Plánovanie času pre deti: Ako vytvoriť efektívny týždenný rozvrh

Schopnosť efektívne plánovať si čas je kľúčová zručnosť, ktorá deťom pomáha stať sa zodpovednejšími, samostatnejšími a menej vystavenými stresu. Tento článok poskytuje praktické rady a príklady, ako zaviesť týždenný rozvrh času pre deti rôzneho veku, a to s ohľadom na ich záujmy a potreby.

Prečo je plánovanie času dôležité pre deti?

Plánovanie času nie je len o organizovaní úloh a aktivít. Učí deti dôležitým životným zručnostiam, ako sú:

• Zodpovednosť: Deti sa učia preberať zodpovednosť za svoje úlohy a povinnosti.
• Samostatnosť: Plánovanie im umožňuje robiť vlastné rozhodnutia a organizovať si aktivity podľa svojich preferencií.
• Redukcia stresu: Vďaka plánovaniu majú deti prehľad o svojich úlohách, čo znižuje stres a úzkosť.
• Efektivita: Deti sa učia efektívne využívať svoj čas a dosahovať lepšie výsledky.

Ak dieťa od detstva vedie niekto, kto mu dôveruje, povzbudzuje ho a nechá ho učiť sa z vlastných skúseností, čas sa stane jeho kamarátom, nie nepriateľom. Začnite jednoducho, trpezlivo a s radosťou.

V akom veku má dieťa začať s plánovaním času?

Už predškoláci môžu začať s jednoduchým plánovaním. Môžu si plánovať, čo budú robiť po škôlke alebo aký bude víkend. Okolo 6. roku života, keď dieťa začína chodiť do školy, je vhodný čas na zavedenie jednoduchého plánovania dňa, kde si určí, čo ho čaká, čo musí urobiť a čo chce stihnúť.

Deti, ktoré vedia hospodáriť s časom, sú zodpovednejšie, samostatnejšie a menej vystavené stresu.

Ako zaviesť týždenný rozvrh času pre dieťa?

Existuje niekoľko osvedčených metód, ako pomôcť deťom s plánovaním času:

Vizuálne pomôcky

Používajte vizuálne pomôcky, ako sú kalendáre alebo týždenné plánovače. Tieto pomôcky pomáhajú deťom lepšie pochopiť časový sled udalostí. Zaveste vizuálny kalendár alebo týždenný plánovač.

Denné rutiny

Vytvorte spolu denné rutiny. Príkladom: Ráno vstávame, raňajkujeme, ideme do školy... Poobede je čas na úlohy, hry, večeru.

Buďte sprievodcom, nie kontrolórom

Pomáhajte dieťaťu, keď si nevie rady, ale nechajte ho zažiť aj dôsledky zlého plánovania. Zaspalo? Nezbalilo si veci? Učenie sa z vlastných chýb je dôležitou súčasťou procesu.

Pozitívna motivácia

Chváľte každú snahu, samostatné rozhodnutie aj malé zlepšenie. Pozitívna motivácia je kľúčová pre udržanie záujmu dieťaťa o plánovanie.

Individuálny prístup

Niektoré deti plánovanie frustruje alebo nudí. Hľadajte, čo im vyhovuje - nie každé dieťa potrebuje tabuľku či zoznam. Vždy vychádzajte z reality a záujmov dieťaťa.

Zapojenie dieťaťa

Zapojením detí do tvorby denného harmonogramu získate dôležitú podporu a množstvo nápadov, ktoré by dospelákov možno ani nenapadli. Podľa denného harmonogramu sme potom za pomoci školákov pripravovali rozvrh na každý deň.

Príklad týždenného rozvrhu pre školopovinné dieťa

Tento rozvrh je len príklad a je potrebné ho prispôsobiť individuálnym potrebám a záujmom dieťaťa.

