Vzťah učiteľa a rodiča, ktorého dieťa navštevuje materskú školu, je veľmi špecifický. Vo vývinovo významnom a pre mnohých odborníkov najvýznamnejšom období života dieťaťa sú práve toto tí najdôležitejší ľudia, ktorí sa podieľajú na formovaní jeho osobnosti. Rodič by sa mal na učiteľa pozerať a vnímať ho, ako osobu, ktorá bude kľúčová pre rozvoj jeho dieťaťa v nasledujúcich rokoch alebo roku.
Rodič by sa mal myšlienkou voľby materskej školy zaoberať oveľa skôr, ako prejde k reálnemu kroku. Mal by poznať víziu a filozofiu materskej školy, čo ponúka pre „svojich rodičov a deti.“ Nejde však o ponuku krúžkov, ktoré môžu rodičia navštevovať v meste v popoludňajších hodinách. Ide napríklad o aktivity, ktoré sa realizujú spoločne s rodičmi a deťmi, či je materská škola rodičom „otvorená“, teda majú priestor vyjadriť sa, pýtať sa, poradiť sa. Rodič by sa mal tiež zaujímať o to, ako sa zariadenie alebo jednotlivé triedy v závislosti od ďalšieho vzdelávania pedagógov - napríklad v oblasti špeciálnej pedagogiky, digitálnych technológií, tvorivej dramatiky atď.
Informácie o materskej škole možno získať prostredníctvom osobnej návštevy, napríklad počas otvorených dní, cez webové sídlo, letáky či iné médiá, v ktorých sa materská škola prezentovala, ale aj z rozhovorov iných rodičov. Informácie však treba filtrovať a vždy si urobiť vlastný úsudok. To, čo sa jednému nepáči a považuje to za nevyhovujúce, je pre druhého prijateľné.
September je obdobie, ktoré mení chod mnohých domácností. Presne tých, ktorých deti začínajú navštevovať materskú školu. Či je to trojročný drobec alebo päťročný „veľkáč či veľkáčka“, keď je to prvýkrát, je to rovnaké. Dieťa si kladie otázku: „Idem niekam, kde zostanem bez rodičov a čo teraz?“ Významné miesto má predpríprava na vstup do materskej školy. Inak tam vstupuje dieťa, ktorému rodičia rozprávali o tom, ako je tam výborne, čo všetko tam bude môcť robiť, ako si tam nájde nových kamarátov. Tiež, že tam bude osoba, o ktorú sa bude môcť oprieť, zdôveriť sa jej, keby malo problém a niečo sa mu nepáčilo, bolelo ho alebo sa chcelo pochváliť s novou stavbou či peknou kresbou. Prípadne už predtým materskú školu navštívili, aby si pozreli prostredie a chvíľočku pozorovali pulzujúci život v triede.
Najdôležitejšie je byť stotožnený s faktom, že z dieťaťa sa stane škôlkar - predškolák. Rodina prestane byť jedinou sociálnou skupinou, v ktorej dieťa žije a buduje si vzťahy. Začne veľmi aktívne fungovať v rámci ďalšej sociálnej skupiny, ktorej členom sa stane vstupom do materskej školy.
Materská škola je prostredím, v ktorom všetko funguje podľa určitých pravidiel a v režime. Takto postavený systém napomáha bezstarostnému a zmysluplnému využívaniu času detí a učiteľov, pričom je zachovaná psychohygiena. Rodič by mal vedieť, že pokiaľ doteraz jeho dieťa režim doma nastavený nemalo a neriadilo sa ani žiadnymi pravidlami a robilo si čo sa mu zachcelo, bude musieť svoje návyky prispôsobiť životu v triede. Nejde však o žiadny katastrofický priebeh. Dieťa veľmi rýchlo pochopí a uvedomí si striedanie a nasledovanie činností, pretože to prebieha v zásade v rovnakom čase každý deň. Je čas na hranie, učenie, spanie, cvičenie, pobyt vonku, stravovanie, relaxovanie atď.
Navštevovanie materskej školy má pre dieťa veľký význam. Je dôležité vedieť, že to nie je opatrovateľské prostredie, ktoré zabezpečí nevyhnutnú starostlivosť o dieťa v čase, keď rodič pre pracovné alebo iné povinnosti nie je schopný zabezpečiť sám. Naopak, je to prostredie, ktoré má významný pozitívny vplyv na dieťa. Dôvod? Prebieha v ňom zmysluplný, premyslený a cielený edukačný proces realizovaný odborníkmi na predškolské obdobie.
