Život sa začína počatím. Ľudský život vznikne v okamihu, keď sa spojí dvadsaťtri chromozómov otca s dvadsiatimi tromi chromozómami matky, čiže v okamihu, keď mužská spermia prenikne do ženského vajíčka. Spojením jadier vznikne nová bunka. Tá obsahuje všetky informácie pre každý detail ľudského vývoja - pohlavie dieťaťa, farbu vlasov, očí, výšku, stavbu tela a iné. Nová ľudská bytosť putuje po oplodnení šesť dní vajíčkovodom do maternice a za ten čas vysiela do svojej kolísky špeciálne hormonálne látky, aby sa maternica pripravila na jeho prijatie. Druhý týždeň sa oplodnené vajíčko ponára do sliznice maternice, až sa celkom uhniezdi v stene maternice. V treťom týždni sa vytvárajú orgány, predovšetkým srdce a nervový systém. Na dvadsiaty prvý deň už bije srdiečko začína fungovať srdcovo cievny aparát, aby sa mohla naplno začať látková výmena. Prenatálne obdobie trvá približne deväť mesiacov vnútromaternicového života. Je to obdobie obrovského vývinového tempa, kedy sa z oplodneného vajíčka rozmeru 0,1 až 0,3 milimetrov na začiatku obdobia vyvinie ľudský jedinec so všetkými telesnými časťami veľkosti približne 50 centimetrov.
Z hľadiska telesného vývinu delíme prenatálne obdobie na tri etapy. Prvou je obdobie zárodku. Trvá prvé dva týždne po oplodnení a je charakterizované neustálym delením a množením buniek. Už v tomto čase sa kladú základy centrálnej nervovej sústavy. Druhým obdobím je obdobie embrya. Je to tretí až desiaty týždeň vnútromaternicového vývinu. Dochádza k opätovnému deleniu ako aj diferenciácií buniek, ktoré kladú základy orgánov. Tvoria sa základy pre sluchový a zrakový orgán, obličky, pečeň, srdce, tráviaci trakt, začínajú sa tvoriť končatiny. Na konci obdobia má plod cca dvadsať päť centimetrov. Poslednou etapou je obdobie plodu. Trvá od jedenásteho až po štyridsiaty druhý týždeň. Dokončuje sa stavba celého tela a jednotlivých organov, nervovej sústavy. Po šiestom týždni prenatálneho vývinu je plod schopný samostatného života v špecifických podmienkach. Motorický vývin môžeme pozorovať už na konci druhého mesiaca a to ako reakcie plodu v podobe drobných zášklbov, jemných kontrakcií. Počiatkom tretieho mesiaca plod spontánne pohybuje končatinami, otáča hlavičku, mrašti čelo, otvára a zatvára ústa, objavujú sa náznaky úchopových pohybov, hoci matka ešte pohyby dieťaťa nevníma. Plod reaguje pohybom na umelé podráždenie (dotyk vlasu).
V štvrtom mesiaci sa začínajú objavovať špecifické reakcie na určité podnety, napríklad podráždenie viečka nevedie k nediferencovanému pohybu celého tela, ale k žmurknutiu. Podráždenie pier vyvoláva sacie pohyby. Od štvrtého mesiaca až do konca tehotenstva reaguje dieťa kopaním, ktoré matka registruje, a to aj na podnety prichádzajúce k nemu spolu s krvou matky, ako aj na podnety namierené na povrch brucha matky, napríklad jeho tlačenie alebo uštipnutie. Týmito pohybmi vyjadruje stav spokojnosti alebo nepohody. V prenatálnom vývine je charakteristický aj vývin kognitívnych funkcií. - od štvrtého mesiaca dokazujú reakcie plodu, že jeho zmyslové analyzátory sú citlivé, aktivujú sa pri pôsobení príslušných podnetov a vyvolávajú pohybové reakcie plodu. Plod reaguje na dotykové podnety, a je citlivý i na teplo, chlad, tlak, bolesť. Od tretieho až štvrtého mesiaca je dieťa citlivé na svetlo (vizuálne podnety).