Príklad týždenného rozvrhu pre predškoláka

Homeschooling a rozvrh času

V časoch, keď je homeschooling nevyhnutnosťou, je dôležité vytvoriť si doma režim, ktorý zahŕňa:

• Pravidlá: Vytvorenie pravidiel pre členov domácnosti. Pravidlá pritom neobsahujú iba povinnosti a nové - väčšie nároky, naopak dôležitou súčasťou je zladenie zábavných, individuálnych a spoločných aktivít pre všetkých členov domácnosti.
• Pohybové aktivity: Každodenné pohybové aktivity (ráno rozcvička, večer tanec), keďže sa doma všetci menej hýbeme.
• Pobyt vonku: Každodenný pobyt na čerstvom vzduchu a slnku (spoločná prechádzka cez obed).
• Režim dňa: Vytvoriť režim dňa, a teda rozdeliť čas na školu, zábavu a iné povinnosti (extra tip: vymedzte časti dňa, kedy sa deti môžu hrať na tablete či počítači).
• Rozdelenie úloh: Rozdeliť služby a zodpovednosti v domácnosti za konkrétne činnosti a ich striedanie medzi deťmi (príležitosť zapojiť detí do domácich prác).
• Spolupráca: Zapojenie detí navzájom, staršie deti pomáhajú mladším (napr.).
• Plánovanie s deťmi: Zapojením detí do tvorby denného harmonogramu získate dôležitú podporu a množstvo nápadov, ktoré by nás dospelákov možno ani nenapadli. Podľa denného harmonogramu sme potom za pomoci školákov pripravovali rozvrh na každý deň. Postupne sme prešli na týždenný program, ktorý nám lepšie umožňuje realizovať aj komplexnejšie individuálne a spoločné aktivity.

Tipy pre pracujúcich rodičov

Rovnako dôležité je zladenie si časových blokov medzi pracujúcimi rodičmi. Najväčší zásah do fungovania domácnosti je zabezpečenie a koordinácia homeschoolingu. V prípade veľkej rodiny (3 školáci a 2 predškoláci) je koordinácia homeschoolingu o level (či 2 ?) dôležitejšia a komplexnejšia.

• Nástrel týždenného rozvrhu nastavujeme v nedeľu.
• Denný rozvrh dolaďujeme večer dopredu (vrátane prípravy podkladov a „logistiky“ /napr. rotovanie počítača/tabletu, miestnosť a pod./).
• Staršie deti si pripravujú návrh rozvrhu a program dňa samostatne (vrátane podkladov zo školy a voľnočasových aktivít).
• Rodičia pomáhajú dopĺňať rozvrh hodín (napr.).

Čo robiť, ak dieťa na plánovanie zabúda?

Ak dieťa stále zabúda na úlohy, je dôležité byť trpezlivý a hľadať spôsoby, ako mu pomôcť. Pripomínajte mu úlohy, používajte vizuálne pripomienky a postupne ho učte preberať zodpovednosť. Dôležité je plánovanie dieťaťu úplne nenechať na starosť. Potrebuje vedenie, najmä zo začiatku.

Ako motivovať dieťa, aby sa zapájalo do plánovania? Nech má slovo. Máte dieťaťu plánovanie úplne nechať na starosť? Nie. Potrebuje vedenie, najmä zo začiatku.

Plánovanie a stres

Plánovanie pomáha aj pri zvládaní stresu. Plánovanie nie je len praktická zručnosť - je to nástroj, ako sa v živote nestratiť.

