Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou rodičov. Všeobecne podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z., o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) platí, že trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V praxi sa často stáva, že rodičia sa v súvislosti s trvaním vyživovacej povinnosti obracajú na právnikov v životných situáciách, kedy je štúdium dieťaťa na vysokej škole poznačené ľahkovážnym prístupom, resp. dieťa „skúša“ rôzne školy bez toho, aby nejakú z nich dokončilo. Tejto otázke sa v jednom zo svojich najnovších rozhodnutí venoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Pri posudzovaní naplnenia predpokladov pre zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, ktoré po skončení bakalárskeho štúdia pokračuje v štúdiu na ďalšej vysokej škole, súd skúma, či nejde o zmenu študijných odborov zapríčinenú ľahkovážnym prístupom k danému štúdiu alebo dokonca neschopnosťou dieťaťa vynaložiť určitú mieru úsilia pre dosiahnutie stanoveného študijného cieľa. Dovolací súd v danej súvislosti pripomína, že rodičia sú zodpovední za všestranný rozvoj svojich detí a z toho tiež vyplýva, že sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti a nadanie a v ktorom sa môže náležite uplatniť. Je však vždy dôležité, aby sa súdy starostlivo zaoberali konkrétnymi okolnosťami každého prípadu a najmä účelnosťou tohto štúdia. Toto štúdium by totiž malo slúžiť na prehlbovanie predchádzajúceho vzdelania, na ktoré spravidla nadväzuje, resp. malo by viesť k lepším budúcim vyhliadkam na získavanie prostriedkov pre svoje životné potreby prácou (porov. čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). Môže samozrejme nastať aj prípad, keď toto ďalšie štúdium na predchádzajúce štúdium priamo nadväzovať nebude, avšak z konkrétnych okolností bude zrejmé, že aj tak je potrebné preferovať záujem na zvýšení kvalifikácie dieťaťa, čo je práve daný prípad.
Všeobecne platí, že nemožno paušálne určiť, kedy môžeme hovoriť o schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť; závisí to totižto od individuálnych okolností každého prípadu. Avšak v rozhodovacej praxi sa ustálilo, že vysokoškolské štúdium dieťaťa sa považuje za sústavnú prípravu na jeho budúce povolanie, a práve kvôli časovej náročnosti vysokoškolského štúdia sa dieťa nie je schopné samostatne živiť. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 7CdoR/5/2023 zo dňa 27.04.2023, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod zn. R 66/2023, (ďalej len „Rozhodnutie“) sa touto otázkou zaoberalo.
Prípadová štúdia a rozhodnutie súdu
Navrhovateľ sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére, resp. oprávnenej, a vrátenia už vyplateného výživného za približne dvojročné obdobie. Približne po dvoch rokoch štúdia medicíny sa navrhovateľ dozvedel, že jeho dcéra nepokračuje v štúdiu ošetrovateľstva v študijnom programe druhého stupňa (magisterskom študijnom programe), ale naopak študuje medicínu na inej vysokej škole. Navrhovateľov kľúčový argument preto možno zhrnúť tak, že zákonnú povinnosť prispievať na výživu dieťaťa, kým nie je schopné samo sa živiť nemožno aplikovať neobmedzene aj vo vzťahu k tzv. plnoletej dcére.
Prvostupňový súd navrhovateľovi sčasti vyhovel, pretože zrušil vyživovaciu povinnosť voči jeho dcére, ale konanie v časti o vrátení vyplateného výživného zastavil. Chronologicky prvý sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožnil odvolací súd, ktorý vyslovil názor, že: „[V] konaní nebola preukázaná opakovaná zmena študijných odborov zapríčinená ľahkovážnym prístupom oprávnenej k danému štúdiu, či dokonca jej neschopnosťou vynaložiť určitú mieru úsilia pre dosiahnutie stanoveného študijného cieľa. Okrem toho bolo dôležitou skutočnosťou to, že, zjednodušene napísané, prioritným cieľom navrhovateľovej dcéry bolo stať sa lekárkou, pričom štúdium ošetrovateľstva jej pomohlo pripraviť sa na štúdium medicíny, pretože tieto študijné odbory spolu navzájom súvisia.“ Odvolací súd teda sformuloval právny názor, že navrhovateľova dcéra nepristupovala k štúdiu ľahkovážne, ale rozhodla sa absolvovať študijný program prvého stupňa v študijnom odbore ošetrovateľstvo, ktoré jej vytvorilo určitý základ pre štúdium študijného odboru všeobecného lekárstva (medicíny).
