Všetky historické epochy sa ženy bránili nechtanému otehotneniu. Stredovek nebol výnimkou a jeho pohľad na potrat bol formovaný predovšetkým kresťanským učením a spoločenskými normami tej doby. Etická stránka umelého prerušenia tehotenstva je dodnes predmetom mnohých horúcich diskusií. Zastáncovia potratov pritom obvykle obviňujú ich odporcov zo zastaraného, stredovekého myslenia. Naskytá sa otázka, ako sa stredovek vlastne k potratom staval.
Stredoveké myslenie samozrejme vychádzalo z kresťanského učenia, je však vhodné si uvedomiť, že kresťanské učenie nebolo nikdy celkom jednotné. Jednotliví myslitelia sa síce zhodovali v názore, že ľudská bytosť sa skladá zo smrteľného tela a božskej duše, nemali však jasno v otázke, kedy presne sa duša k telu pripája: či sa tak deje priamo v okamihu počatia, alebo až v určitej fáze vývoja plodu. Postupom času prevládol názor, že duša vstupuje do tela 40 dní od počatia. To bolo veľmi dôležité pre posudzovanie prípadov, kedy sa žena pokúsila plod zo svojho tela „vyhnať“.
Dôvody pre potrat v stredoveku
Ženy sa v stredoveku rozhodovali pre potraty z rôznych dôvodov. Často išlo o ekonomické ťažkosti - ďalšie dieťa by mohlo znamenať neúnosnú finančnú záťaž. Nezriedka sa k potratom uchyľovali aj slobodné ženy, ktoré nechceli čeliť stigmatizácii a vylúčeniu zo spoločnosti. Slobodné ženy otehotneli často v dôsledku milostných afér, znásilnenia alebo predmanželského sexu. V konzervatívnej stredovekej spoločnosti bolo tehotenstvo mimo manželstva obrovskou hanbou, ktorá mohla žene zničiť život. Nechtané počatie bolo v časoch neexistujúcej antikoncepcie palčivým problémom hlavne pre nevydaté ženy a dievčatá. Nemanželské dieťa znamenalo nielen hanbu, ale často aj vyhnanie z mesta.
Potraty u šľachty a chudiny sa líšili nielen v dôvodoch, ale aj v spôsoboch a následkoch. Šľachtičny mali lepší prístup k lekárskej starostlivosti a znalým osobám, ktoré mohli potraty vykonať bezpečnejšie. Takisto mali väčšie možnosti skryť svoju situáciu a vyhnúť sa verejnému zahanbeniu. Naopak, chudobné ženy často nemali inú možnosť, než sa uchyľovať k rizikovým a nebezpečným metódam. Boli viac vystavené zdravotným rizikám a sociálnemu vylúčeniu. Nemali prostriedky na diskrétnu lekársku pomoc a boli viac závislé na neoficiálnych a život ohrozujúcich metódach potratov.
Metódy a riziká
V stredoveku boli metódy potratov často primitívne a nebezpečné. Medzi používané techniky patrilo podávanie bylinných prípravkov s abortívnymi účinkami, ako boli napríklad výťažky z rutu, bolehlavu, borievky alebo lipkavca. Tieto byliny mali silné účinky na ženský organizmus, ale neboli vždy účinné a mohli spôsobiť vážne zdravotné komplikácie. Niektoré z týchto bylín mali toxické vlastnosti, ktoré mohli viesť k otrave a smrti. Ďalšia metóda zahŕňala mechanické zásahy do maternice. Tieto zákroky boli extrémne rizikové a často viedli k infekciám, krvácaniu alebo smrti ženy. Používali sa rôzne nástroje, ako sú ostré hroty, dlhé ihly alebo tyče, ktorými sa zasahovalo do krčka maternice a plod sa doslova vyrval z tela. Existovali aj metódy, ktoré sa spoliehali na fyzickú námahu a stres. Niektoré ženy sa snažili vyvolať potrat skákaním z veľkej výšky, ťažkou fyzickou prácou alebo inými aktivitami, ktoré mali cieľ spôsobiť dostatočný šok pre telo.
