Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Vývoj dieťaťa je komplexný proces, ktorý je ovplyvnený mnohými faktormi, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú mama a otec. Ich prítomnosť, spôsob výchovy, komunikácia a vzájomný vzťah majú zásadný vplyv na psychický, sociálny a emocionálny vývoj dieťaťa.
Rané detstvo a formovanie rodičovstva
To, akými budete rodičmi, sa formuje už od raného veku. Kvalita rodičovstva spočíva hlavne v tom, akým spôsobom nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, ako často nás objímali, ako sa nám prihovárali, ako nás vedeli prebaľovať alebo hladiť. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 - 6 rokom. V tomto období je pre dieťa dôležité, aby dokázalo vnímať a prijímať pôsobenie od obidvoch svojich rodičov, aby s nimi trávilo dostatok času, aby videlo, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy. V predškolskom veku je veľmi dôležité, aby deti mali dostatok času a možností prežívať chvíle s obidvomi rodičmi. Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje.
Česká psychologička Lenka Šulová sa venuje predovšetkým sociálnej psychológii a vo svojich prednáškach sa podrobne zaoberá rôznymi otázkami súvisiacimi s rodičovstvom. Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru.
Lenka Šulová v prednáške uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom. Niekedy je však komunikácia medzi matkou a dieťaťom aj nefunkčná. Tá sa najviac prejavuje už medzi 12 - 15 mesiacom dieťaťa. Lenka Šulová uvádza, že takmer 20 percent žien nemá predpoklady na to, aby dokázali medzi nimi a dieťaťom rozvinúť harmonickú komunikáciu v prvom roku života.
Rola matky a otca v prvých rokoch života
Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa to stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa.
Dieťa do troch rokov si dokáže výborne pritiahnuť dospelých na svoju stranu. Ľudské mláďa je veľmi nesamostatné, a preto potrebuje dospelých na to, aby sa o neho starali. Novorodenci a kojenci sú vybavení tzv. protosociálnym správaním, ktoré im umožňuje komunikovať s okolím. Napríklad úsmevom reagujú na ľudskú tvár a je to iný prejav radosti, ako je záujem o lesklú hračku. V tomto období už má dieťatko vrodenú dispozíciu a začína naň vplývať okolie tým, či dokáže alebo nedokáže prijať jeho povahu. Tiež dochádza k vytváraniu špecifického pevného vzťahu medzi dieťatkom a osobou, ktorá sa oň stará, najčastejšie matkou. Tá dieťa kŕmi, prebaľuje, kúpe, vníma jeho nepokojný spánok a vkladá sa do starostlivosti úplne celá. Je dôležité reagovať na jeho plač, novorodenec nevie dať inak najavo svoju nepohodu. Názory, že dieťa sa má nechať vyplakať, nie sú správne. Ono potrebuje získať istotu, že keď sa necíti dobre alebo mu niečo chýba, niekto skutočne príde.
Dopĺňanie sa rodičov vo výchove
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíciu vo vzťahu k dieťaťu. Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
J. Le Camus napríklad hovorí o rozdieloch v správaní sa matky a otca v plaveckom bazéne. Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču. U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný.
Rola otca ako mosta do spoločnosti
Otec je mostom dieťaťa do spoločnosti. Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú. Často sa to prejavuje v materskej škole tým, že nedokážu prijať, že učiteľka sa správa ináč ako mama. „Ideálne je, ak je matka s dieťaťom doma do troch rokov a ak sa pri výchove podieľajú obaja rodičia v jednej domácnosti,“ upozorňuje Lenka Šulová. K týmto záverom prišla na základe dlhoročných výskumov.