Učiteľa je potrebné vnímať ako odborníka, ktorému sa môže rodič zdôveriť v prípade, že ho trápi akýkoľvek problém súvisiaci s jeho dieťaťom. Pokiaľ je učiteľ kompetentný daný problém riešiť, poradí. Pokiaľ je to mimo jeho kompetencií, odporučí rodičovi, kde hľadať pomoc. Preto treba byť k učiteľovi úprimný. Ak má dieťa problém, ktorý by mohol zásadným spôsobom ovplyvniť pobyt dieťaťa v materskej škole alebo proces osvojovania si nových poznatkov, treba o tom učiteľa informovať. Problém sa aj tak hneď alebo časom ukáže a učiteľ ako skúsený odborník si veľmi rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku.
Hra je pre toto obdobie typická a teda je aj dominantnou činnosťou dieťaťa. V materskej škole sa dieťa stretáva nielen s voľnou bezprostrednou hrou, ktorú si zvolilo samo, ale aj množstvom iných edukačných hier, prostredníctvom ktorých sa učí. Prirodzeným spôsobom tak dochádza k osvojovaniu si nových poznatkov, ktoré sú dôležité pre život a vstup do základnej školy. Dieťa teda bude vnímať čas, ktorý trávi v materskej škole, ako čas, kedy sa hralo. Neuvedomuje si, že sa prostredníctvom hry mnohé naučilo. Preto na otázku rodiča, čo sa dnes v materskej škole naučili, dieťa odpovie nič. Otázka by mala byť teda postavená inak.
Rodič by nemal podceňovať dôležitosť dostupnosti svojho telefónneho kontaktu, ktorý personál využije v prípade, ak je to naozaj nutné; väčšinou sa využíva pri náhlom ochorení alebo inom zdravotnom probléme dieťaťa. Učitelia majú obmedzené kompetencie v podávaní liekov, preto je dôležité byť dostupný. V prípade zmeny kontaktov ich treba aktualizovať aj v materskej škole a poskytnúť také telefónne čísla, na ktorých je niektorý z rodičov zastihnuteľný nonstop.
Je dôležité zúčastňovať sa informatívnych stretnutí s rodičmi, kde je možnosť dostať sa k aktuálnym informáciám, priestor na otázky, vyjasniť si to, v čom nie je jasno, reagovať v rámci diskusie či iných príspevkov na danú problematiku, podávať návrhy, hlasovať za alebo proti, ak sa rieši niečo dôležité.
Rodičia by si mali všímať a rešpektovať dátumy na odovzdávanie platieb alebo rôznych informácií, podpisov atď., správať sa zodpovedne tak, ako voči iným inštitúciám, napr. bankám.
Záujem o dianie a život v triede, ktorú dieťa navštevuje, ako prebieha edukačný proces, aké pomôcky majú deti k dispozícii, s čím sa hrajú atď., je dôležitý. Zúčastňovať sa na dianí v materskej škole a spoznať tak bližšie ďalších rodičov a učiteľky aj pri neformálnejších rozhovoroch či činnostiach, čo sa v hektike bežných dní nie celkom dobre dá.
Vzťah učiteľa a rodiča je kľúčový aj v základnej škole. Vzájomný vzťah medzi žiakom a jeho učiteľom ovplyvňuje celkový vzťah ku škole, teda aj známky a prospech. Platí to hlavne v prípade malých detí. Nechce chodiť vaše dieťa do školy? Vyhovára sa na bolenie bruška, aby tam ráno nemuselo ísť? Neteší sa na spolužiakov? Sťažuje sa na učiteľku?
Aj učitelia sú len ľudia a podliehajú emóciám. Niektorí žiaci sú im skrátka sympatickejší než druhí, majú tiež svoje obavy, problémy a neistoty. Pedagóg má bežne v triede aj dvadsaťpäť žiakov. Potrebuje naučiť a udržať určitý poriadok. A je na ňom, ako sa k tomu postaví a do akej miery ovláda umenie sebakontroly a ako udrží prípadné negatívne pocity v neviditeľnom svetle.
Čo však v takomto prípade môže robiť rodič? Ako sa zachovať a riešiť situáciu, keď vaše dieťa doma permanentne plače, sťažuje sa alebo sa cíti ukrivdené a presviedča vás, že ho učiteľka ignoruje alebo mu nejakým spôsobom ubližuje? Podľa čoho spoznáte, kedy mu veriť?
