Vývin dieťaťa je fascinujúci proces plný zmien a pokrokov. V období okolo druhého roku života dochádza k významným posunom v správaní, ktoré môžu niekedy pripomínať správanie mladšieho dieťaťa. Je dôležité pochopiť, čo je v tomto veku prirodzené a kedy je potrebné venovať pozornosť možným problémom s vývinom alebo správaním.
Vývinové míľniky dvojročného dieťaťa
Vaše dieťatko rastie veľmi rýchlo a často sa zdá, akoby ste doma mali miniatúrnu verziu seba samého. Dieťa je stále plné energie, neposedné a neustále v pohybe. Začína však už získavať lepší pohľad na svet a jeho fungovanie. Rovnako sa lepšie orientuje a šikovnejšie narába s predmetmi, ktoré sú okolo neho. Rovnako sa môžu objaviť aj záchvaty hnevu, plaču a pod. Tieto záchvaty môžu rodičov zmiasť a prekvapiť, pretože z ich malého anjelika sa stane zo zlomku sekundy malý čertík. Práve toto obdobie býva začiatkom tzv. vzdorovitej fázy. Je to však fascinujúci vek, pretože dieťa sa mení priamo pred vašimi očami.
V tomto veku sa začína hrávať s inými deťmi, dokonca môže začať prejavovať náklonnosť k rodinným známym a príbuzným aj bez vyzvania. Zlepšuje sa jemná motorika a prejavuje sa to obľubou skladačiek, vkladačiek a ďalších hier. Dieťa začína viac a hlasnejšie vyjadrovať svoje želania a potreby. Nedokážeme od seba oddeliť jednotlivé oblasti a tie sú vzájomne prepojené - reč, motorika, socio-emocionalita, kognitívna zložka. Významným činiteľom, ktorý ovplyvňuje vývin dieťaťa, sú vzťahy, ktoré nadväzuje so svojím okolím. Práve schopnosť, ochota a množstvo vzťahov, ktoré dieťa nadviaže, sú ukazovateľom úrovne jeho vývinu. Tým, že si dieťa vytvára vzťahy s ostatnými, rozvíja sa aj jeho emocionálna inteligencia a empatia. Napodobňovaním správania rodičov sa prehlbujú jeho schopnosti a zručnosti. V tomto období sa už dokáže odlúčiť od svojich rodičov a byť aj s inými ľuďmi. Je to čas pre zaškolenie v materskej škole. Dieťa potrebuje širší kolektív a väčšiu „vzorku“ ľudí, s ktorými môže experimentovať.
Dvojročné dieťa je fascinované kľučkami a kľúčmi. Neustále sa usiluje otvárať a zatvárať dvere, preto dávajte pozor, aby vám dieťa neodišlo z bytu. Zlepšilo sa aj vyzliekanie, dieťa sa chce vyzliekať samo. Dokáže si dať dole čiapku z hlavy, vyzuť si topánky a ponožky. Vie sa napiť z hrnčeka tak, že ho drží za uško a položiť pohár na stôl bez rozliatia.
V tomto veku už dieťa rozpoznáva, že mu treba cikať alebo kakať a rodičov o tom informuje. Síce neskoro - v momente, keď už potrebu vykonáva, ale aj to sa ráta. Ak ste teda ešte nezačali, vo veku dvoch rokov môžete začať skúšať naučiť dieťa na nočník.
Dvojročné dieťa je tiež fascinované pohybom. Teší sa z pohybu a má veľa energie. Pohyb je preň hrou, zároveň sa aj vďaka nemu rozvíja hrubá a jemná motorika, dozrieva mozog dieťaťa a vyvíja sa osobnosť. Doprajte svojmu dieťaťu dostatok pohybových aktivít a hier. Koordinácia dieťaťa je už v dvoch rokoch lepšia, dieťa dokáže kopnúť loptu, alebo ju rodičovi hodiť. Zvládne tiež nosiť niečo v rukách a zároveň kráčať, pričom preň nie je problémom zmena smeru chôdze.