Potraty boli vykonávané rôznymi osobami, často to boli liečiteľky alebo pôrodné baby, ktoré mali znalosti o bylinných prípravkoch a ženskej anatómii. V mestách mohli potraty vykonávať aj niektorí lekári, ale často to bolo nelegálne a neoficiálne. Vo vidieckych oblastiach a menších komunitách sa ženy často obracali na skúsenejšie ženy, ktoré mali povesť znalých liečiteliek. Potraty v stredoveku boli extrémne rizikové. Kvôli nedostatočnej lekárskej starostlivosti a hygiene často dochádzalo k vážnym zdravotným komplikáciám, ktoré mohli viesť až k úmrtiu ženy. Ak žena prežila, mohla trpieť dlhodobými zdravotnými následkami, ako bola neplodnosť alebo chronické bolesti.
Tresty za potrat
Pre verejnosť bol potrat to isté ako vražda, a tak bola žena väčšinou popravená. Stredoveká spoločnosť mala prísne tresty pre ženy, ktoré podstúpili potrat, a pre tie, ktoré im pomáhali. Tresty sa líšili v závislosti od regiónu a obdobia, ale všeobecne boli veľmi tvrdé. V niektorých prípadoch mohla žena čeliť verejnému zahanbeniu, fyzickým trestom alebo dokonca trestu smrti. Aj keď dieťa vzišlo zo znásilnenia, potrat bol podľa cirkvi stále vražda, preto bol trest zaň často upálenie alebo sťatie hlavy.
Ak bolo jej tajomstvo vyzradené, čakali ju kruté následky. V niektorých prípadoch sa trestalo aj za nedostatočne preukázanú infanticídu alebo za púhy pokus o potrat zahrabaním zaživa a prebodnutím srdca kolom. Tresty sa pohybovali od zahrabania zaživa a prebodnutia srdca kolom po milosrdnejšie sťatie mečom. Všetko ale záležalo na danej dobe a rozhodnutí miestnej vrchnosti. V najľahších prípadoch sa trest za potrat mohol rovnať „len“ potupnému vyhnaniu z mesta. Ani hrozba trestu smrti však ženy a dievčatá neodradila od pokusov zbaviť sa nechtaného plodu.
Nezriedka sa k potratom uchyľovali aj svobodné ženy, ktoré nechteli čeliť stigmatizácii a vylúčeniu zo spoločnosti. Stredoveké súdy nerozlišovali medzi vyhnaním plodu a vraždou novorodenca. Za vyvolanie potratu hrozilo žene zahrabanie zaživa a prebodnutie srdca kolom. Tvrdé postihy čakali aj osoby, ktoré jej pri čine asistovali či radili.
Polehčujúce okolnosti a právne normy
Na rozdiel od stredoveku pripúšťala novoveká legislatíva polehčujúce okolnosti. Tie vyplývali z neúčinnosti prostriedku, ktorý mal potrat vyvolať, z absencie zlého úmyslu alebo z nevedomosti previnilej. Svoju rolu hral aj stupeň zrelosti plodu. Ak išlo o plod, ktorý ešte „nemal dušu“, jednalo sa taktiež o polehčujúcu okolnosť. A hoci jednotný úzus neexistoval, väčšina teológov a lekárov sa zhodovala, že k „oduševneniu plodu“ dochádza medzi tridsiatym piatym a štyridsiatym piatym dňom od počatia. Všetko ale záležalo na danej dobe a rozhodnutí miestnej vrchnosti.
Rovnako ako nebol jednotný názor na oduševnenie plodu, nebolo jednotné ani uplatňovanie zákonných noriem postihujúcich potrat. Bolo bežné, že sa na jednom panstve trestalo aj za nedostatočne preukázanú infanticídu alebo za púhy pokus o potrat zahrabaním zaživa a prebodnutím klina. Bolo by ale chybou predpokladať, že v stredoveku neexistovali prípady oslobodenia. „Káča cikánka, sauce ptána, poněvadž těhotná byla a koření sobě vařila a již že se plodu žádného v ní nenachází, kam by to ze sebe poděla? Oznámila, že se jí v tom křivda činí a v svém panenství i poctivosti zůstává. [...]. A koření, to že sobě pro zuby světlé nosila [...]. A když posláno bylo pro bábu, ohledali jí. Nicméně jsou vzácně známé prípady zproštění obžaloby. Roli zde hrály společenské styky a postavení. Jedna taková událost se stala v 17. století, kdy byla osvobozena žena ze Želechovic obviněná z napomáhání potratu. Podobně kuriózní byl i případ beztrestného zahubení plodu. Byla to natolik výjimečná událost, že si vysloužila záznam v kronice.