Dajte si hlavne pozor na unáhlené a predčasné závery. Hovoriť s dieťaťom o tom, či ho jeho učiteľ má, alebo nemá rád, je veľmi ťažké. Aký postoj zaujať? Máte počúvať len svoje srdce, ktoré vám našepkáva, že vaše dieťa je v tom predsa nevinne a nikto nemá právo mu ubližovať, alebo pátrať po faktoch a spoľahnúť sa viac na hlavu a zdravý úsudok?
Podobne ako v iných situáciách, tak aj v tejto sa snažte problém riešiť vecne a nenechajte sa ovplyvniť len tým, čo vám hovorí vaše dieťa. Porozprávajte sa úprimne s dieťaťom vtedy, keď nie je pod vplyvom silných emócií. Na rovinu sa o všetkom porozprávajte, pýtajte sa a venujte pozornosť tomu, čo vám dieťa hovorí. Nechajte bokom emócie, zostaňte v pokoji a nad vecou, nebojte sa vypytovať, z detských odpovedí si všeličo sami odvodíte a domyslíte. Vypočujte si všetky sťažnosti a skúste svojimi komentármi alebo nenápadnými poznámkami pozmeniť tok myšlienok dieťaťa. Napríklad namiesto toho, aby ste sa zameriavali len na to negatívne, zlé a kde kto urobil chybu, požiadajte dieťa, aby si spomenulo na dobré a pozitívne zážitky a okamihy, ktoré s učiteľom zažilo, kedy ho pochválil, ocenil, pomohol mu a povzbudil. Zapracujte na tom, aby ste dieťaťu dokázali ukázať, že čiernobiele videnie okolitého sveta je zlé a neprináša nič dobré.
Možno vám tvrdí, že ho učiteľ nemá rád, stále ho napomína a nikdy ho nevyvolá, keď sa hlási. Keď však budete pozorní, možno pri dlhšom rozhovore zistíte, že ho nevyvolal len včera, ale predtým ho vyvolával stále. Možno ho minulý týždeň napomenul kvôli správaniu, ale už týždeň je všetko v poriadku.
Podporujte sebadôveru dieťaťa:
- Porozprávajte sa s dieťaťom o jeho silných stránkach, vyzdvihnite jeho dobré vlastnosti.
- Zistite, aký vzťah má so spolužiakmi, ako ho prijímajú, akú pozíciu má v triede, ako sa správa v kolektíve.
- Povzbudzujte dieťa k pozitívnemu mysleniu a veďte ho k tomu, že je potrebné si všímať v triede aj dobré veci, ktoré sa tam určite uskutočňujú.
- Zamerajte sa aj na zručnosti dieťaťa. Pochváľte ho za všetko, čo dokáže a motivujte ho k tomu, ako by svoje zručnosti mohlo využiť v prospech triedy.
Naučte dieťa spoznávať situácie, pri ktorých ho učiteľka pravdepodobne napomína. Dieťaťu môžete veľmi pomôcť tým, keď sa pokúsite spoločnými silami maximálne znížiť počet prípadov a situácií, o ktorých si samo myslí, že učiteľovi prekážajú a za ktoré ho napomína. Prvým krokom je nutne identifikovať prekážky, ktoré stoja v ceste.
Porozprávajte sa so spolužiakmi:
Nenápadne sa pokúste zistiť, ako sa vaše dieťa v škole správa, keď je medzi svojimi rovesníkmi, akú úlohu zastáva, aký má k nim prístup, či ho rešpektujú, či nedochádza k šikanovaniu a podobne.
Požiadajte o pomoc učiteľa:
Dohodnite si osobné stretnutie s pedagógom a na rovinu si s ním porozprávajte. Takmer každý učiteľ sa s vami rád porozpráva. Pripravte sa vopred, zapíšte si všetko, na čo sa chcete opýtať a rozmyslite si, čo chcete dosiahnuť. Vysvetlite svoj uhol pohľadu, buďte úprimní a priznajte, že sa cítite neisto alebo rozpačito. Povedzte, že sa obávate, aby ste nepôsobili až príliš zaujato či ochranársky, ale radi by ste vyriešili problém, s ktorým sa vaše dieťa stretáva. Komunikácia s učiteľom je viac ako dôležitá a verte, že to ocení a pomôže vám.
