Katolícka cirkev dlhodobo a jednoznačne odsudzuje umelý potrat ako "ohavný zločin", ktorý predstavuje úkladnú vraždu nenarodeného dieťaťa. Toto stanovisko vychádza z presvedčenia, že život človeka začína počatím a má byť chránený od samého začiatku. Konferencia biskupov Slovenska (KBS) sa plne stotožňuje s týmto postojom a vyjadruje znepokojenie nad rozširovaním spektra prostriedkov na zabíjanie nenarodených detí, vrátane farmakologických potratových prípravkov.
Rímsky katechizmus nás poučuje: Ľudský život treba chrániť a rešpektovať bez akejkoľvek výnimky už od momentu počatia. U proroka Jeremiáša sa takto Boh prihovára človekovi: „Skôr, než som ťa utvoril v živote, poznal som ťa a skôr, než si vyšiel z lona, som ťa zasvätil“ (Jer 1,5). Boh je tvorcom života od prvého momentu, dokonca môžeme tvrdiť, že projekt pre túto ľudskú bytosť je v Božej mysli od večnosti, ako je Boh Večný. Podobne vyjadruje tajomstvo počatého života žalmista: „Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme“.
Už od prvého storočia Cirkev vyhlasovala mravné odsúdenie každého vyvolaného potratu. Tento postoj sa nezmenil a ostáva nezmeniteľným. Priamy potrat, to znamená zámerný a chcený, ako cieľ alebo prostriedok, je v ostrom protiklade s mravným zákonom. V apoštolskom spise Didache nachádzame mravnú normu: „Nezabiješ embryo potratom a nedáš zahynúť novorodencovi.“ Lebo Boh, Pán života zveril ľuďom vznešenú úlohu udržiavať život. To sa má uskutočňovať spôsobom, dôstojným človeka. Aj výslovná spolupráca na potrate je ťažkým hriechom. Cirkev stíha tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. “Ktokoľvek obstaráva potrat a dostaví sa následok, podlieha exkomunikácii už samým činom, (že sa tohto činu dopustil)” za podmienok, ktoré predpokladá cirkevné právo.
Cirkev nemá v úmysle takto zužovať oblasť milosrdenstva. „Neporušiteľné právo človeka musí uznávať a rešpektovať občianska spoločnosť i politická moc. Práva ľudskej bytosti nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a úž vôbec nie sú podriadené spoločnosti a štátu; patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné každému jednotlivcovi. Dostal ich od Stvoriteľa, od ktorého má svoj pôvod. “V tom momente, keď pozitívny zákon zbavuje celú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú by im malo priznať civilné zákonodarstvo, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom.
Keďže zárodok treba považovať za ľudskú bytosť už od počatia, treba ho chrániť v jeho nedotknuteľnosti, treba sa oň starať a liečiť ho ako každý iný život, pokiaľ na to stačia ľudské možnosti. Prenatálna diagnostika je mravne dovolená, “ak rešpektuje život a integritu embrya a ľudského zárodku a ak sa zameriava na jeho zachovanie a individuálne uzdravenie…Je v príkrom rozpore s prirodzeným zákonom, ak predpokladá ako následok možnosť potratu. “Pokusy zasahovať do chromozómového alebo genetického dedičného fondu nemajú terapeutický cieľ, ale sú namierené na produkciu selektovaných ľudských bytostí jednak podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených kvalít.
Historický pohľad na postoj Cirkvi
Hovorí sa medzi kňazmi a je to skutočne pravda, že tehotenstvo trvá deväť mesiacov, ale potrat celý život. Každá žena, ktorá mala túto bolestnú skúsenosť, to môže potvrdiť. Akcia modlitieb za nenarodené deti sa nezrodila v hlave kňazov ani rehoľníkov, ktorí nemusia vždy vedieť čo sú to starosti s malými deťmi, ale stoja za ňou rodičia, ktorí sami majú početné rodiny. Preto ich podporme v zápase o dobro.