Dieťa objavuje otca cez slová matky - cez pohľad, mienku a slová matky o ňom, viac než fyzickým kontaktom s ním. Dieťa už veľmi skoro vycíti, akú hodnotu a cenu má otec v očiach matky. A to je pre malé dieťa životne dôležité, lebo mama je pre neho všemocná, ona je tvorcom jeho každodennej reality, kdežto otec býva často menej fyzicky prítomný. Najmä kvôli práci. Trpí malé dieťa neprítomnosťou otca? V skutočnosti všetko závisí od povahy otcovej neprítomnosti. Ak okolnosti nútia otca byť mimo domova, napríklad kvôli práci, menšie dieťa tým netrpí, pretože je to daň, ktorá je súčasťou jeho každodenného života. Ak s dieťaťom ale nechce byť… Ak je naopak otec neprítomný z egoistických pohnútok, dieťa tým bude trpieť, lebo takéto správanie zapríčiní pravdepodobne aj zmenu v postojoch a v citoch jeho matky. Totiž to, čo je pre malé dieťa naozaj dôležité, je miesto, ktoré otcovi pripisuje matka vo svojom vlastnom živote, vo svojich postojoch, pocitoch, obavách. Môžeme sa právom spytovať, či dieťa nezabúda na silu citov, ktorá je medzi jeho matkou a otcom, najmä ak otec chýba dlhší čas. Nie nezabúda, pretože pečať tejto lásky, ktorú dieťa pociťuje, v ňom ostáva, nakoľko bola do neho hlboko vtlačená. Matka dokáže puto lásky (v dieťati) posilniť svojim správaním, pretože žena, ktorá je veľmi naviazaná na otca svojich detí sa k nemu správa úplne inak než tá, ktorá si ho necení. Rovnako dôležité je mu pripomínať, že otec sa čoskoro vráti a že na nich myslí.
Otec je pre dieťa útočiskom pred materinskou všemocnosťou
Z tohto dôvodu môžu matky predstavovať veľké nebezpečenstvo pre svoje deti, a preto je úloha otca nenahraditeľná. Dieťa ho vníma ako jediné útočište pred materinskou všemocnosťou. V rozvedených rodinách je situácia bohužiaľ veľmi odlišná. Istotne bude dieťa vídavať svojho otca častejšie, ale nebude môcť ťažiť z pocitu bezpečia voči moci, ktorú má matka v jeho každodennom živote (:otec ako útočište). Ideálne by bolo, keby nový matkin partner mohol, v tomto ohľade, prevziať rolu otca.
Jordan Peterson odhaľuje zásadné rozdiely medzi matkami a otcami | Rodičovstvo
Vývoj a stimulácia dieťaťa v rôznych obdobiach
V 9. mesiaci sa dieťatku v dobe kedy nespí už nepáči len ležať na chrbátiku. Táto poloha ho obmedzuje pri hre a pri skúmaní okolitého sveta, preto sa stále častejšie otáča na bruško a späť na chrbátik. To už zvláda bez problémov, rovnako ako pre mnohé detičky už nie je problémom pohojdávať sa na kolienkach a prískokmi sa dostávať smerom dopredu a dozadu. Alebo samostatne lozí. Podliezaním, preliezaním, vyliezaním a zliezaním si veľmi výdatne precvičuje celé telo. Niektoré detičky dávajú pred lezením po štyroch prednosť plazeniu sa po brušku alebo prevaľovaniu sa, iné sa vyťahujú rovno do stoja a majú tendenciu „chodiť“. V tomto období je potrebné dopriať dieťaťu čo najviac spontánneho pohybu vo voľnom priestore. Nie je vhodné umiestňovať deti na dlhšiu dobu do hopsadiel alebo chodítok. Obvykle sa dieťaťu podarí v 8. - 9. mesiaci postaviť sa na obe nohy do vzpriameného stoja prichytením sa nábytku alebo ohrádky. Na začiatku obvykle stojí nepohnute a pevne sa drží. Potom začína prenášať váhu tela z nohy na nohu a uvoľnenú nohu trochu dvíha, takže chvíľu stojí na jednej. Neskôr začína uvoľňovať úchop ruky a stojí chvíľu pridržiavajúc sa len jednou rukou. Ak sa udrží jednou rukou, v 9. mesiaci sa naučí dvíhať predmet zo zeme. Dokáže tiež urobiť v stoji podrep a predklon a opäť sa vztýčiť a vzpriamiť. Ku koncu mesiaca sa už občas hrá v stoji s oboma rukami a rovnováhu udržiava tým, že sa hrudníkom alebo bokom opiera o gauč.