V živote mnohých detí sa vyskytujú náročné situácie, ktoré môžu ovplyvniť ich vzdelávanie a celkový vývin. 1000 detí ročne zažije opustenie alebo iné odlúčenie od svojho rodiča z rôznych vážnych sociálnych dôvodov na strane rodiny/rodičov. Je to 0,1% zo všetkých detí každoročne. Počet detí z náhradných rodín na školách je pomerne malé číslo (5-20 detí na jednej škole). Všetky deti žijúce v náhradnej rodine, prípadne v detskom domove, zažili v svojej minulosti stratu a rôzne traumy. Aj v prípade adopcie novorodenca dieťa zakúsilo traumu z odlúčenia od matky, v ktorej tele rástlo pred narodením. Mnohé deti v náhradnej rodine však majú okrem straty biologických rodičov aj skúsenosť s odlúčením od súrodencov, ďalších príbuzných, kamarátov, spolužiakov.
Príbeh Karola, ktorý mal 14 rokov, ilustruje komplexnosť situácií detí v náhradnej starostlivosti. Narodil sa predčasne, chudobnej matke a otcovi, ktorý pokračoval v páchaní násilia na blízkych. Chlapca „sociálka“ odporučila umiestniť dočasne v detskom domove. Po pár mesiacoch sa z budovy detského domova presunul do profesionálnej rodiny, kde „zakotvil“ na dva roky. Vzhľadom k veku dieťaťa a k ochrane jeho vývinu bol umiestnený do pestúnskej starostlivosti. Adaptačná etapa bola pre všetkých náročná, nevedel si zvyknúť na nové osoby vo svojom živote a smútil za profesionálnou rodinou. Keď bol tretiak, kontakty s pôvodnými rodičmi ustali. Na tieto opakované straty deti reagujú pocitmi odmietnutia, nedôverou a rôznymi zmenami v správaní.
Podmienkou pre zdravý vývin dieťaťa je vytvorenie citového puta s jednou rodičovskou osobou od prvých dní života. Dieťa, ktoré zažilo v ranom detstve náročné a výrazne neštandardné situácie (opustenie biologickými rodičmi, presuny do rôznych prostredí), nebolo na tieto situácie biologicky ani psychicky pripravené. Meniace sa prostredie života bez láskyplnej stabilnej osoby negatívne vplýva na vývin dieťaťa, a tak si následky vo vývine i v duši nesie často celý život. Chýbajúce bezpečné pripútanie ku jednej osobe rodiča/opatrovateľa v ranom veku spôsobuje postupne problémy pri nadväzovaní vzťahov.
Tieto deti si so sebou často nesú životom aj „batôžtek“ diagnóz, ktoré im pridelili špecialisti rôznych odborov: „krehkú a mimoriadne všímavú“ nervovú sústavu (poruchy pamäte, pozornosti, ťažkosti s učením), epilepsiu, poruchy fetálneho alkoholového spektra, poruchy senzorickej integrácie, nedostatočne rozvinuté logické myslenie alebo jeho absencia, psychiatrické diagnózy, častá chorobnosť, znížená frustračná tolerancia a oslabená imunita.
Pre každé dieťa je najlepšie, ak môže vyrastať vo svojej rodine - s mamou, otcom, súrodencami, v blízkosti ďalších príbuzných, v stabilnom domove, rovnakej škole. Nie vždy je však toto prostredie pre dieťa bezpečné. Niektoré deti postihuje zlá sociálna situácia a chudoba rodiny, iné sú ohrozené zanedbávaním starostlivosti zo strany rodičov. Dieťa žijúce v chudobe môže byť dlhodobo konfrontované s násilím, alkoholizmom, kriminalitou, hladom a nedostatočnou výživou, úžerou, nedostatočnou hygienou, s nedostatočnými prejavmi citovej vrelosti. Chronické pôsobenie alebo dlhodobé pôsobenie takýchto faktorov toxicky pôsobí na vývin dieťaťa.
Príbeh Darinky, ktorá mala 8 rokov a bola druháčka, ukazuje dopady chudoby na dieťa. Doma spia so sestrou a rodičmi v studenej izbe v ubytovni. Svetlo majú len niekedy, ocko na nich vraj kričí, keď si chcú čítať večer pred spaním. Darinka býva často hladná, sestra jej dá vtedy napiť. Mamina chodí do práce - ale len jeden raz v týždni. Ocino vraví, že si hľadá robotu, ale nikde ho nechcú.