Na stránkach Písma Sv. nachádzame Boží postoj k životu. Odpoveďou na našu úprimnú ľútosť je Božie milosrdenstvo. Potrat, presnejšie zabitie dieťaťa pod srdcom matky, je hriech proti piatemu prikázaniu Desatora. Aj v roku 1971, keď ste boli na potrate, tento trest už existoval a odpustenie bolo rezervované ordinárovi (CIC 1917, kán. 2350 § 1). Kňazi vedeli, čo to pre nich znamená. Domnievam sa, že okrem neistoty ohľadom odpustenia trestu váš problém spočíva aj vo výčitkách svedomia a tieto výčitky s rastúcim vekom azda rastú. Stáva sa, že s pribúdajúcimi rokmi ľudia viac riešia hriechy svojej mladosti. Možno je to aj váš prípad. Je to spoveď, v ktorej sa vyznáte už aj z odpustených hriechov. Spovedníka máte právo si slobodne vybrať. Tým nadobudnete morálnu istotu, že vám Pán Boh prostredníctvom služby Cirkvi odpustil aj hriech i trest za potrat. Všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo, ktoré neznamená, že niet hriechu, ale naopak, že hriech tu je a že Božie milosrdenstvo je odpoveďou na našu úprimnú ľútosť. Pokoj, ktorý dáva Kristus, spočíva v istote, že nás má rád. Je to spočinutie v priateľstve s ním. Je to pokoj, ktorý pramení v istote, že kto s Kristom žije a umiera, s ním vstane aj z mŕtvych, ako pripomína apoštol Pavol.
Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa totiž dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a neostýchal sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ (Acta Sanctorum 7, col. 392) Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci - sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku. To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou. Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. To, že cirkev v priebehu takmer dvoch tisícročí svojej existencie menila svoj postoj k umelému prerušeniu tehotenstva, nie je nič nečakané - žiadna inštitúcia na tejto planéte, a obzvlášť nie taká, ktorá dokázala úspešne pretrvať viac ako 1700 rokov, nie je monolit, ktorý by sa nevyvíjal a zostával nemenný. Cirkev a iné inštitúcie sa nám ako „nemenné“ môžu dnes javiť preto, že mnohé z prebiehajúcich zmien sú príliš pomalé nato, aby sme ich mohli vnímať počas jedného ľudského života.
Vývoj teologických a právnych postojov
V stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. To môže znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti. Aby sme si ozrejmili niektoré fakty predtým, než sa ponoríme do dejín kresťanských postojov k interrupciám, je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch.
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórii, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus). Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavali týchto kategórií, a tým priznávala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi. Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Ako sme videli vyššie, takáto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu.
Írsko so svojimi svätcami a sväticami vykonávajúcimi potraty predstavuje jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. V akej miere boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa britský historik Zubin Mistry sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Máme si z toho domyslieť, že ukončenie tehotenstva v iných kontextoch v stredoveku za potrat považované nebolo? Alebo sa takýchto prípadov, a tých musela byť väčšina, cirkevné nariadenia týkali v obmedzenej miere? Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti. Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov - záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od tých najzmierlivejších po tie najprísnejšie. Stúpenci konzervatívneho kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. No pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora.
Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom tohto dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením, ktoré prijal tento koncil, bola dogma o pápežskej neomylnosti. Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského. Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia. K vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom paradoxne prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencií spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvýkrát pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia priklonila k názoru o okamžitom oduševnení.
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Ak by sme mali stroj času a mohli by sme niektorého zo stredovekých teológov preniesť do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takéhoto cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda). Problémom by pre takéhoto cestovateľa v čase mohol predstavovať i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa. Stredoveká cirkev sa snažila vždy držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí.