Ak by bol sudca zhovievavý, mohol prihliadnuť k veku plodu; niektorí teológovia totiž rozvinuli teórie, že duša sa pripája k telu až niekedy medzi 35. a 45. dňom od počatia. Vyhnanie „neoduševneného“ plodu mohlo byť poľahčujúcou okolnosťou, ktorá rozsudok zmiernila na fyzický trest a pokánie.
Spoločenské vnímanie a „anjeličkárky“
Ženy boli veľmi šikovné v liečiteľstve a riešili mnohé ženské choroby. Rovnako boli tými, ktoré pomáhali aj pri potratoch. Volali ich veľmi poeticky - „anjeličkárky“! Od 15. storočia úloha ženy v lekárstve upadala, pretože im nedôverovali, ale „anjeličkárky“ ostali. V niektorých krajinách dokonca až dodnes. V 16. - 17. storočí ženy, ktoré sa venovali liečiteľstvu, často obviňovali z čarodejníctva a upaľovali na hranici. Prerušenia tehotenstva sa aj preto konali pod rúškom tmy, tajne, nehovorilo sa o nich, preto je v historických materiáloch skutočne len veľmi málo zmienok.
Najzúfalejšou skupinou boli slúžky, ktoré k pohlavnému styku donútil ich pán. Keby dievča hospodárovi nebolo po vôli, riskovala výpoveď. Akonáhle však otehotnela, pán nemanželského potomka nechcel a dievča nechal v hanbe. Také nešťastnice sa potom snažili tehotenstvo prerušiť rôznymi spôsobmi, od ťažkej fyzickej záťaže cez horúce kúpele a pitie bylinkových lektvarov až po zaklínadlá a čarovné amulety. Tieto ľudové rady odovzdávali z generácie na generáciu miestne báby, aj keď tým samy riskovali obvinenie z čarodejníctva. Solidarita s dievčatami „v hanbe“ ničmenej bola podľa všetkého v ľudových vrstvách silná.
Celý Příběh Nového Zákona za 1 Hodinu
Aj keď cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí, v praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná. V prípade územia Slovenska zaznamenávame snahy o regulovanie pôrodnosti v 19. storočí. Nástrojom na reguláciu pôrodnosti bola tzv. magická antikoncepcia (čarodejníctva a zaklínadlá) či ľudové liečiteľstvo (odvary, sedacie kúpele). Autor spomenul aj ženy, ktoré neodborne vykonávali interrupcie, tzv. anjeličkárky.
Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia. Uhorsko - mnohonárodnostný a multikonfesionálny štát so stavovskou spoločnosťou - sa v rámci „svojich“ kultúrnych vojen obmedzil na otázky o občianskom sobáši, konfesionálne zmiešaných manželstvách či o konfesionálnej príslušnosti detí z týchto manželstiev. Pred 1. svetovou vojnou zaznamenávame rozdelenie Slovenska na národno-katolícke a masarykovsko-progresívne Slovensko.
Vývoj vnímania potratov v priebehu dejín
Téma potratov je sprevádzaná dlhou a často kontroverznou históriou. Praktiky a vnímanie potratov sa v priebehu storočí výrazne menili, ovplyvnené kultúrnymi, náboženskými a legislatívnymi faktormi. Bezpečnosť a legálnosť potratov sa v rôznych obdobiach a kultúrach značne líšili.
V staroveku sa interrupcie nepovažovali za trestné. Mnohé civilizácie mali určité metódy na prerušenie tehotenstva, hoci tieto metódy boli často nebezpečné a mohli spôsobiť vážne zdravotné problémy alebo smrť ženy. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98-138 po Kr.), ktorý ako prvý začal odlišovať antikoncepciu od potratu. Údajne aj Sokrates, Platón či Aristoteles uznávali umelé prerušenie tehotenstva ako istú formu kontroly populácie.