Keď je rodina v ohrození (v rizikovej sociálnej situácii), neznamená to automaticky, že rodičia sú „zlými rodičmi“. Často sa rodiny boria s niekoľkými vážnymi problémami naraz - zlá finančná situácia, nevyhovujúce bývanie, manželské konflikty, nezamestnanosť. Rodičia majú zvyčajne nedostatočné sociálne zručnosti, nižšiu gramotnosť a málo funkčnú podpornú sociálnu sieť. Pokračovaním je často sociálna izolovanosť, negatívna spätná väzba od okolia, závislosti na návykových látkach a pod.
Okrem neúmyselného zanedbávania spôsobeného napr. zlou finančnou situáciou sú zriedkavejšie v niektorých rodinách deti ohrozené vedomým prehliadaním, úmyselným odmietaním hraničiacim s psychickým týraním. Je dôležité, aby ohrozené rodiny dostali pomoc. Okrem pomoci a podpory dieťaťu, spolupráce s rodinou a pod., je škola súčasťou preventívneho systému.
V prípade, že je situáciou v rodine dieťa ohrozené tak, že nie je možné jeho ďalšie zotrvanie v rodine (napr. fyzické a psychické týranie), často sú práve učitelia tí, ktorí na situáciu upozornia kompetentných.
Špecifickou náročnou situáciou pre dieťa a celú rodinu je rozvod/rozchod rodičov alebo úmrtie niektorého z rodičov, súrodencov. V mnohých lokalitách zápasíme s nedostatkom dostupných tzv. komunitných služieb. Špecializované služby psychológov a terapeutov sú v zásade pre tieto rodiny nedosiahnuteľné. Komunitná podpora pre tieto rodiny naráža na predsudky, rasizmus a veľké sociálne napätie.
Sieť odbornej pomoci týmto rodinám sa rozvíja pomaly, aj preto, že nemáme dostatok odborného zázemia (sociálnych pracovníkov v teréne, rodinných asistentov, psychológov, terapeutov) flexibilne reagujúceho na problémy rodín generované chudobou a generačnou chudobou.
O poruche pripútania hovoríme vtedy, ak vzťahová väzba dieťaťa k rodičovi nie je bezpečná. Koncept vzťahovej väzby zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje, ako nás nosné vzťahy detstva ovplyvnia v rôznych oblastiach života. U dieťaťa v škole sa nedostatočné pripútanie prejavuje neprimeranou reakciou na stres a ďalšími príznakmi podobnými ADHD - nepozornosť, impulzivita, problémy s emočnou reguláciou, nedostatočné sociálne zručnosti a pod. Tieto problémy ovplyvňujú výkon žiaka v škole.
U niektorých detí sa chýbajúce pripútanie prejavuje „lepivosťou“. Príkladom je Janko, ktorý bol adoptovaný tesne po pôrode a prišiel do prvej triedy v siedmych rokoch. Vrhol sa na triednu učiteľku, akoby ju poznal dlhé roky. Keď sa chcel s niekým zo spolužiakov rozprávať, najprv ho tuho objímal. Neskôr, keď sa dozvedel, že je adoptovaný, začal zúrivo kopať do dverí.
Pedagóg v škole (školskom klube, materskej škole) dokáže zaregistrovať významné zmeny v správaní dieťaťa, napr. nárast agresivity, únavu, stránenie sa kolektívu a pod. Mal by si všimnúť aj náhle zhoršenie prospechu, opakujúce sa poranenia, zobrazovanie násilných prvkov a iných zvláštností vo výtvarnom prejave dieťaťa. Tieto skutočnosti naznačujú, že dieťa môže byť ohrozené inou osobou, je výrazne zanedbaná jeho výchova, prejavuje sa niektorá forma syndrómu CAN (Child Abuse & Neglect).
Najmä v začiatkoch je vhodné kontaktovať rodičov, pokúsiť sa zistiť viac informácií - komunikácia môže vysvetliť zmeny v správaní dieťaťa. Dieťa často prejavy zanedbávania, týrania či zneužívania skrýva a zdôveriť sa o tom učiteľovi vyžaduje od dieťaťa veľa odvahy. Príkladom je príbeh Hanky, u ktorej učiteľka spozorovala zmeny v správaní a zhoršenie prospechu, čo viedlo k hlbšiemu rozhovoru s matkou.