Poznatky biológie sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od otca a matky. Aj preto je ľahké odmietnuť nevedecký argument zástancov práva na potrat vyjadrený heslom „moje telo - moja voľba“. Ale čo duša? Z historického hľadiska nemožno prehliadať, že ľudia v staroveku a stredoveku vnímali počiatok ľudského život inak. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti hľadali moment spojenia tela a duše. Našli ho pri prvom pohybe ľudského plodu v lone matky. A tejto teórii sa držali až do novoveku. Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou. Cieľom tohto textu je pozrieť sa do histórie a zodpovedať si niekoľko cirkevnoprávnych otázok. V čom spočíva závažnosť umelého potratu ako deliktu? Voči čomu či komu sa previnila žena, ktorá sa rozhodla podstúpiť umelý potrat? Je pravdivá výčitka, že návrhy na úplný zákaz umelého potratu nás vracajú do stredoveku?
V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Riziká farmakologického umelého potratu a pomoc ženám v núdzi
Cirkev poukazuje na to, že potratové tabletky, okrem usmrtenia a vypudenia počatého ľudského jedinca, môžu mať aj negatívne účinky na zdravie žien. Taktiež vyjadruje obavy z trendu používania týchto prípravkov v domácom prostredí bez dostatočného lekárskeho dohľadu, čo môže predstavovať vážne riziko pre zdravie a život žien. Cirkev nesúhlasí s argumentáciou, že farmakologický potrat je pre ženu psychicky šetrnejší.
Katolícka cirkev vyzýva na vytváranie prostredia priateľského k ženám, budúcim matkám a rodinám. Zároveň zdôrazňuje potrebu rozvíjať a sprístupňovať všetky formy účinnej, diskrétnej a dôstojnosť ženy rešpektujúcej pomoci, s ktorými môže žena v ťažkých situáciách počítať.
Ján Pavol II. v Evangelium vitae zdôrazňuje, že matka prežíva umelý potrat často dramaticky a bolestne. Rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nemusí vždy prameniť z egoistických dôvodov, ale môže byť motivované snahou chrániť dôležité dobrá, ako je zdravie alebo životná úroveň rodiny.
Praktické kroky nápravy a duchovná starostlivosť
Pre osoby, ktoré podstúpili potrat alebo sa na ňom podieľali, cirkev odporúča praktické kroky nápravy, ako napríklad:
- Dať dieťatku meno a pokrstiť ho krstom lásky.
- Odslúžiť svätú omšu na úmysel prijatia dieťaťa do nebeského kráľovstva.
- Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi.
- Zriecť sa zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom.
- Obrátiť sa, zmeniť život a často prijímať sviatosti.
- Vykonať duchovnú adopciu nenarodeného dieťaťa.
- Vykonať si púť s úmyslom odprosiť za svoj skutok.
- Modliť sa pred potratovými klinikami za ukončenie potratov.
- Zúčastniť sa duchovno-terapeutického programu Ráchelina vinica.
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, je zložitá a v teológii sa na ňu ponúkajú rôzne odpovede. Tradičné učenie cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória však nebola nikdy dogmaticky definovaná.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu.
VRÁTIL SLOVÁKOM DEJINY? Spomienky na prof. M. S. Ďuricu
V kontexte diskusie o zavedení farmakologického umelého potratu na Slovensku, je dôležité preskúmať postoj katolíckej cirkvi k tejto téme, ako aj k súvisiacim otázkam, ako je dedičný hriech a osud nepokrstených detí. Tento článok sa snaží poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, zohľadňujúc rôzne teologické, morálne a spoločenské aspekty.