Plán by sa mal zakladať na možnostiach a potrebách konkrétnej rodiny. Môžete teda nasledujúce plány použiť buď ako návod alebo len ako návod ako zostaviť svoj vlastný plán. Tento plán sa môže po týždni obmieňať tak, že dieťa/deti začiatok týždňa (pondelok a utorok) strávi s otcom a potom piatok, sobotu a nedeľu. V ďalšom týždni strávia začiatok týždňa s matkou (pondelok a utorok) a potom piatok, sobotu a nedeľu. Tento plán je možné využiť s úspechom tam, kde vzdialenosť hrá veľkú rolu. Aj pre rodičov zvyknutých veľa cestovať alebo pre rodičov majúcich zamestnanie, ktoré im umožňuje cestovať po republike. Tento plán možno využiť pre dieťa / deti od 4-ročné (pre nižší vek je potrebné zvážiť schopnosti dieťaťa), ale aj pre staršie deti až do veku 10 - 12 rokov. Výmena dieťaťa / detí prebieha v nedeľu. Obdobia po 5tich a 7-mich dňoch sa pravidelne striedajú. Pre predškolský plán možno tiež tento plán po 14tich dňoch (po mesiaci) meniť tak, že krátky týždeň bude dieťa tráviť s oboma rodičmi (to isté platí o dlhom týždni). Tento plán možno tiež použiť ako plán pre školské deti v prípade, že rodičia žijú blízko seba a sú schopní sa spolu dohovoriť. Pre školský plán je treba počítať s "krúžkami" dieťaťa / detí a mimoškolskými aktivitami. Pravidelne sa striedajúce periódy po dvoch týždňoch. Plán vhodný pre rodičov, ktorí sa chcú podieľať na každodennej starostlivosti o dieťa / deti, tráviť s ním večery a noci. Vzdialenosť hrá úlohu - tento plán možno úspešne využiť tam, kde sú rodičia od seba vzdialení. V podstate každý plán možno využiť pre dieťa / deti v tomto veku, len je treba pamätať na to, že dieťa / deti v tomto veku radi trávia čas so svojimi kamarátmi, takže plán by mal byť dostatočne pružný, aby dieťaťu / deťom umožnil rozvoj sociálnych kontaktov s ostatnými rovesníkmi.

Keď bol môj syn Jonáško diagnostikovaný, bola mi veľkou podporou mamička dievčatka na vozíku, ktorej zdravá dcérka chodila do škôlky s mojou zdravou dcérou. „Hovor s rodičmi,“ radila mi. „Rodičia ti dajú najviac. Rodičia sú tvoji parťáci, oni ti budú rozumieť, vedieť, o čom hovoríš. Zbytočne budeš hľadať na internete špecialistov, dávať veľké peniaze za rôzne, aj podozrivé intervencie a vyšetrenia.“ Mať pri sebe niekoho, kto je na podobnej ceste, je dôležité pre psychické zdravie nielen rodiča, ale celej rodiny.

Aj preto ste začali vytvárať komunitu rodičov schopných takéhoto sprevádzania? Bezpečné sprevádzanie, to je podstatné. Naša expertíza pramení z osobnej skúsenosti a z nej čerpáme. Je to úplne iné poradenstvo ako u odborníkov. Rozhodli sme sa vybudovať sieť peer poradcov po Slovensku, ktorí budú bezpeční v poradenstve pre iných rodičov, budú vedieť viesť poradenský rozhovor, dohodnúť sa, čo rodič skutočne potrebuje, rozvinúť rozhovor podľa individuálnych potrieb, overiť si na konci, čo to rodičovi dalo. Napríklad kompletne vysvetlia, na aký druh formálnej pomoci v štáte má rodič nárok, za akých okolností má dieťa nárok na školu, škôlku. Aj sami sme sa preto museli vzdelávať, vytvorili sme 120-hodinový vzdelávací program, a stále sa priebežne dovzdelávame, máme supervízie, neprenášame vlastné problémy, ktoré na nás dopadajú s našimi deťmi, na iných rodičov. Ročne takto peer poradenstvom podporíme zdarma 1 200 rodín.

