Stále častejšie sa stretávame s tvrdením, že dnešné deti sú iné a že rodičia majú problém ich zvládnuť. Často počúvame "Ach, tie dnešné deti, za našich čias...". Je to naozaj tak? Čím je to spôsobené a ako nájsť rovnováhu medzi slobodou a hranicami vo výchove, aby si deti nerobili, čo chcú, a akceptovali rodičovské rozhodnutia?
Psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a sociálnej psychológii, nám objasňuje, ako chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí.
Strach z neúspechu vo výchove
"Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú." vysvetľuje psychologička. Často sa rodičia stretávajú s obavami, že svojim správaním alebo požiadavkami môžu "dobabrať" detstvo a tým aj celý život svojho dieťaťa. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu viesť k tomu, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže navonok vyznieť ako strach z dieťaťa.
Príčiny rodičovských obáv
Spôsob, akým rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb. "Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami - nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie." Predstava o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty, však môže viesť k tomu, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze a tým prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.
Vplyv doby na výchovu
"Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy." Pojmy ako režim a disciplína začali nadobúdať negatívny význam a boli považované za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť zraniteľnú psychiku detí. Avšak, deti potrebujú v tejto slobode aj určité hranice.
Sloboda a hranice - nevyhnutná rovnováha
"Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali." Keď sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť pravidiel a vie, aké následky z jeho správania vyplynú, hranice mu poskytujú istotu a bezpečie. Naopak, bezhraničná sloboda môže viesť k tomu, že deti nadobudnú pocit, že majú právo na všetko, stávajú sa nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých a ich potreby.
"Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho." Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr spolu tvoria rovnováhu, ktorá umožňuje zdravý proces zrenia osobnosti.
Ako nastaviť hranice
Dieťaťu je potrebné ponechať priestor pre slobodu a samostatné objavovanie sveta, ale zároveň ho oboznámiť so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. "Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité - hranice, ktoré mu rodičia dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok." Zmysluplné hranice by mali byť aj pre dieťa pochopiteľné. Je potrebné vysvetliť mu, prečo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme, ako mu to môže uškodiť, alebo prečo má určitým spôsobom konať. Komunikácia je neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc. Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité jasne a vopred vysvetliť dieťaťu dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za ne zodpovednosť.
"Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe." Rodič by nemal dieťa fyzicky trestať ani naň kričať. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že pravidlá majú zmysel. Zároveň je dôležité dieťa odmeňovať a chváliť za úspechy, čím sa žiadané správanie posilní.
Učenie sa prispôsobovať
"Ide teda o učenie detí prispôsobovať sa? Do istej miery áno, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými." Nie je dobré, aby bolo dieťa príliš prispôsobivé alebo submisívne. Istá miera vzdoru je očakávaná a zdravá. V záujme vychovať z nich autonómne bytosti je potrebné podporovať ich v sebapresadzovaní, asertivite, sebaúcte, no zároveň rozvíjať rešpekt voči iným ľuďom. V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie alebo neuspokojenie svojej potreby, a že frustrácia sa dá prejaviť konštruktívnym spôsobom.
Najčastejšie chyby rodičov
Väčšina rodičov sa snaží dať svojim deťom to najlepšie spôsobom, aký poznajú. "Ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu." Príkladom môže byť rodič po rozvode, ktorý sa snaží dieťaťu vykompenzovať ťažkosti bezhraničnou slobodou, alebo prehnane úzkostlivý rodič, ktorý nadmerným dozorom vysiela signál nedôvery.
"Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu." Pri nejasných hraniciach môže dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Paradoxne, pri snahe dať deťom čo najväčšiu slobodu, sa nimi nechali sami zotročiť.
Kedy sa veci vymkli kontrole
Primerané testovanie hraníc dieťaťom sa vyznačuje sťažovaním sa, odfrkovaním, podráždením či podpichovaním. "Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory." Deti, ktoré tyranizujú, sa nezastavia pred ničím, kým nedostanú, čo chcú. Chýba im empatia a neváhajú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.
Zvládanie situácií na verejnosti
Keď sa dieťa hodí na verejnosti na zem, najlepšie je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj jeho úzkosti. "Nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať." Ak ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča vyhovieť požiadavke, je veľmi dôležité odolať nátlaku. Ak sa rodič podvolí, aby bol pokoj, dieťa sa naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť cieľ.
"Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia." Rodičia majú byť empatickí, ale zároveň predstavovať jasné hranice. "Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka." Ak dieťa pokračuje v žobronení alebo plači, je potrebné opustiť obchod. Aj keď sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi, je potrebné urobiť to, čo je dobré pre ich dieťa.
"Povedať svojim deťom „nie“ ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí." Skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života.
Je hnev môjho dieťaťa normálny? | Inštitút detskej mysle
Kedy požiadať o pomoc
Ak rodičia dlhodobo čelia tyranizovaniu zo strany svojich detí, najlepšie je začať od seba. "Je dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa." Často sa ukáže, že správanie detí má súvis s neistotou rodiča v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním.
"Výchova je založená na rodičovskom vzore. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa." Zásadnú rolu zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu a nebrať konfliktné vzťahy s deťmi ako niečo, za čo sa treba hanbiť. Odvážiť sa požiadať o pomoc je cestou k zmene.
tags: #dieta #si #musi #urobit #po #svojom