Napokon sa vec dostala až pred Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa ako súd dovolací stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu. Spomínaná, podľa nášho názoru nie celkom správna, extenzívna interpretácia § 62 ods. 1 Zákona o rodine dovolacím súdom bola nasledovná: „Dovolací súd v danej súvislosti pripomína, že rodičia sú zodpovední za všestranný rozvoj svojich detí a z toho tiež vyplýva, že sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti a nadanie a v ktorom sa môže náležite uplatniť. [...] Toto štúdium by totiž malo slúžiť na prehlbovanie predchádzajúceho vzdelania, na ktoré spravidla nadväzuje, resp. V tejto časti dovolací súd hovoril o štúdiu, ktoré na seba nadväzuje, teda štúdium študijného programu na druhom stupni vysokoškolského štúdia nadväzujúcom na študijný program absolvovaný na prvom stupni vysokoškolského štúdia, s čím úplne súhlasíme.
Právna interpretácia a sústavná príprava na povolanie
Podľa už zmieňovaného § 62 ods. 1 Zákona o rodine platí, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Samozrejme, neprerušované vysokoškolské štúdium bezprostredne po absolvovaní strednej školy je potrebné zohľadňovať, pretože rozhodujúci moment zániku vyživovacej povinnosti odďaľuje. Pavelková v súvislosti s tým uvádza, že: „Vyživovacia povinnosť (z uhľa pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie) končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese (prvá ukončená vysoká škola alebo univerzita - magister.) Rozhodnutie dieťaťa po skončení jednej vysokej školy pokračovať v štúdiu na druhej vysokej škole už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania.“
Myslíme si, že Pavelková zakladá svoj právny názor na tom základe, že je legitímne vyživovať dieťa počas jeho sústavného štúdia na vysokej škole, keďže v dôsledku časovej náročnosti štúdia sa v máloktorých prípadoch je dieťa schopné živiť samo. Napokon, podľa čl. 4 Zákona o rodine majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať, a preto je prirodzeným javom, že ak dieťa má schopnosti, vlohy a záujem študovať na vysokej škole, tak by ho v tom rodičia mali podporovať (aj finančne). V tomto prípade síce dcéra neabsolvovala vysokoškolské štúdium druhého stupňa v odbore ošetrovateľstvo tak, ako to Pavelková predpokladá, no podľa vyhlášky Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky č. 244/2019 Z. z. o sústave študijných odborov Slovenskej republiky (ďalej len „Vyhláška“) je absolvent študijného programu prvého stupňa v študijnom odbore ošetrovateľstvo kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom so širokým odborným profilom pripravený samostatne vykonávať odborné činnosti.
Vyživovaciu povinnosť rodiča k dieťaťu by však predĺžilo jej štúdium v prípade, ak by si vo vyštudovanom odbore chcela zvýšiť kvalifikáciu formou bezprostredného štúdia nadväzujúceho študijného programu druhého stupňa v totožnom študijnom odbore presne tak, ako uvádza Pavelková. No Pavelková, ani ostatná právna teória sa podľa našich poznatkov nevyjadruje k situácii, ak dieťa úspešne absolvuje študijný program prvého stupňa a následne sa rozhodne nepokračovať v štúdiu v študijnom programe druhého stupňa, ale naopak sa rozhodne úplne zmeniť študijný odbor. Myslíme si, že ak sa na túto situáciu pozrieme z objektívneho hľadiska, tak dcéra v tomto prípade nadobudla schopnosť samostatne sa živiť, pretože sa mohla zamestnať vo vyštudovanom odbore. Opätovne pripomíname, že Zákon o rodine nehovorí o tom, či sa dieťa je s prihliadnutím na jeho časové a iné možnosti schopné v aktuálnej fáze života samostatne živiť. Naopak, hovorí o tom či dieťa objektívne má schopnosť samostatne živiť. Ak je dieťa schopné zamestnať sa a samostatne sa živiť, ale rozhodne sa (dobrovoľne) nepokračovať v štúdiu a zvyšovaní jeho kvalifikácie a rovnako sa rozhodne nezamestnať, ale študovať iný odbor, tak podľa nášho názoru nastáva zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu ku dňu skončenia štúdia na vysokej škole v prvom vyštudovanom odbore. Takýto záver je v súlade s teologickým výkladom § 62 ods. 1 Zákona o rodine.