Chôdza sa začína vyvíjať, keď dieťa prenáša váhu tela z nohy na nohu. Na začiatku robí drobné úkroky vpravo a vľavo, takže prešľapuje takmer na mieste. Ku koncu 9. a v 10. mesiaci dieťa robí opakovane úkrok jednou a prisúva druhú nohu súčasne s prehmatávaním. Takto začne zámerne robiť kroky bokom, aby sa dostalo k nejakému zaujímavému predmetu. Je dôležité, aby detičky pri týchto prvých krôčikoch nemali na nohách hneď topánky. Pre zdravý rozvoj klenby je dobré nechať ich behať bosé alebo v ponožkách, aby sa naučili správne našľapovať a došľapovať až na päty. Dbáme na bezpečnosť detí, aby sa neporanili na dlážke alebo nepošmykli na dlažbe, či koberci. Je vhodné dočasne odstrániť drobné koberčeky, o ktoré by dieťa mohlo zakopnúť a spadnúť. Ak máme v byte šmykľavú podlahu, môžeme využiť ponožky pre deti s protišmykovými zábranami na podošve. Ak detičky vedia liezť po štyroch, nebýva pre ne ťažké sadnúť si. Správny sed by mal byť s rovným chrbátikom. Niektoré deti radi sedia na pätách, kedy majú jednu nohu natiahnutú dopredu a druhú pokrčenú. V 9. mesiaci dieťa už vie sedieť a môže sa v sede predkláňať, ukláňať, otáčať a pod. Deti už dokážu uchopiť predmet väčšinou bez problémov a v rôznych polohách - na chrbátiku, brušku, v stoji, či v sede. Pohyb rúk je dobre cielený a predmet dieťa uchopuje špičkami prstov, kedy je palček čiastočne v opozícii oproti prstom. Prevláda jednostranné dočahovanie, deti predmet uchopujú skôr jednou rukou, pričom obvykle striedajú pravú aj ľavú rúčku. V 9. mesiaci sa dieťa učí nesúmerným pohybom, pri ktorých každá ručička robí iný pohyb - napr. jedna predmet drží a druhá do neho búcha. V predchádzajúcich mesiacoch sa dieťa naučilo približovať jemne predmet k predmetu, v 9. mesiaci je schopné postaviť predmet opatrne na stôl, vkladať predmety do krabíc a nádob, zastrkovať predmety do otvorov a pod. Tieto schopnosti vyžadujú osvojenie si zdanlivo jednoduchej a ľahkej zručnosti - schopnosť pustiť predmet z ruky v pravý čas. Túto schopnosť si deti osvojujú až v 11. - 12. mesiaci. V 2. - 3. štvrťročí dieťa väčšinou nepúšťa predmet zámerne, predmet mu skôr z nej vypadne. Túto schopnosť si cvičí pri prekladaní hračiek z ruky do ruky a pri iných manipuláciách. Vedomé púšťanie uchopených predmetov pri určitom držaní ruky a v určitú chvíľu je pre deti veľmi dlho ťažké. Ešte koncom 9. mesiaca nám dieťa podá hračku, ale nepustí ju. Neznamená to, ako sa rodičia často domnievajú, že dieťa nám ju nechce dať, alebo že sa takto hrá. Častokrát niektoré dieťa ešte v 11. Tento vek je charakteristický aj tým, že deti predmety nielen chytajú do rúk, ale priam zbožňujú nimi hádzať a sledovať, kam letia. Rodičia tak musia neustále zbierať vec, ktoré deti vyhadzujú z kočíka, či postieľky alebo zo stola. Musíme mať na pamäti, že deti používajú na skúmanie vecí okolo seba nielen oči a ruky, ale aj ústa, preto dbáme, aby nezhltli nič, čo by im mohlo uškodiť.