Podpora žien a ich práv nesúvisí s propagáciou interrupcií. Usilujeme sa o Európu, v ktorej môžu ženy slobodne žiť svoje materstvo a vnímať ho ako dar nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť, a kde byť matkou nie je žiadnym obmedzením osobného, spoločenského a pracovného života. Potrat nemôže byť nikdy považovaný za základné právo. Právo na život je základným pilierom všetkých ostatných ľudských práv, s osobitným zreteľom na život tých najzraniteľnejších, najkrehkejších a bezbranných, ako je napríklad nenarodené dieťa v lone matky, migrant, starý človek či osoba so zdravotným znevýhodneným alebo chorobou. Cirkev bola v tomto učení vždy dôsledná, a „preto treba aj v našej dobe so všetkou silou a jasnosťou konštatovať, že táto obrana nenarodeného života je úzko spojená s obranou každého iného ľudského práva. Zahŕňa presvedčenie, že ľudská bytosť je vždy posvätná a nedotknuteľná, bez ohľadu na okolnosti a štádium jej vývoja. Ľudské bytosti sú samy osebe cieľom a nikdy nie prostriedkom na riešenie iných problémov. Keď toto presvedčenie zmizne, zaniknú aj pevné a trvalé základy na obranu ľudských práv, ktoré budú vždy podliehať meniacim sa rozmarom vládnucich mocností“ (Dokument Dignitas infinita o ľudskej dôstojnosti, Dikastérium pre náuku viery, apríl 2024; č. 10).
Európska únia musí rešpektovať rozmanitosť kultúr a tradícií svojich členských štátov, a tiež aj ich národné kompetencie. Charta základných práv EÚ nemôže zahŕňať práva, ktoré nie sú všeobecne uznané a ktoré vytvárajú rozpory. V európskom ani medzinárodnom práve neexistuje všeobecne uznané právo na umelý potrat, pričom spôsob, akým sa táto záležitosť rieši v ústavách a zákonoch členských štátov, sa značne líši.
V súčasnej spoločnosti sa často diskutuje o etických otázkach spojených so znásilnením, potratmi a umelým oplodnením. Katolícka cirkev má k týmto témam jasne definované stanovisko, ktoré vychádza z jej učenia o posvätnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty týchto otázok a na to, ako ich cirkev vníma.
Katolícka cirkev odmieta potrat ako vraždu a násilný čin. Cirkev učí, že život začína počatím a každá ľudská bytosť má právo na život od tohto momentu. Právo na život je základné ľudské právo, ktoré by malo byť absolútne rešpektované.
Hovorkyňou kampane Právo na život je Jana Tutková, ktorá zastupuje Centrum pre bioetickú reformu. Obsah i forma kampane boli vlastnou ideou organizátorov. Kampaň Právo na život sa začala v septembri 2007. Použili sme len obrázok z archívu amerického Centra pre bioetickú reformu a forma i obsah boli plne našou ideou. Ciele kampane sú: Interrupcia je násilný čin, ktorý zabíja. Človeka v etape prenatálneho vývoja, konkrétne v prvom trimestri. Kampaň má ambíciu, aby všetkým ľuďom boli sprostredkované dve posolstva: (1.) interrupcia je násilný čin, ktorý zabíja (2.) človeka v etape prenatálneho vývoja, konkrétne v prvom trimestri. Chceme mobilizovať ľudí k odporu voči takémuto bezpráviu, k angažovaniu sa za nastolenie spravodlivosti a za obnovenie úcty k životu. Zároveň naše bilboardy a plagáty majú navŕtavať svedomie ľudí, čo sa už veľmi dobre deje, prejavom čoho je v prvom momente hnev. Sme však presvedčení, že ten opadne a nad emóciami zvíťazí rozum, ktorý bude musieť uznať, že ide o zabitie malého človeka.
V prípade znásilnenia cirkev chápe ťažkú situáciu ženy, ale napriek tomu odmieta potrat ako riešenie. Namiesto toho cirkev ponúka pomoc a podporu tehotným ženám v ťažkých situáciách prostredníctvom rôznych organizácií a poradní. Potrat je vždy vražda. „Chcel by som pochopiť zúfalstvo dievčaťa, ale tiež viem, že je zlé zničiť ľudský život, aby sa tento problém vyriešil,“ povedal František a položil rečnícku otázku: „Je prijateľné najať plateného vraha na zničenie ľudského života?“ Pápež sa vrátil k prípadu znásilneného dievčaťa a rozhodne vyhlásil: „Nemôžete ju ani vyhodiť na ulicu. Vďaka Bohu, v posledných 10 alebo 15 rokoch veľmi vzrástla citlivosť na takéto prípady osamelých dievčat, ktoré budú matkami.“ „Nemôžete ju ani vyhodiť na ulicu. Vďaka Bohu, v posledných 10 alebo 15 rokoch veľmi vzrástla citlivosť na takéto prípady osamelých dievčat, ktoré budú matkami.“ Pápež poznamenal, že v tom čase sa výrazne rozvinuli aktivity, vďaka ktorým mali možnosť byť sprevádzané a zdôrazňovala sa ich dôstojnosť.