Dnes si strávila niekoľko hodín na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny rokovaním, presadzovaním práv a potrieb. Čo si pod tým môžeme predstaviť a v čom sa musí Platforma rodín angažovať? Na základe vypočutých príbehov sme si veľmi skoro uvedomili, že je potrebné meniť systém. Že sa musíme pokúsiť, aby legislatíva rešpektovala práva týchto rodín a dostupnosť služieb pre ne. Nato sme potrebovali tlmočiť veľmi jasne naše potreby kompetentným. Rozhodli sme sa zbierať všetky informácie o potrebách, problémoch, ktoré rodiny riešia, do anonymizovanej databázy. Na jej základe vyhodnocujeme, čo nám v priebehu roka rodičia volali, písali, s čím chceli poradiť alebo na čo sa sťažovali. Prioritizujeme témy, ktoré presadzujeme voči jednotlivým ministerstvám. Tých tém je, samozrejme, veľa, veci na Slovensku nefungujú ideálne. Aktuálne sa na nás 30 percent rodičov obracia s problémami pri vzdelávaní pre deti so znevýhodnením. Hovoríme nielen o inkluzívnom vzdelávaní, kde by bežná regionálna spádová škola mala prijať a kvalitne vzdelávať aj dieťa so znevýhodnením, ale aj o problémoch v špeciálnom školstve. Kapacity v špeciálnom školstve sú obmedzené a ani niektoré špeciálne školy nedokážu vytvoriť vhodné podmienky pre vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením. Možno to veľa ľudí nevie, ale deti, ktoré majú mentálne znevýhodnenie, skončením základnej školy nedosiahnu úplné základné vzdelanie, len na základe diagnózy, bez ďalšieho skúmania ich reálnych schopností, čo im znemožňuje študovať na bežnej strednej škole. Na túto systémovú diskrimináciu dlhodobo upozorňujeme. Postupne sa podarilo, že od školského roku 2022/23 úspešne absolvovalo externé testovania alebo komisionálnu skúšku 342 mladých ľudí, ktorí si tým zlepšili vyhliadky na pracovné uplatnenie a môžu sa hlásiť na bežnú strednú školu. Vyústením našich snáh je aj aktuálny návrh novely školského zákona, podľa ktorého aj žiaci s ľahkým mentálnym znevýhodnením, ktorí naplnia tzv. minimálny učebný výstup, už získajú úplné základné vzdelanie na konci 9. ročníka tak ako všetci ich spolužiaci. Veľkým posunom bolo aj zavedenie podporných opatrení, čo je napríklad podpora asistenta v triede alebo odstraňovanie bariér. V realite je však táto podpora pre žiakov často nedostupná, nedostatočná a nevymožiteľná. Máme ešte čo robiť.

Tvoj syn má pätnásť rokov, Platforma rodín detí so zdravotným znevýhodnením má takmer desať. Takéto rodičovstvo a takýto aktivizmus je vlastne dobrodružstvo, ale začnime zo širšia: Čo spája rodiny s deťmi so zdravotným znevýhodnením? Čo ich spája v úsilí zmeniť legislatívu na Slovensku alebo atmosféru v krajine, aby sa im žilo lepšie? Keď sme sa cez Platformu rodín rozprávali s rodinami, ktoré majú deti s rôznymi znevýhodneniami, prišli sme na to, že väčšina našich problémov je spoločná. Napríklad necitlivé oznamovanie diagnózy dieťaťa. Väčšinou sa nedeje podporujúco, nedostaneme dosť informácií ani kontakty na niekoho, kto by nás v tejto náročnej situácii sprevádzal. Zároveň máme nedostatok služieb na podporu vývinu detí, bez ohľadu na diagnózu. Nemáme fyzioterapiu, nemáme zrakovú terapiu, a tak vyhľadávame súkromné služby, ktoré nás priemerne ročne stoja 5 000 eur. Spája nás tiež to, že nemáme dostatok podpory pre seba samých. Dokážu nás podporiť centrá včasnej intervencie, ktoré zachytávajú 18 % rodín, zatiaľ sa nedá hovoriť o celospoločenskom systémovom riešení. Nie všetky centrá sú schopné poskytovať aj psychickú podporu rodičom. Deti rastú a nájsť škôlku a školu pre dieťa s akýmkoľvek zdravotným znevýhodnením je náročné. A aj keď ich škola prijme, neraz sú z nej časom vymanévrované na nedobrovoľné domáce vzdelávanie. Je tu teda veľa tém, ktoré nás nútia zachraňovať sa, riešiť situáciu rodiny bez komplexných informácií, svojpomocne. A tak sa väčšinou zatvoríme s deťmi v našich obývačkách, lebo neustále niečo riešime, nemáme čas, nevládzeme chodiť medzi ľudí ani na ihrisko. Aby toto rodiny prekonali, môžu robiť to, že sa vzájomne podporujú. Tí, ktorí už nejakú cestu prešli, môžu podporovať tých, ktorí sú na začiatku. Aj preto sme založili Platformu rodín, aby sme poskytovali peer poradenstvo, ktoré je založené na našej vlastnej skúsenosti: boli užitočnými pre ostatných rodičov tým, čo nás naučil náš život.