9. mesiac je vekové obdobie, ktoré prehlbuje poznávanie a uvedomovanie si trvalosti vecí a osôb. Deti si už uvedomujú, že predmet existuje, aj keď ho nevidia. Ak schováme nejakú hračku, dieťa najprv len sleduje miesto, kde predmet zmizol a chvíľu čaká, či sa objaví. Neskôr sa pokúša predmet samé nájsť napr. odkrývaním plienky. Na rozvíjanie myslenia výrazne vplýva aj schopnosť dieťaťa manipulovať s predmetmi a ľuďmi okolo seba. Dieťa v 9. mesiaci úmyselne a zámerne vyvoláva účinok, ktorý spočiatku bol náhodný alebo dodatočný. Začína používať predmety v ruke ako nástroje, aby nimi pôsobilo na iný predmet, napr. búcha alebo strká predmetom v ruke do predmetu na stole, aby sa začal pohybovať. Po 9. mesiaci už začína používať predmety na to, aby sa zmocnilo iných - napr. Pri hre dieťaťa môžeme vidieť, že rieši jednoduché problémy okľukou - ako rébus. Príkladom môže byť, ak dáme dieťaťu za plôtik z ohrádky hračku, ktorú chce, bude sa dieťa najskôr snažiť hračku dočiahnuť cez mriežku, ale potom plôtik oblezie a hračku si vezme.
Stále zreteľnejšie môžeme vidieť vývin v porozumení reči a vlastnou aktivitou dieťaťa. V 9. mesiaci, ak sme sa v predchádzajúcich mesiacoch s dieťaťom hrali a rozprávali ako sme to popísali, možno vidieť u dieťaťa začiatky generalizácie pojmov - to znamená, že na otázku, kde je lampa dieťa reaguje aj na inom mieste a smerom k inej lampe ako sme mu ukazovali. Rovnako niektoré deti v 9. mesiaci začínajú ukazovať prstom na slovom označený predmet. Dieťa v tomto období už máva bohatú pasívnu slovnú zásobu - t.j. slová, ktorým rozumie, ale je to ťažké určiť, pretože reakcia na veľa slov je často nevýrazná. Aktívna slovná zásoba sa vyvíja pomalšie - niektoré deti už dokážu vysloviť určité hlásky v spojitosti s určitou situáciou alebo objektom, iné vyslovujú a duplikujú slabiky napr. Prehlbovanie sociálnych vzťahov a strach z cudzích ľudí je v tomto období oveľa zreteľnejšia. Toto obdobie je obdobím výskytu separačnej úzkosti u dieťaťa. Niektoré deti bývajú viac plačlivé a chcú byť častejšie v prítomnosti mamy. Uvedomujú si, že nie sú jeden celok a tieto nové pocity, s ktorými sa musia vyrovnať, v nich vyvolávajú väčšiu úzkosť. Deti sa stávajú odmietavejšie a nedôverčivé aj voči starým rodičom. Pri citlivom vedení a zoznámení sa deti dokážu veľmi rýchlo osmeliť a nadviazať kontakt aj s neznámymi osobami.
Hry s 9. mesačným dieťaťom
Veľmi dôležitou podmienkou pri hre je prítomnosť a aktívna angažovanosť rodiča pri hre. Povzbudzovanie a citová obmena vo forme pohladenia, pochvaly a prejavená radosť aj pri snahe dodáva deťom istotu a pocit bezpečia. Preliezanie cez stehná rodičov: Otec aj mama si sadnú na zem oproti sebe, aby sa dotýkali nohami a s mierne roznoženými nohami utvoria ležiaci rebrík.
Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.