítajú nabúranie predstavy vzdelávania ako pyramídy a lineárneho procesu. Vzdelávanie v klasických formách bude postupne nahradené nekontrolovateľnými informačnými tokmi.
Nové spôsoby učenia sa na sieti nás posúvajú k obrazu spoločnosti, ktorá sa vzdeláva sama na princípe "do it yourself". Kompetencie, ktoré mali kedysi elitný charakter, sú dnes voľne dostupné v kyberpriestore. Dánsky kultúrny historik J. Huizinga vidí problém v tom, že poznanie sa dnes sprostredkúva masám v množstve, aké predchádzajúce časy nepoznali. Nespracované poznanie ochromuje úsudok a stojí v ceste múdrosti. Povrchné poznanie vedie k oslabeniu súdnosti. Nadmerná ponuka triviálnych predstáv mu sugeruje nezdravý a falošný rámec vkusu a citov.
V kontexte kolektívnej inteligencie vo forme zdieľaných platforiem (napr. Wikipédia) nie je prekvapujúci prívlastok "google generácie" - copy and paste generácia. M. Spitzer upozorňuje na problém rozlíšiť autoritu dobrých zdrojov od zlých. Kvalitu informácií neposudzujú, alebo len povrchne, a nie sú schopní a ochotní ich vyhodnocovať. K tomu prispieva nefiltrovaný informačný tok, ktorý vedie k informačnej presýtenosti a následnej informačnej únave. Vplyvom toho dochádza k oslabeniu analytických schopností a k poruchám pozornosti.
V svete, kde máme okamžitý prístup k dielam velikánov svetovej literatúry, kde si môžeme overiť tvrdenia niekoľkými kliknutiami a byť v kontakte s kýmkoľvek z celého sveta, sa trpezlivosť stala historizmom. U detí a mladistvých sa vplyvom vizuálnych médií dramaticky znižuje schopnosť učiť sa. Predpokladom učenia je samostatná duševná práca. Čím viac a hlbšie sa nejakým obsahom zaoberáme, tým ľahšie sa dá naučiť. Multitasking však vedie k fragmentarizovanej pozornosti, oslabuje schopnosť hlbšie a dôkladne...
tags: #zilkova #m #1999 #dieta #v #kontexte