Ak osvetlíme brucho matky intenzívnym zdrojom svetla, dieťa reaguje otočením hlavy, alebo kopaním. V piatom až šiestom mesiaci reaguje na celý rad zvukových podnetov, čoskoro na to začína odlišovať ľudskú reč od iných zvukov a ku koncu tehotenstva s veľkou pravdepodobnosťou rozlišuje i hlas svojej matky a jeho rozličné emocionálne odtiene. Najhlasnejší zvuk, ktorý počuje, je škvŕkanie v bruchu matky, najvýznamnejší zvuk je tlkot srdca matky, ktorý, ak je pravidelný, je pre dieťa symbolom bezpečia, istoty. Zistilo sa, že dieťa reaguje na rozličné hudobné žánre. Hudba Mozarta a Vivaldiho vedie k uspokojeniu, hudba Brahmsa a Beethowena vyvoláva rozrušenie, prudké kopanie.
V šiestom mesiaci zisťujeme i citlivosť na podnety chuťové, citlivosť chuťového analyzátora. Experimenty ukázali, že pridanie sladidla do plodovej vody vyvoláva zdvojnásobenie rytmu prehĺtania, pridaním jódového oleja zníži rýchlosť prehĺtania a vyvolá mraštenie tváre dieťaťa. - Podnety, ktoré prichádzajú k dieťaťu plod ďalej spracúva a dokáže si ich aspoň krátkodobo pamätať. Prvé znaky pamäťových stôp sa pravdepodobne utvárajú v siedmom až deviatom mesiaci. O skutočnosti, že plod disponuje pamäťou, sa ale v psychológií vedú značné spory.
Extrémne názory niektorých bádateľov hovoria, že plod ma schopnosť pamätať si prakticky všetky udalosti vnútromaternicového vývinu. Tvrdenia niektorých bádateľov sa opierajú o výpovede dospelých, ktorí v stave hypnózy vypovedajú o svojich zážitkoch z prenatálneho obdobia. V hypnóze dokázal opísať svoj vnútromaternicový vývin, až sa dostal k siedmemu mesiacu, kedy začal aktuálne prežívať úzkosť, strach, horúčavu. Uvedenú a podobné výpovede môžeme zatiaľ považovať za špekulatívne, ale za dokázanú považujeme skutočnosť, že plod si aspoň krátkodobo pamätá určité javy. Experimentálne boli napríklad u skupiny šestnástich plodov vytvorené nové, naučené podmienené reakcie na vibrácie. V tomto experimente provokovali najskôr reakciu kopania podnetmi, ktoré túto reakciu spontánne vyvolávajú, napríklad aplikáciou silného hluku v blízkosti plodu. Silný hluk spojili neskôr s vibráciou, veľmi jemným zvukom, ktorý sám o sebe reakcie nevyvolal. Po veľkom počte opakovaní reagovali nenarodené deti kopaním, čo svedčí o vytvorení nového podmieneného spojenia v mozgovej kôre, teda učení.
Už v prenatálnom období získava jedinec schopnosť sociálnej interakcie, a to, samozrejme so svojou matkou. Medzi matkou a plodom vzniká aktívny kontakt, ktorý Verny (1993) nazýva vnútromaternicová väzba. Pomocou tejto väzby dochádza k prepojeniu a zladeniu rytmov a odpovedí, a táto väzba, ak bola dobre vybudovaná, pokračuje prirodzene i po narodení dieťaťa. Bonding - puto tvoriace sa medzi matkou a dieťaťom, je nielen veľmi cennou a emotívnou skúsenosťou pre matku, ale jeho podstata spočíva práve vo včasnom vytváraní vzťahu matka-dieťa. Prvá fáza bondingu sa spravidla deje formou „telo na telo“, kedy sa bábätko kladie, za pokojných podmienok a prítmia, na matkinu hruď bezprostredne po narodení.