Dvojročné dieťa baví nielen pohyb, ale aj hra, pri ktorej používa svoje prsty. V tomto veku už dieťa opúšťa úchop dlaňou a v hlavnej úlohe vystupujú práve prsty. Preto dieťa zabavia, okrem iných, tiež hračky ako napríklad puzzle alebo mozaiky. Dvojročného drobca bavia rozličné stavebnice a lego, z ktorého môže niečo zaujímavé postaviť. Môžete ho zoznámiť aj s plastelínou, s vodovými alebo prstovými farbami a niečo si spolu namaľovať. Alebo dieťa hravou formou zapojte do domácich prác, ktoré potrebujete doma urobiť. V tomto veku ho zaujíma všetko a rado vás bude napodobňovať napríklad pri utieraní prachu.
Kedy začať uvažovať o poruchách správania?
Varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať: Extrémna agresivita: Opakované ubližovanie ostatným, či už fyzicky alebo slovne. Hyperaktivita a nepozornosť: Dieťa sa nedokáže sústrediť na ľahké úlohy, neustále je v pohybe. Sociálna izolácia: Vyhýbanie sa kontaktu s rovesníkmi a rodinou. Impulzívne správanie: Dieťa koná bez premyslenia, čo často vedie k problémom.
Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa. Lekár či psychológ vám pomôže diagnostikovať poruchy ako ADHD, autizmus alebo poruchy opozičného vzdoru (ODD).
Poruchy správania u detí predstavujú náročnú výzvu nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov a odborníkov. Ich prejavy môžu byť rôznorodé - od nepozornosti a impulzívneho konania, cez agresivitu, až po odmietanie komunikácie. Ako však spoznať, že ide o skutočný problém a nie iba o bežné detské huncútstva?
Najčastejšie príčiny porúch správania
Poruchy správania majú zložité príčiny, ktoré sú často kombináciou genetických, environmentálnych a psychologických faktorov:
Genetické faktory
Genetika môže hrať významnú úlohu v sklone k poruchám správania. Ak rodičia alebo blízki príbuzní mali nejaké ochorenie, ako sú ADHD alebo poruchy správania, dieťa môže zdediť určité predispozície. Tieto faktory nemusia nutne určovať budúci vývoj, ale zvyšujú riziko.
Traumatické zážitky
Udalosti ako strata rodiča, fyzické alebo emocionálne zanedbávanie, alebo často sa opakujúce konflikty v rodine môžu spôsobiť dlhodobú psychologickú záťaž na duševné zdravie dieťaťa. Tieto traumy môžu ovplyvniť schopnosť dieťaťa regulovať svoje emócie a správanie.
Poruchy v ranom vývoji
Problémy, ktoré vznikli počas tehotenstva, ako napríklad nedostatočná výživa matky alebo vystavenie toxickým látkam môžu ovplyvniť vývin mozgu. Podobne aj komplikácie pri pôrode, napríklad nedostatok kyslíka, ktoré malo bábätko po narodení môžu mať negatívny dopad na neurologický vývoj dieťaťa.
Zanedbané prostredie a výchova
Deti, ktoré vyrastajú v chaotickom prostredí bez jasných pravidiel a hraníc, môžu mať problémy so sebakontrolou a disciplínou. Rovnako dôležité je, aby deti mali pozitívne vzory, ktoré im ukazujú, ako riešiť konflikty a vyjadrovať emócie zdravým spôsobom.
Ako zvládnuť náročné správanie a emócie
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“... „reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“...“viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Tipy na zlepšenie správania detí
Stanovte jasné hranice: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva. Jasné pravidlá im dávajú pocit istoty. Buďte dôslední: Dodržiavanie pravidiel by malo byť pevné a jednotné. Dôsledky musia byť spravodlivé a predvídateľné. Chváľte úspechy: Pozitívne povzbudenie je často silnejšou motiváciou než kritika. Vyzdvihujte dobré správanie a ukážte, že si ho vážite. Venujte deťom čas: Spoločné chvíle - hranie, rozhovory alebo výlety - budujú pevné puto a posilňujú dôveru. Podporte ich pohodu: Ak dieťa čelí stresu alebo problémom s koncentráciou, môžu pomôcť vhodné doplnky výživy. Napríklad, produkty na zlepšenie koncentrácie alebo zvládanie stresu z lekárne Dr. Max môžu podporiť ich mentálnu pohodu.