Táto glosa sa primárne venuje právnemu názoru dovolacieho súdu a jeho extenzívnemu výkladu § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ale už právny názor odvolacieho súdu považujeme za nedostačujúci, pretože si nemyslíme, že sankcionovaný zrušením vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu by mal byť výlučne ľahkovážny prístup študenta. Ak aj súd dospeje k záveru, že dieťa k štúdiu nepristupovalo ľahkovážne, tak by to podľa nás ešte nemalo znamenať, že nemôže dôjsť k zrušeniu vyživovacej povinnosti, ale súd by mal skúmať ďalšie okolnosti prejednávaného prípadu. V rámci rozhodovania o zrušení vyživovacej povinnosti rodiča je potrebné riadiť sa v prvom rade zákonom a nie tým, či dcéra nastúpila na príbuzný študijný odbor, alebo že jej prioritným cieľom bolo už od strednej školy stať sa lekárkou.
Súdy by podľa nášho názoru mali hľadieť výlučne na fakt, či dcéra je po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia prvého stupňa schopná sama sa živiť alebo nie, tak ako to predpokladá § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Myslíme si, že Rozhodnutie je problematické najmä z dôvodu, že ignoruje spomínaný teleologický význam § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Pavelková v kontexte doteraz citovaného tvrdí, že vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu trvá v prípade vysokoškolského štúdia dieťaťa do momentu, kým dieťa úspešne ukončí druhý stupeň vysokoškolského štúdia v bežnom vzdelávacom procese. Lenže ak dieťa úspešne ukončí prvý stupeň vysokoškolského štúdia v študijnom programe ošetrovateľstvo a rozhodne sa študovať študijný program všeobecné lekárstvo, tak ide o vybočenie z rámca bežného vzdelávacieho procesu, pretože o bežný vzdelávací proces by išlo v prípade, ak by dieťa pokračovalo v štúdiu na druhom stupni vysokoškolského štúdia v odbore ošetrovateľstvo. Tento prípad teda vnímame odlišne v porovnaní s dovolacím súdom, pretože štúdium medicíny bolo podľa nás samoúčelné a neobsahujúce znaky sústavnosti a cieľavedomosti. Znaky sústavnosti a cieľavedomosti by mohlo podľa nás spĺňať výlučne štúdium ošetrovateľstva, v ktorom by dcéra pokračovala na magisterskom štúdiu. Znak cieľavedomosti by štúdium medicíny spĺňalo v takom prípade, ak by si dcéra po neúspešnom prijímacom konaní na medicínu podala prihlášku opäť o rok a v prípade prijatia, by ukončila štúdium ošetrovateľstva a nastúpila na medicínu.
Rozhodnutie odvolacieho a dovolacieho súdu rešpektujeme, i keď sa skôr stotožňujeme s rozhodnutím a odôvodnením prvostupňového súdu. Nepochybujeme o tom, že ak dieťa pokračuje vo vysokoškolskom štúdiu na druhom stupni, ktorý nadväzuje na úspešne absolvovaný prvý stupeň, zachovanie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je spravodlivé a vhodné; pretože takéto štúdium vykazuje znaky sústavnosti a cieľavedomosti, na ktoré sa odvoláva dovolací súd.
Výživné na dieťa vyhlásené za protiústavné #právneproblémy #poznajsvojepráva #právnyadvokátka #spravodlivosť #súd
tags: #zrusenie #vyzivneho #na #plnolete #dieta #z