Cirkev má tiež výhrady voči niektorým formám umelého oplodnenia. IVF či FIVET (fertilization in vitro and embryo transfer) je pojem zaužívaný na označenie umelého oplodnenia. Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie takých techník spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí. Ešte dnes to zvyčajne u ženy predpokladá hyperovuláciu: odoberajú a oplodnia sa viaceré vajíčka a potom ich udržiavajú in vitro počas niekoľkých dní.
Cirkev nebráni manželom mať deti a ani nikdy nebránila. Ba naopak, vždy zdôrazňovala - a i dnes, keď to nie je práve populárny názor, zdôrazňuje, že manželský akt má mať vždy plodivý a spojivý charakter. Plodivý v zmysle toho, že sa nebráni umelými metódami (prezervatív, antikoncepcia, vnútromaternicové teliesko) potenciálnemu počatiu života, a spojivý v zmysle úplný (muž vždy vyvrcholí v pošve ženy). Druhá otázka sa týka práva na dieťaťa. Všetci vieme, že existujú určité práva dieťaťa, ale právo na dieťa? Dieťa je Boží dar, nie právo. I vedci zaoberajúci sa reprodukciou môžu potvrdiť, že sa stáva, že hoci majú k dispozícii dokonalú spermiu a dokonalé vajíčko, k oplodneniu skrátka nedôjde, život sa nezačne. Hoci sa veda dokáže „hrať na Boha“ v otázka plodenia života, stále je to dotyk Stvoriteľa, ktorý určuje, či sa bunky začnú, alebo nezačnú deliť.
Pre jednoduchšie pochopenie kontextu týchto problémov v praxi budeme používať fiktívny manželský pár - Adama a Evu. Adam a Eva sú manželmi viac ako desať rokov. Túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť prirodzeným spôsobom. Gynekológ ich pošle na štandardné vyšetrenia, ktoré však ukazujú, že všetko je v poriadku. V dobrej viere im gynekológ odporučí nejaké „Centrum asistovanej reprodukcie“, kde im „pomôžu“ vyriešiť tento ich problém. Adam a Eva sú však veriaci katolíci, ktorí vedia, že Cirkev s takýmto riešením nesúhlasí, no nevedia prečo a ani to, či sa im vlastne ponúka nejaká alternatíva okrem bezdetnosti a adopcie.
Cirkev podporuje prirodzené metódy plánovania rodičovstva a NaPro technológiu, ktorá sa zameriava na liečbu neplodnosti a obnovenie prirodzenej plodnosti páru. NaPro technológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov.