Ďalšie fázy sa ideálne odohrávajú ešte počas hospitalizácie matky v nemocnici a pokračujú v domácom prostredí. Počas bondingu dieťa postupne nadväzuje očný kontakt a vníma matkino jemné a citlivé prihováranie sa. Ide zároveň o prvú formu komunikácie dieťaťa s jednou z najdôležitejších osôb v jeho živote. Bonding predstavuje mnoho výhod, ako pre bábätko, tak aj pre matku. Po úspešnom vykonaní prvej fázy bondingu a následnom pokračovaní v ďalšom dotyku s dieťaťom sa preukázalo, že takto pripútané deti sú pokojnejšie, odolnejšie, menej plačú, samé sa prisajú a lepšie sa adaptujú na prostredie. U matiek to môže viesť k upokojeniu po pôrode, k lepšiemu vyrovnaniu sa s popôrodnými bolesťami a lepšiemu zvládaniu regenerácie, tiež pôsobí ako protektívny faktor pred rozvojom popôrodnej depresie a uľahčuje prijatie roly matky a zmien s tým spojených.
Uvedomujeme si, že nie každý pôrod prebehne bez komplikácií a priamy kontakt matky s dieťaťom bezprostredne po jeho narodení nie je vždy možný. To však znamená, že hoci prvá fáza nie je úspešná, je vždy na prvom mieste zdravie dieťaťa a matky, ako základ pre tvorbu vzťahovej väzby. Ak sa matka cíti pripravená a rovnako cíti podporu od okolia a personálu pôrodnice, je možné začať s bondingom hneď, ako to bude možné. Ak z akýchkoľvek dôvodov neprebehne kontakt „koža na kožu“ medzi matkou a dieťaťom hneď po narodení, môže takýto kontakt „zastúpiť“ otec v kombinácii s kŕmením dieťaťa z fľaše.
Téma bondingu je veľmi široká a nesmierne dôležitá. V našich končinách sa však stále nerešpektuje táto základná podmienka pre tvorbu zdravého vzťahu. Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú. Cieľom tohto článku je identifikovať a pochopiť najčastejšie komunikačné prekážky medzi rodičom a dieťaťom, poukázať na ich príčiny a ponúknuť riešenia, ako ich prekonať.
1. Konštruktívna kritika a ďalšie komunikačné bariéry
Konštruktívna kritika je poskytnutie spätnej väzby, ktorá môže byť pre dieťa užitočná a motivujúca. Záleží však na tom, ako je formulovaná, akým spôsobom je vyjadrená a či je objektívna. Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Neverí v silu osobnej skúsenosti a vnútornej motivácie dieťaťa, z ktorej by mohlo dieťa rásť a napredovať. Domnieva sa, že kritika dieťa posúva vpred. Opak je však pravdou. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť. Príklad: „Asi som si to mal urobiť sám. Pozri ako to vyzerá.
Ďalšími komunikačnými bariérami, ktoré patria do kategórie posudzovania, sú prezývky a nálepky. Nálepkovanie je sociálno-psychologický a komunikačný jav, pri ktorom niekomu priradíme zjednodušený, často stereotypný pojem alebo výraz, tzv. „nálepku“. Táto nálepka potom ovplyvňuje, ako danú osobu vnímame a ako s ňou zaobchádzame. Príklad: „Ty si taký lenivec!“ alebo „No, jasné. Nálepkovanie môže ovplyvniť správanie dieťaťa. Ak je dieťa napríklad často označované za zlé, sebecké alebo klamára, môže sa takým aj stať.
3. Pochvala je vo všeobecnosti považovaná za užitočnú. Rodič môže pochvalou u dieťaťa posilniť žiaduce správanie, oceniť výkon či uznať pozitívne vlastnosti. Pochvala je forma spätnej väzby, ktorá podporuje sebadôveru, sebaúctu a rozvíja motiváciu. Posilňuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Pochvala by však mala byť úprimná a konkrétna. Aj pochvala má svoje riziká a to v prípadoch, keď je príliš častá alebo manipulatívna.
4. Príkazy sú súčasťou rodičovskej komunikácie, najmä v situáciách, kde je potrebné jasne zadať úlohu, zabezpečiť poriadok alebo dosiahnuť cieľ. Ich účinnosť závisí od spôsobu podania. Ak sú však vyslovené necitlivo, nátlakovo alebo nemajú zmysel, sú vnímané negatívne. Autoritatívne príkazy prehlbujú pocit nerovnosti, podradenosti a rodič by mal vedieť, že môžu u dieťaťa vyvolať odpor, hnev či protest, a to najmä v dospievajúcom veku.