Je úlohou rodiča pripraviť dieťa na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak máte podozrenie, že vaše dieťa by mohlo mať poruchu správania alebo učenia, prečítajte si minisériu článkov, ktorá vznikla v spolupráci so špeciálnou pedagogičkou PaedDr. Ildikó Kásaovou. Každý rodič je ochotný urobiť všetko pre to, aby sa jeho dieťa vyvíjalo správne. Najmä pri prvom dieťati však pri niektorých neobvyklých situáciách zvykneme preháňať, pretože sme v otázkach výchovy a vývoja detského organizmu nováčikovia.
V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Čo však tieto pojmy pre vás ako rodiča znamenajú? Čo všetko zahŕňa, ak má dieťa diagnostikovanú niektorú z nich? Aké sú ich prejavy a následky? Všetky tieto poruchy majú individuálny charakter a niektoré z nich môžu vzniknúť, ak má dieťa vrodenú dysfunkciu centrálnej nervovej sústavy. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne. Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny. Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí váš vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové” dieťa represívne opatrenia.
Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné.
Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna / dysfunkcia (ĽMD) môže byť geneticky podmienená (faktor dedičnosti) a príčiny sú tu neznáme (neurotické). Nevieme pri nich presne určiť, čo sa mohlo stať počas tehotenstva: či matka brala určité lieky, pila alkohol, fajčila alebo dokonca požívala omamné látky. Poruchy učenia môžu vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej choroby, ale aj po dlhej neprítomnosti žiaka v škole. Takisto bývajú prejavom školskej nezrelosti či dôsledkom rodinných alebo iných problémov, ktoré zapríčiňujú zameškanie školského učiva.
V pedagogike pracujem už viac ako 30 rokov. Začínala som ako predškolský pedagóg v materskej škole, no po dvadsiatich rokoch som sa rozhodla venovať školákom a žiakom s poruchami učenia a správania. Momentálne som zamestnaná na základnej škole v Bratislave ako učiteľka a špeciálna pedagogička. Pedagogickú profesiu beriem a cítim ako svoje životné poslanie, napĺňa ma energiou a láskou, môžem pomôcť tam kde to potrebujú.
Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom. Ale po druhom roku už existujú určité vývojové hranice, ktoré by nemali zostať bez povšimnutia. Niektoré deti začnú rozprávať v 18 mesiacoch, iné až v 2,5 roku. Niekto behá, iný opatrne chodí. Vývoj má svoje míľniky, ktoré signalizujú, že mozog a telo sa vyvíjajú správne. Najdôležitejšie je neporovnávať sa s ostatnými deťmi, ale sledovať vlastné dieťa v čase. Ak sa dieťa po 2. roku neprejavuje spôsobom, akým by malo podľa vývinových míľnikov, je vhodné kontaktovať odborníka. Začnite konzultáciou s pediatrom. Vyšetrenia sú prispôsobené veku dieťaťa a neinvazívne. Dieťa sa hrá, odborník pozoruje jeho správanie a schopnosti. Výsledkom môže byť buď upokojenie, že vývin je v poriadku, alebo odporúčanie na podporu vývinu (napr. logopédia, špeciálna pedagogika).
Dieťa nehovorí, ale všetko chápe. Nie vždy. Môže ísť o oneskorený rečový vývin, ktorý sa dá dobre stimulovať. Syn má 2 roky a nerozpráva ani mama. Nie je dôvod na paniku, ale určite je vhodné konzultovať s odborníkom. Máte právo vyhľadať ďalší odborný názor - psychológa, logopéda alebo špeciálneho pedagóga.
Včasná odborná pomoc dokáže zachytiť prípadný problém v rannom štádiu, kedy je práca s dieťaťom najefektívnejšia. Keď dieťa nerozpráva a problém sa zanedbá, nemusí už dobehnúť rovesníkov a ťažkosti môžu prerásť do problémov s učením v škole. Mnohé deti potrebujú len miernu podporu, aby sa „naštartovali“.
Konferencia: Vyvíjajúci sa mozog a sociálno – emocionálny vývin dieťaťa
Rozmaznanosť vs. prirodzené správanie
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy? Toto sú znaky, že áno.
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.
Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.
Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou:
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
Ako odučiť rozmaznanosť?
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.
Ako na to?
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
- Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje, moje“, nasmerujte jeho pozornosť na „naše“.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
tags: #dvojrocne #dieta #sa #sprava #ako #rocne