Deti si postupne vyvinú isté návyky, kedy sa zvyknú vyprázdňovať. Mnohé tak robia ihneď po zobudení, 20-30 minút po najedení sa, po poobedňajšom spánku, alebo hoci každú hodinu. Tesne predtým si môžete všimnúť aj signály ako krčenie, čupnutie, zastavenie v činnosti a podobne. Snažte sa všímať si ich, zapisovať alebo z nich vytvoriť pre seba pomocnú tabuľku. Niektoré mamičky z vlastnej skúsenosti odporúčali „nepýtať sa detí, či potrebujú cikať, ale ich rovno posadiť na nočník každú hodinu“, kým si uvedomia, o čo ide. Ak sa totiž dieťaťa spýtali, povedalo "nie" a po pár sekundách sa vycikalo.

Autorka, ale aj mamičky odporúčajú s odplienkovaním počkať, ak vás doma čaká nejaká zásadná zmena alebo narušený režim, pretože dieťa na 7-dňový tréning potrebuje rutinu, pohodlie, stabilné prostredie. Hovoríme napríklad o narodení súrodenca, nástupe do škôlky, sťahovaní a podobne. Alebo ak je dieťa chorľavé. Radíme tiež obmedziť počas 7 dní tréningu návštevy a vyhradiť si dosť času, aby ste sa mu mohli venovať.

Deň číslo 1: Ihneď po zobudení dieťa posaďte na nočník. Potom ho normálne oblečte - teda miesto plienky dostane nohavičky. Plienky úplne odložte (jedine na noc), aby ste dieťa nezmiatli. Niektoré mamičky radia nechať dieťa podľa možnosti od pása dole vyzlečené (alebo zvoľte ľahko stiahnuteľné oblečenie). Celý deň majte nočník poruke - dieťa naň posaďte hoci aj každú hodinu. Alebo mu každých 15 minút pripomínajte, aby si na nočník len tak sadlo a čo na ňom má robiť. Posaďte ho na nočník aj 20-30 minút po každom jedle. Ak sa vycikajú či vykakajú, odmeňte ich. 15-minútový interval predlžujte, ak sa do nočníka dieťa pravidelne vyciká. Berte ho so sebou aj s nočníkom na WC. Nezabúdajte na hygienické návyky - vždy si umyť ruky. Rátajte s nehodami a deti za ne nehrešte (uistite ich, že je všetko v poriadku, ale cik-cik či kak-kak sa robí do nočníka, nepatrí napr. na podlahu/koberec/do nohavičiek). Nehody sa stávajú, aj regresívne správanie, nefixujte sa naň, zvyčajne to rýchlo prejde. Spíšte si harmonogram podľa návykov vášho dieťaťa, aby ste vedeli, kedy ciká a kaká. Mimochodom - „cik-cik, kak-kak“ sú vaše signály, frázy, zvukový doprovod, ktorý si deti môžu spojiť s tým, čo sa s nimi deje alebo má diať. Môžete si vymyslieť aj iné frázy: „čas na nočník?", "potrebuješ cikať?“. Mnohí rodičia si zvykli deťom takto signalizovať (často už krátko po narodení), že sa môžu vyprázdniť a nemusia už „držať“.