Linka detskej istoty funguje non-stop vrátane víkendov a sviatkov. Je bezplatná, anonymná a odborne garantovaná. Jej hlavným cieľom je možnosť okamžitého telefonického kontaktu dieťaťa či mladého človeka pri potrebe komunikácie alebo konkrétnej pomoci v krízovej alebo stresujúcej situácii.
Príbeh Karolínky ukazuje situáciu dieťaťa v ústavnej starostlivosti. Žila so svojou mamou a starkou do piatich rokov. Mamina mala dlhodobé psychické ťažkosti, stará mama chatrné zdravie. Neskôr bola umiestnená v Centre pre deti a rodinu. Centrum nemalo voľnú profesionálnu rodinu, a tak sa Karolínka dostala do výchovnej skupiny so siedmymi ďalšími deťmi. Vzhľadom k nestabilite dieťaťa a neexistencii dostupnej blízkej osoby dieťaťa bol navrhnutý odklad školskej dochádzky.
Niekedy sa dospelí (napr. matky v pôrodnici) vzdávajú dieťaťa sami, z často pre nás neznámych dôvodov. Keďže jediným ozajstným domovom pre dieťa je rodina, prioritou má byť hľadať dieťaťu náhradnú rodinu. Starostlivosť o dieťa prevezme osoba, ktorá je v príbuzenskom vzťahu s dieťaťom (napr. starý rodič). Ak nie je možné dieťaťu poskytnúť náhradnú rodinnú starostlivosť, je umiestnené v ústavnej starostlivosti (detský domov, krízové centrum a pod.). Aj vtedy však môže byť umiestnené v profesionálnej rodine.
Čo znamená byť v bezpečí? l Knihy čítané nahlas pre deti #bezpečnostnépravidlápredeti
Aj u detí v ústavnej starostlivosti je súčasťou ich životnej histórie trauma, porucha pripútania. Žiaľ, niekedy sú tieto deti presúvané viacerými prostrediami: viacerými profesionálnymi rodinami alebo výchovnými skupinami a pod. Na rozdiel od mnohých skúseností z minulosti je dnes považované za samozrejmosť, že sa dieťa od svojich náhradných rodičov dozvie o svojom pôvode.
Od šiesteho roku deti čiastočne chápu, ako prichádza na svet nový človek, a rozumejú tomu, že rástli v tele mamy, ktorá ich porodila, ale teraz žijú u iných rodičov. V tomto veku však u detí zvyčajne prvýkrát prichádzajú aj otázky súvisiace so stratou a opustením, deti môžu fantazírovať o svojich biologických rodičoch a premýšľať nad tým, prečo ich opustili. Deti v tomto veku ešte intenzívnejšie riešia prijatie okolím. Problémy zvládajú ľahšie, ak je dobre rozvinutá ich sebaúcta, sebaprijatie. Je to obdobie budovania identity dieťaťa. Deti sa môžu cítiť menejcenné, lebo sa ich biologickí rodičia vzdali, opakovane sa zaoberajú tým, či ich náhradní rodičia majú radi tak, ako keby boli ich vlastné.
V tomto veku už dokáže dieťa uvažovať abstraktne, čo mu pomáha pochopiť dôvody, prečo sa ho biologickí rodičia vzdali, prečo sa oň nemohli starať. Mladý človek sa pripravuje na osamostatnenie od rodiny, čo je však pre deti v náhradnej rodine niekedy ťažké vzhľadom na už prežité odlúčenie.
Veľká časť detí vyrastajúcich v pestúnskej či adoptívnej rodine má iný etnický pôvod než náhradní rodičia. Pocit príslušnosti k vlastnému národu, poznanie jeho histórie, koreňov, kultúry, špecifických spoločenských noriem aj zvykov je súčasťou identity každého človeka. Práve preto majú rómske deti vyrastajúce v tzv. majority prostredí často problémy s identifikáciou.
Príbeh Simony, ktorá bola adoptovaná, ilustruje tieto problémy. Rada rozprávala novým kamarátkam vymyslené príbehy o svojom pôvode. Keď sa stretla s Rómami, ktorí ju oslovili „Ty si naša“, vystrašila sa a začala od všetkých bočiť.