V stredoveku a ranom novoveku, keď bolo kresťanstvo dominantným náboženstvom v západnej civilizácii, cirkvi a vlády často zakazovali a trestali potraty. V tých časoch boli ženy často nútené hľadať nebezpečné metódy na prerušenie tehotenstva v dôsledku spoločenského odsúdenia a právnych obmedzení. Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred prvými pohybmi plodu, čo bolo v 17. - 20. týždni. Dovtedy interrupcie vykonané mohli byť. Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský prišiel s teóriou tzv. „oduševnenia“, akejsi „animácie plodu“, ktorá rozlišovala, odkedy sa vlastne oplodnené vajíčko (a neskôr plod) stáva človekom. Podľa neho duša vstupovala do mužského plodu v 40. dňoch a do ženského v 80. dňoch života po oplodnení. Až od tohto času sa teda mohol ľudský plod považovať za človeka. Prerušenie tehotenstva sa do tej doby vykonávať mohlo. Faktom ostáva, že v 80. dňoch po oplodnení vajíčka je žena takmer v treťom mesiaci gravidity a do tohto obdobia interrupcia povolená bola.
V 18. storočí bol zaznamenaný prudký nárast obyvateľstva. Podstatne sa zhoršili životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. V chudobincoch a sirotincoch bolo veľmi veľa opustených detí, ktoré tam živorili v biednych podmienkach. Nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie. Situácia sa k lepšiemu začala meniť až v období osvietenstva.
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a úmrtiam. Niektoré historické prípady zahŕňali neetické a násilné praktiky, ako bolo napríklad nútanie žien na potrat nezávisle od ich vôle, či použitie násilných postupov na ukončenie tehotenstva.
V období vojnového Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945 boli nelegálne interrupcie, ktoré sa nazývali „vyháňanie plodu“, pokutované. Tresty, ktoré boli zavedené v rokoch 1939 - 1945, boli podstatne prísnejšie, ženám hrozilo väzenie a teoreticky mali byť postihovaní aj muži. Hlavným cieľom bolo v mene kresťanskej morálky zvýšiť populáciu slovenského národa. Ak by sme použili dobový jazyk, tak cieľom bolo „udrieť na koreň zla a zachrániť desaťtisíce stratených duší“. Inak povedané, štát sa snažil o zvýšenie populácie, takže obmedzovanie reprodukcie bolo nechcené, nežiaduce. V praxi to však znamenalo, že okrem nárastu populácie išlo aj o akési upevňovanie hierarchie v spoločnosti.
Nemecko tiež zašlo oveľa ďalej v eugenických otázkach - árijským ženám potraty zakazovali, neárijské ženy k nim nútili. V roku 1935 Nacistické Nemecko zmenilo svoje rasistické zákony, aby zaistilo potraty pre ženy s vrodeným a genetickým poškodením alebo plod s dedičným postihnutím. V roku 1938 Švédsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty zo zdravotných, humanitárnych a eugenických dôvodov a nútené sterilizácie (v platnosti od roku 1936 do roku 1976). Dánsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty pre záchranu života ženy.
V roku 1956 následne na to zaviedli potraty sovietske satelity Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. V roku 1957 ďalšie sovietske satelity, Československo a Rumunsko, zaviedli potraty. V roku 1973 USA zaviedlo potraty vinou zmanipulovaného súdneho prípadu Roe vs. Wade. V roku 1975 Francúzsko pod vedením stredopravicovej UDR a JAR pod vedením Národnej strany (apartheid) zaviedli potraty. V roku 1978 Talianske ľavicové strany a Nórska strana práce zaviedli potraty.
Súčasnosť: Politika, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945.
V Rusku bola legalizácia potratov v novembri 1920. Počet zabitých nenarodených detí sa z desaťtisíc potratov v roku 1921 rok čo rok násobil. V roku 1940 dosiahli pol milióna. V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí.
Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu tehotenstva je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia.
tags: #potrat #stredovek #trest