2. Rôzne formy spätného kontaktu a dôležité princípy
5. Hrozby rodičov sú formou negatívnej komunikácie, pri ktorej rodič vyjadruje sankciu alebo trest, ktorý nastane, ak dieťa nesplní určitú požiadavku alebo sa nezačne správať žiaducim spôsobom. Počítanie do troch niekedy funguje, no často vyvoláva strach a narušenie dôvery. Namiesto hrozieb je vhodné stanoviť hranice alebo viesť dialóg a nechať dieťa niesť prirodzné alebo logické dôsledky.
6. Moralizovanie by sa dalo charakterizovať ako poúčanie. Rodičovské moralizovanie je spôsob komunikácie, pri ktorom rodič dieťaťu opakovane vysvetľuje, čo je správne a čo nie, často s dôrazom na morálne normy. Mäkké vedenie dialógom a modelovaním vlastného správania je efektívnejšie než jednostranné varovanie. Potrebné je dovoliť dieťaťu vyučiť sa z vlastných skúseností a poskytnúť mu podporu a dôveru.
7. Keď rodič kladie dieťaťu priveľa otázok, hoci často s dobrým úmyslom, môže to mať nepriaznivé dôsledky. Niektoré deti, najmä mladšie, nedokážu reagovať rýchlo alebo presne, čo vedie k úzkosti alebo uzatváraniu. Dieťa potrebuje najprv ticho a telo spojiť s pocitom bezpečia, než očakávať rozsiahle odpovede. Je dôležité klásť otázky s aktívnym načúvaním a časom na spracovanie emócií.
8. Rodičia dávajú deťom rady za účelom usmernenia, často z ich skúseností a hodnôt. Rady môžu byť cenné, ak sú ponúkané s rešpektom, načasované a podporujúce samostatnosť dieťaťa. Príliš časté rady môžu dieťaťa viesť k pocitu, že rodič mu neverí, že si dokáže poradiť samo.
9. Rodičia sa v rozhovore s deťmi odkláňajú od témy z rôznych dôvodov. Mnohí rodičia nie sú vedení k otvorenej komunikácii a môžu cítiť neistotu či hanbu hovoriť o citlivých témach. Cieľom je naučiť dieťa vyrovnať sa so strachom, stratou či smútkom a podporiť otvorenú komunikáciu aj v zložitých situáciách.
10. Bagatelizovanie a zľahčovanie zo strany rodičov sú spôsoby, ktorými minimalizujú pocity a potreby detí. Takéto správanie môže viesť k emocionálnemu zanedbávaniu. Niekedy rodičia zľahčujú problémy dieťaťa, aby ho posilnili vo vôli, no dieťa sa môže cítiť nepochopené alebo menejcenné.
3. Pozornosť, vibrácie vzťahovej väzby a vplyv na rozvoj
Nedostatok pozornosti rodiča môže mať výrazne negatívne dopady na vývin dieťaťa, jeho emočné prežívanie a kvalitu vzťahu rodič-dieťa. Komunikácia nie je len o slovách, ale aj o vnímaní, záujme a reakciách rodiča. Aktívne počúvajte, prejavujte záujem o to, čo je podstatné pre dieťa a venujte mu plnú pozornosť. Buďte otvorení a úprimní, používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie, a hovorte pravdu. Rešpektujte dieťa, zostaňte pokojní a vytvorte bezpečný priestor pre jeho vyjadrenie bez strachu z trestu.
V rámci vedeckých poznatkov predstavuje ústredný obraz magnetickej rezonancie, ktorý ukazuje silné spojenie medzi matkou a dieťaťom. Spomínaná štúdia podtrhuje, že mozog dieťaťa potrebuje mamu; matka formuje mozog dieťaťa už od samotného narodenia a počas ďalších mesiacov. Myšlienka, že "matka a dieťa sú silným symbolom lásky a nevinnosti, krásy a plodnosti", rezonuje v pohľade neurovedcov.
Digitálna demencia: Čo s tebou robia krátke videá
tags: #komunikacia #matka #a #dieta