Ocitajú sa medzi dvoma svetmi. Chýbajú im možnosti stretávať sa s Rómami, poznať pozitívne vzory z radov Rómov, ale ani rómska spoločnosť ich bez znalosti jej kultúrnych a spoločenských noriem k sebe neprijíma. Na druhej strane, niektoré prejavy dieťaťa však naozaj môžu súvisieť s jeho príslušnosťou k inému národu (napr. väčšia potreba pohybu, čulosť, nepokojnosť, niekedy im je pripisovaná dobrosrdečnosť, nesebeckosť, ale aj malá snaživosť a pod.).
Pri výbere materskej školy berieme zvyčajne do úvahy faktory ako sú bezpečnosť, čistota, všeobecné denné osnovy, celková filozofia zariadenia, mesačné náklady či lokalitu. Ak chceme vedieť viac o spôsobe práce učiteľky s deťmi, je vhodné si dohodnúť stretnutie s učiteľkou skôr, ako spravíme definitívne rozhodnutie. Pozrite sa, ako pracuje v triede a ako s ňou deti spolupracujú a reagujú na jej usmernenia. Pri rozhovore s učiteľkou sa pýtajte, ako vyzerá bežný deň v škôlke. Určite by ste nemali zabudnúť ani na otázky týkajúce sa postupu v prípade, ak ráno príde dieťa do škôlky s plačom, alebo ako riešia situáciu, keď niektoré dieťa udrie to vaše. Odpovede učiteľky nám pomôžu zhodnotiť, či je dostatočne flexibilná pri reagovaní na každodenné dilemy. Veľa sa dozvieme aj z toho, ako veľmi je učiteľka citlivá na naše otázky.
Väčšina materských škôl počas roka pravidelne realizuje stretnutia s rodičmi, na ktorých je možnosť diskutovať o vývojových pokrokoch dieťaťa, prípadne o ostatných záležitostiach. Zvyčajne sa tieto rozhovory týkajú spôsobu hry dieťaťa a jeho sociálneho, jazykového, kognitívneho a fyzického rozvoja. Učiteľka aj rodič by mali mať priestor na vzájomné počúvanie sa a otvorenú komunikáciu. Väčšinou učiteľka zdôrazňuje silné stránky dieťaťa. Má aj príležitosť poukázať na oblasti, na ktorých by dieťa potrebovalo popracovať. Ak má učiteľka obavy z vývoja dieťaťa v niektorej oblasti alebo vám oznamuje nepríjemné správy, snažte sa byť asertívny. Cieľom obidvoch strán je konštruktívny rozhovor a nie zbytočná konfrontácia.
Pre nedostatok času na rodičovských stretnutiach rieši väčšina rodičov a učiteľov problémy na osobitnom stretnutí. Ak sa vyskytnú problémy ako napríklad hryzenie, škrabnutie či udretie iného dieťaťa v škôlke, je vhodné diskutovať o probléme spoločne s učiteľkou, nie len s vaším dieťaťom. Niekedy sa dieťa môže sťažovať i na učiteľku. Pokúste sa zistiť podrobnosti, môže ísť o situáciu, keď vaše dieťa nestihlo dokončiť činnosť počas vyhradeného času alebo nebolo zvolené napr. za hlavného pomocníka či do obľúbenej roly ako napr. rozhodca pri súťaži a pod. V momente rozhodovania, ktorý problém vášho škôlkára budete riešiť s učiteľkou, sa snažte zachovať neutrálny postoj a zbytočne postoj malého škôlkara nepreceňujte. To, čo sa dieťaťu v škôlke páči a nepáči, sa často veľmi rýchlo mení. Deti sa len začínajú učiť komunikovať s ostatnými kamarátmi v ich veku.
Vaše každodenné reakcie na materskú školu môžu tiež ovplyvniť iné faktory - či ste chorý, hladný alebo len unavený. Ak máte výhrady k štýlu práce alebo výkonu učiteľky, porozprávajte sa s ňou o tom. Komunikácia s dozorným orgánom by mala nasledovať až po vašej snahe o komunikáciu a nápravu u učiteľky. V prípade preradenia dieťaťa do novej škôlky ho upovedomte, že svoje malé veľké problémy môže kedykoľvek riešiť s novým učiteľom. Vytvoriť si dobrý vzťah s učiteľkou vášho dieťaťa je veľmi dôležité - pre vás aj vaše dieťa. Nezabudnite učiteľku pochváliť- vy či vaše dieťa. Môžete tak urobiť napríklad vetou „moje dieťa sa veľmi teší na rozprávku pred spaním“.