Deň číslo 2: Dnes skúsite preniesť trochu viac zodpovednosti na dieťa. Teda mu nedáte nočník, ale to necháte naň, len mu pripomínajte, či sa mu nechce ísť. Dieťa sa tak pomaly učí rozoznávať svoje potreby. Môžete ho motivovať kamarátmi a kamarátkami, ktoré sa na nočník samostatne pýtajú. Ak sa dejú nehody, nehrešte a bez komentára upracte. Dôležité je upevniť detskú istotu vo vlastnom rozpoznávaní situácie. Ak ale uvidíte, že nehôd je priveľa, pokojne len opakujte všetko ako v deň jeden. Niektoré mamičky si jednotlivé dni premenili na „kroky“ a napríklad „deň jeden“ ako prvý krok opakovali toľko dní, koľko bolo u detí treba.

Deň číslo 3: Naplánujte si návštevu, nakupovanie alebo vyjdite von na prechádzku. Ak ste si vytvorili tabuľku so značením, kedy chodieva vaše dieťa na nočník, sledujte ju, aby ste odhadli, kedy je najlepší čas na prechádzku. Tesne pred odchodom posaďte dieťa na nočník. Nedávajte mu plienku, ale vezmite náhradné oblečenie. Toto je čas, kedy si dieťa má jasnejšie uvedomiť svoje potreby a samé sa pýtať. Odporúča sa nosiť so sebou prenosný nočník, aby si aj vonku mohlo spojiť potreby s nočníkom, vlastnou iniciatívou a signalizáciou. Ak ste to viac menej ponechali na ňom, rátajte s nehodami najmä v čase, keď sa zaujato hrá alebo niečo sleduje. Vtedy deti zvyknú zabúdať, tak do toho vstúpte a pýtajte sa. Pokojne si spoločne spíšte zoznam úspechov: 1-krát, kedy povedalo, že potrebuje ísť na nočník, 1-krát, kedy použilo nočník na cikanie vonku, 1-krát, keď si samo umylo po toalete rúčky, 1-krát, keď malo deň bez nehôd...

Deň číslo 4-7: Od tohto dňa by ste sa mali prestať pýtať. Dieťa by malo rozpoznať pocit sucha a pýtať sa na záchod. Nehôd by malo byť čoraz menej. Ak ich je priveľa, nebojte sa spraviť krok vzad a opakovať svoje rutiny, zvyky z predchádzajúcich dní. Každé dieťa má vlastné tempo a nie je tabuľkové. Ak sa dieťa stratí v aktivite, zabudne a má nehodu, dohodnite si pre budúcnosť spoločné znamenie, ako mu nočník pripomeniete. Nočník posúvajte čoraz bližšie k WC, aby ste ho ku koncu týždňa inšpirovali k jeho využívaniu. Pred obedňajším spánkom aj po ňom ešte deti posaďte na nočník alebo záchod a ak sa nasledujúce týždne začnú budiť so suchou plienkou, prestaňte im ju dávať. Na noc ju však ešte môžu potrebovať - záleží od toho, ako to budete cítiť vy - je pripravené ju už odložiť aj na noc? Niektoré deti ju v noci potrebujú do 3 rokov, iné pri odplienkovaní vedia zadržať moč aj v noci.

Na nočník podľa štúdií za 3-6 mesiacov - máte teda času viac než dosť. Na záver treba dodať, že si podľa štúdií len 20% detí dokáže natrénovať kompletnú kontrolu nad mechúrom a črevami do 2 rokov veku. Na trénovanie na nočník však stačí len čiastočné ovládanie. Niektoré štúdie udávajú, že priemerne sa deti na nočník naučia v priebehu 3-6 mesiacov (s tým, že do 3 rokov veku sa už vedia pekne vypýtať a cikať do nočníka). Ak sa vám ale s tréningom nedarí, nič sa nedeje - všetko je v poriadku a je to normálne. Vždy si zrovnajte realitu s vlastnými očakávaniami, aby ste si mohli zadať pravdepodobnejšie ciele. Niektoré mamičky zistili, že zatiaľ čo sa im prvé dieťa podarilo naučiť na nočník do jeho 2 rokov veku, s druhým to mohlo ísť oveľa ťažšie a naučilo sa napríklad až v 4 rokoch!