Teologická komisia - Subkomisia pre bioetiku KBS (TK-SpB KBS) sa na svojom zasadnutí dňa 6.11.1999 v Bratislave zaoberala otázkami, ktoré priniesli niektoré informačné materiály a vyhlásenia zainteresovaných odborných pracovníkov v slovenských médiách v súvislosti s otvorením komerčného Centra asistovanej reprodukcie v Bratislave. 1. Metódy umelého oplodnenia u človeka, ktoré nahrádzajú prirodzený manželský styk, neprípustne manipulujú s počatým ľudským zárodkom, alebo vnesením cudzích pohlavných buniek (získaných od darcu/darkyne) narušujú výlučnosť manželského zväzku v oblasti plodenia, zásadne odporujú dôstojnosti manželov, počatého dieťaťa i skutočnému dobru manželstva a rodiny. Preto sú z mravného hľadiska pochybené a celkom neprípustné. 2. Komisia upozorňuje na neprípustne vysokú morálnu "cenu" počatia a narodenia dieťaťa pomocou metód umelého oplodnenia, ktoré akoby výlučne chceli slúžiť novému životu. V skutočnosti narodenie jedného "dieťaťa zo skúmavky" je zvyčajne spojené s predchádzajúcou alebo nasledujúcou smrťou niekoľkých, až niekoľko desiatok ľudských zárodkov. Ide o tie, ktoré sú vyradené ako menejcenné pracovníkmi vykonávajúcimi umelé oplodnenie, alebo vystavené rizikám metód ich prenosu do maternice v podmienkach vzdialených od fyziologických, o tie, ktoré sú potratené umelým potratom pri viacplodovej ťarchavosti (tzv. redukcia embryí). 3. Komisia považuje tvrdenia o údajne pozitívnom vplyve zavedenia umelých metód reprodukcie na zlý demografický vývoj a ubúdanie obyvateľstva Slovenska za vedecky a odborne nepodložené, nezmyselné, ba až hraničiace s cynizmom. V roku 1998 to bolo viac než 20.000 nenarodených detí. Ak by sme k nim prirátali detské obete metód "abortívnej" tzv. 4. Komisia upozorňuje na neprípustný posun v chápaní základných pojmov, ktoré prináša uplatnenie metód umelého oplodnenia človeka. Ide o pojmy ako otec - matka, syn - dcéra, súrodenec, pokrvný/í príbuzný/í a ďalšie, na ktorých je od stáročí založená existencia a fungovanie ľudskej spoločnosti. Dieťa počaté v skúmavke "na objednávku" rodičov sa už nechápe ako dar, ale ako akýsi druh tovaru, ktorý má uspokojiť ich potreby a nároky. Tieto nároky sa môžu raz týkať aj vlastností budúceho "dieťaťa zo skúmavky", počnúc napríklad jeho pohlavím alebo inteligenciou. 5. oblasť zdravotnej starostlivosti. 6. Komisia chce zdôrazniť, že Cirkev má mimoriadny záujem a starosť o problémy i utrpenie manželov, ktorých vzájomná láska nenachádza prirodzené naplnenie v počatí a narodení dieťaťa. Túžba po dieťati je zaiste mravne dobrá a chvályhodná. Nezakladá však automaticky akési "právo na dieťa". Komisia pripomína, že v krajinách s rozvinutým zdravotníctvom sú manželom k dispozícii viaceré lekárske metódy, ktoré nemajú morálne nedostatky spomínaných metód umelého oplodnenia v skúmavke. Komisia vyzýva zodpovedných štátnych činiteľov, najmä Ministerstvo zdravotníctva SR, ako aj kresťanských lekárov a vedeckých pracovníkov, aby napomohli zavedenie takýchto metód do liečebno-preventívnej praxe na Slovensku. 7. Komisia vyzýva kresťanských lekárov a zdravotníckych pracovníkov, ako aj kňazov a duchovné osoby zodpovedné‚ za pastoračnú starostlivosť a formáciu, aby si dôkladne osvojili učenie Cirkvi vo veci rešpektovania dôstojnosti a ochrany ľudského života od počatia a uvádzali ho v rozsahu svojej pôsobnosti do konkrétneho praktického života. S touto povinnosťou kresťanov, zvlášť odborníkov a kresťanských intelektuálov, súvisí aj potreba odborne a ľudsky hodnotne prezentovať a vysvetľovať morálne stanoviská Cirkvi vo verejnosti, zvlášť v médiách masovej komunikácie. Ide o pozvanie ku konkrétnemu, odvážnemu a láskyplnému ohlasovaniu "Evanjelia života", ktoré je dobrou zvesťou o Božej láske, dobrote a starostlivosti pre všetkých ľudí dobrej vôle na prahu 3. tisícročia.
tags: #kedy #cirkev #pripusta #potrat