Skúsenosti našich mamičiek: 1) Odplienkovali sme opakovane: „Moja malá sa cikať pýtala niekedy pred rokom a pol. Aká som bola spokojná. Žiadne odplienkovanie sme nemuseli riešiť, vravela som si. Lenže potom ju začali zaujímať iné veci a na cikanie úplne zabudla. Nenosila plienku už pol roka, keď sa zrazu všade dokázala pocikať. Nevzdala som to a miesto plienky som nosievala v ruksaku náhradné nohavice. Toto obdobie trvalo asi rok a potom sa opäť pekne začala pýtať. Ponúkala som jej pravidelne šerblík, pýtala som sa jej. Keď som zabudla ja, zabudla ona. Nikdy som ale na ňu netlačila, aj keď sa mi nechcelo nosiť na ihrisko štvoro nohavíc,“ spomína na obdobie učenia sa od plienok Eva. 2) Bez plienok už od narodenia, ale s obdobiami: „My sme trénovali cikanie mimo plienok od narodenia. Ihneď po narodení sa môj malý pomrvil, stiahol kolená a tak som vedela presne, kedy chce kakať a cikať. Lenže potom prišli obdobia, kedy sa striedavo pýtal a striedavo zabúdal a to až do piatich rokov!“ Spomína na odplienkovanie syna mama Veronika. Plienky preto neskôr nasadila minimálne na noc, no cez deň nechala synčeka radšej behať nahého. O 7-dňovej odplienkovacej metóde hovorí, že by ju s radosťou vyskúšala, keby o nej vedela s tým, že by už synovi ponúkala rovno záchod. "Nočník už nie, lebo nás syn rád napodobňoval, takže na záchod s nami zvykol chodiť odjakživa. 3) Signalizovanie veľmi pomohlo: „Ja som dcérku učila signalizovať vyprázdňovanie dávno predtým, než sa naučila sedieť, teda predtým, než mala rok. U nás to bolo nutné, pretože nedokázala znášať žiadne plienky, jej pokožka bola precitlivená, na všetko reagovala zápalmi. S lekárkou som to neriešila, lebo všetky odporučené krémy boli nanič." Látkové plienky doma mala, ale tie jej dcérka precikávala. "Bola som vyčerpaná, tak som odložila aj látkovky. A pustili sme sa do odplienkovania. Všimla som si, že keď chce cikať, pozrie na mňa a povie "ne!" - to som totiž vždy povedala, keď sa pocikala - odpozerala to odo mňa a dávala mi najavo, že ide spraviť "ne". Ponúkala som jej vycikať sa, ale nie na nočník, pretože sme boli skoro stále vonku. Čiže náš nočník bola tráva. Chceš "ne"? "Ne!" Takže chcela cikať. Keď sa naučila sedieť, podsúvala som jej doma nočník pri každej príležitosti. Tak sme sa odplienkovali. Horšie to bolo, keď povyrástla a začala sa sústredene hrať. Vtedy "ne" prestala oznamovať. Ale nejako sme tým prešli."

Hodnotenie knihy o odplienkovaní: Ako sa kniha osvedčila v domácom prostredí si mnohokrát môžete prečítať priamo v hodnoteniach u rôznych predajcov kníh. Sú nápomocné, pretože v recenziách veľakrát mamičky uvedú triky či vylepšenia, ktoré si môžete s deťmi rovno vyskúšať.

tags: #tyzdenny #plan #casu #dieta

Populárne príspevky:

• Čo robiť pri bodnutí osou
• Nástup dieťaťa do škôlky
• Kompletný sprievodca DNA
• Objavte výhody kočíka pre bábiky
• Podrobnosti o daňovom bonuse na dieťa